Nikdy viac
V poslednom čase tých, ktorí kritizovali konanie vlády USA (vrátane mňa), označujú za antiamerických. Antiamerikanizmus je postupným vysväcovaním premieňaný na ideológiu. Tento pojem zvyčajne používa americký establishment na diskreditáciu a, nie neprávom, ale, povedzme, nepresne, na definovanie jeho kritikov. Keď niekoho označia za antiamerického, s veľkou pravdepodobnosťou ho budú súdiť skôr, ako ho vypočujú, a jeho argumenty sa stratia v zmätku dotknutej národnej hrdosti. Čo tento pojem znamená? Že ste proti džezu? Alebo proti slobode slova? Že nenachádzate potešenie u Toniho Morrisona alebo Johna Updika? Že sa vám nepáčia obrovské sekvoje? Znamená to, že neobdivujete státisíce amerických občanov, ktorí pochodovali proti nukleárnym zbraniam, alebo že ste proti tisíckam odporcov vojny, ktorí prinútili svoju vládu stiahnuť sa z Vietnamu? Znamená to, že nenávidíte všetkých Američanov? Toto ľstivé spojenie americkej hudby, literatúry, úžasnej fyzickej krásy krajiny, obyčajných radostí obyčajných ľudí s kritikou zahraničnej politiky vlády USA je zámerná a neobyčajne efektívna stratégia. Je to, ako keby sa ustupujúca armáda skryla v husto obývanom meste, dúfajúc, že vyhliadka zasiahnutia civilných cieľov zabráni nepriateľskej paľbe. Mnohých Američanov by nesmierne zahanbilo, keby boli spájaní s politikou ich vlády. Najučenejšia, najostrejšia, najpriamejšia a najzábavnejšia kritika pokrytectva a kontroverznosti politiky vlády USA prichádza práve od amerických občanov. (Podobne v Indii by ste zahanbili a urazili nie stovky, ale milióny ľudí, keby ste ich akýmkoľvek spôsobom spájali s fašistickou politikou súčasnej vlády.) Nazvať niekoho antiamerickým alebo byť antiamerickým, nie je len rasistické, svedčí to o nedostatku predstavivosti. Je to neschopnosť vidieť svet inak ako spôsobom, ktorý vám podáva establishment. Ak nás nemáte radi, nenávidíte nás. Ak nie ste dobrí, ste zlí. Ak nie ste s nami, ste s teroristami. Minulý rok som podobne ako mnohí iní urobila chybu, keď som postseptembrovú rétoriku ignorovala ako bláznivú a arogantnú. Uvedomila som si, že to tak nie je. V skutočnosti to je opatrný, zvolávajúci bubon do zlej a nebezpečnej vojny. Každý deň som prekvapená tým, koľko ľudí verí, že kritika vojny v Afganistane znamená podporovanie terorizmu. Teraz sa zdá, že počiatočný cieľ vojny – zatknutie Usámu bin Ládina – zmizol dostratena a cieľové pásky sa posunuli. Tvrdí sa, že hlavným zmyslom vojny bolo zvrhnúť režim Talibanu a oslobodiť afganské ženy od povinnosti nosiť burku. Chce sa od nás, aby sme verili tomu, že námorná pechota USA je skutočne na feministickej misii. (Ak áno, bude ich ďalšou zastávkou vojenský spojenec USA – Saudská Arábia?) Pomyslite na to týmto spôsobom – v Indii existujú niektoré zavrhnutiahodné spoločenské praktiky proti „nedotknuteľným“, kresťanom a moslimom, proti ženám. Pakistan a Bangladéš sa správajú k minoritným skupinám a ženám ešte horšie. Mali by byť tieto krajiny zbombardované? V mysli každého, samozrejme – najmä tu v Amerike, vyvoláva hrôzu to, čo sa stalo známym ako 11. september. Takmer tritisíc civilistov prišlo o život pri tomto smrtiacom teroristickom útoku. Žiaľ je ešte stále hlboký, hnev stále ostrý, slzy ešte nevyschli. A vo svete zúri podivná, smrteľná vojna. No každý človek, ktorý stratil milovanú osobu, vie s istotou, že nijaká vojna, nijaký akt odplaty neotupí ostrie bolesti ani nevráti milovanú osobu späť. Nemôžeme pomstiť tých, ktorí zomreli. Vojna je len brutálnym posvätením ich pamiatky. Živiť inú vojnu – tentoraz proti Iraku – manipulovaním žiaľu ľudí, jeho zabalením do televíznych programov, sponzorovaných firmami predávajúcimi čistiace prostriedky alebo bežecké topánky, znamená zlacniť a zbaviť žiaľ hodnoty, odsať jeho význam. Vidíme zneužívanie tých najsúkromnejších ľudských pocitov na politické účely. Je hrozné a násilné, ak to robí štát vlastným ľuďom. Vláda USA hovorí, že Saddám Husajn je vojnový zločinec, krutý vojenský despota, ktorý spáchal genocídu na vlastnom ľude. Je to dostatočne presný opis tohto človeka. V roku 1988 zrovnal so zemou stovky dedín v severnom Iraku a zabil tisícky Kurdov. Dnes vieme, že v tom istom roku dostal od americkej vlády 500 miliónov dolárov ako príspevok na kúpu amerických farmárskych produktov. Nasledujúci rok, po tom, čo úspešne dovŕšil svoju genocídnu kampaň, zdvojnásobila vláda USA svoju podporu na jednu miliardu dolárov. Zabezpečila mu vysoko kvalitnú živnú pôdu na antrax, ale aj helikoptéry a materiály dvojakého použitia, ktoré sa mohli použiť na výrobu chemických a biologických zbraní. Ukazuje sa, že zatiaľ čo Saddám realizoval svoje najväčšie ukrutnosti, vlády USA a Veľkej Británie boli jeho blízkymi spojencami. Čo sa teda zmenilo? V auguste 1990 podnikol Saddám inváziu do Kuvajtu. Jeho zločinom nebolo ani tak to, že spáchal vojnový akt, ale to, že konal samostatne, bez pokynov svojich pánov. Táto ukážka nezávislosti stačila na to, aby narušila mocenskú rovnováhu v Perzskom zálive. Bolo preto rozhodnuté, že so Saddámom treba skoncovať, ako s domácim zvieratkom, ktoré jeho vlastník viac nechce. Desaťročie bombardovania na to nestačilo. Teraz, takmer po dvanástich rokoch, prichádza Bush junior s touto rétorikou opäť. Navrhuje riadnu vojnu, ktorej cieľom nemá byť nič iné ako zmena režimu. Andrew H. Card Jr., popredný predstaviteľ Bieleho domu, opísal, ako administratíva chystá svoje vojnové plány na jeseň. „Z pohľadu marketingu“, povedal, „nepredstavujte nové produkty v auguste.“ Tentoraz nie je heslom „nového produktu“ Washingtonu bieda obyvateľov Kuvajtu, ale predpoklad, že Irak má zbrane hromadného ničenia. Zabudnite na „bezcenné moralizovanie mierových loby“, napísal Richard Perle, predseda Rady obrannej politiky. USA budú „konať samotne, ak to bude nevyhnutné“ a použijú „preventívny útok“, ak sa rozhodnú, že je to v ich záujme. Zbrojní inšpektori majú protichodné správy o stave irackých zbraní hromadného ničenia a mnohí jasne povedali, že iracký arzenál bol zničený a Irak nedokáže vybudovať nový. Čo keby mal Irak jadrovú zbraň? Ospravedlňuje to preventívny útok USA? USA majú najväčší arzenál jadrových zbraní na svete. Sú jedinou krajinou sveta, ktorá ich naozaj použila na civilné obyvateľstvo. Ak sú USA oprávnené preventívne zaútočiť na Irak, potom je akákoľvek nukleárna veľmoc oprávnená zaútočiť na hocijakú druhú. India by mohla zaútočiť na Pakistan, alebo naopak. V poslednom čase zohrali USA významnú úlohu, keď nútili Indiu a Pakistan odstúpiť od vojny. Je také ťažké vziať si k srdcu vlastnú radu? Kto bezcenne moralizuje, káže mier, zatiaľ čo vedie vojnu? USA, ktoré nazval Bush „najmierumilovnejšou krajinou na Zemi“, boli za posledných päťdesiat rokov každý rok vo vojne s tou či onou krajinou. Vojny sa nikdy nevedú z altruistických dôvodov. Zvyčajne sa vedú pre hegemóniu, pre biznis. A potom, samozrejme, existuje biznis vojny. Tom Friedman vo svojej knihe o globalizácii The Lexus and the Olive Tree hovorí: „Skrytá ruka trhu nebude nikdy fungovať bez skrytej päste. McDonald´s nemôže prekvitať bez McDonnell Douglas. A skrytá päsť, ktorá udržiava svet bezpečným, aby technológie zo Silicon Valley mohli prekvitať, sa volá US Army, Air Force, Navy a Marine Corps.“ Azda to napísal v slabej chvíľke, ale istotne je to ten najjasnejší, najpresnejší opis projektu korporatívnej globalizácie, aký som čítala. Po jedenástom septembri a vojne proti terorizmu sa skrytá ruka a päsť ukázali – a teraz máme jasný výhľad na druhú zbraň Ameriky, slobodný trh, ťažko dopadajúcu na rozvojový svet svojím napätým, nesmejúcim sa úsmevom. Americká perfektná vojna je úlohou, ktorá sa nikdy nekončí, perfektným prostriedkom pre nekonečnú expanziu amerického imperializmu. V jazyku urdu je fayda slovo, označujúce profit. Al-Káida znamená slovo, slovo Božie, zákon. Preto v Indii niektorí z nás volajú vojnu proti terorizmu al-Káida vs. al-fayda – slovo vs. zisk (a nejde o slovnú hračku). V tejto chvíli to vyzerá tak, že al-Káida prevládne. Čo bude neskôr, nik nevie... Za posledných desať rokov rástol celkový príjem sveta v priemere o 2,5 percenta ročne. Počet chudobných vo svete však vzrástol o 100 miliónov. V stovke najväčších ekonomík sveta je 51 korporácií, nie krajín. Vrchné 1 percento sveta má taký istý príjem ako spodných 57 percent a tento nepomer rastie. V súčasnosti sa pod šíriacim sa pláštikom vojny proti terorizmu tento proces zrýchľuje. Páni v oblekoch sú v nepeknom chvate. Kým pršia bomby, podpisujú sa kontrakty, registrujú patenty, kladú sa ropovody, ničia sa prírodné zdroje, privatizujú vodné zdroje a demokracia je podkopávaná. Ale ako rastie nepomer medzi bohatými a chudobnými, skrytá päsť slobodného trhu si zahatáva cestu. Multinárodné korporácie vyhľadávajúce zmluvy, ktoré vedú k enormným ziskom, ich nemôžu v rozvojových krajinách pretlačiť bez aktívneho súhlasu štátnej mašinérie – polície, súdov, niekedy dokonca armády. Korporatívna globalizácia potrebuje medzinárodnú konfederáciu lojálnych, skorumpovaných, pokiaľ možno autoritatívnych vlád v chudobnejších krajinách, aby pretlačili nepopulárne reformy a potlačili vzbury. Potrebuje tlač, ktorá predstiera, že je slobodná. Potrebuje súdy, ktoré predstierajú, že vykonávajú spravodlivosť. Potrebuje jadrové bomby, stále armády, prísnejšie imigračné zákony a starostlivé pobrežné hliadky, aby sa uistila, že sú to len peniaze, tovary, patenty a služby, ktoré sú globalizované, nie voľný pohyb ľudí, rešpektovanie ľudských práv, medzinárodné zmluvy o rasovej diskriminácii alebo chemických a jadrových zbraniach alebo o emisii skleníkových plynov, zmene podnebia alebo, božechráň, spravodlivosti. Je to tak, ako keby čo i len gesto smerom k medzinárodnej zodpovednosti zničilo celý proces podnikania. Skoro rok po tom, čo bola oficiálne odštartovaná vojna proti terorizmu v ruinách Afganistanu, sú v krajine za krajinou obmedzované občianske slobody v mene ochrany slobody a občianske práva sú potláčané v mene ochrany demokracie. Všetky druhy disentu sú definované ako „terorizmus“. Donald Rumsfeld povedal, že jeho misia vo vojne proti terorizmu je presvedčiť svet o tom, že Američanom musí byť dovolené pokračovať v ich spôsobe života. Keď si šialený kráľ dupne, otroci vo svojich štvrtiach sa chvejú. Je to pre mňa ťažké povedať, ale americký spôsob života jednoducho nie je udržateľný. To preto, že neuznáva, že existuje i život mimo Ameriky. Našťastie, moc má krátky život. Keď príde čas, možno toto mocné impérium, ako iné pred ním, precení svoje sily a exploduje zvnútra. Vyzerá to tak, ako keby sa štruktúrne zlomy už objavili. Ako vojna proti terorizmu vrhá svoje siete širšie a širšie, korporatívne srdce Ameriky vnútorne krváca. Svet vedený hŕstkou bankárov a manažérov, ktorých nik nezvolil, nemôže pretrvať. Komunizmus sovietskeho štýlu zlyhal, nie preto, že bol svojou povahou nevyhnutne zlý, ale preto, že bol nedokonalý. Trhový kapitalizmus 21. storočia amerického štýlu, ktorý dovolil primalému počtu ľudí uzurpovať priveľa moci, zlyhá z toho istého dôvodu.
The Guardian, 21. september 2002 preložil Ľubomír Tokár
