Oneskorený antibushizmus
Rozkol medzi Spojenými štátmi a niektorými ich tradičnými európskymi spojencami viedol najmä v USA k úvahám o tom, čo sa stalo. Prečo tieto, donedávna pevné vzťahy overené v mnohých krízach, nahlodal banálny problém zvaný diktátor Saddám Husajn, ktorého aj tak každý odsudzuje. Veď predsa spojenectvo vydržalo vojnu v Perzskom zálive v roku 1991, pretrvalo aj počas oveľa kontroverznejšieho zásahu v Kosove v roku 1997. Po teroristických útokoch 11. septembra 2001 boli všetci na strane USA a podporili likvidáciu základní teroristov v Afganistane a tamojšiu vládu fundamentalistického Talibanu. Krátko nato sa všetko zmenilo. Tri svetové veľmoci, Francúzsko, Rusko a Čína spolu s Nemeckom, spochybňujú právo Spojených štátov na preventívny útok proti Iraku. Čo sa to so svetom robí? Dostať odpoveď na túto zdanlivo jednoduchú otázku si vyžiada návrat do politickej atmosféry vo svete krátko pred 11. septembrom. V auguste 2001 uverejnila renomovaná americká agentúra Pew Research výsledky výskumu uskutočneného v štyroch najväčších európskych krajinách. Z výskumu vyplýva, že obyvatelia Británie, Nemecka, Francúzska a Talianska výrazne odmietli politiku amerického prezidenta Georgea Busha, zatiaľ čo jeho predchodca Bill Clinton bol napriek početným sexuálnym aféram považovaný za veľkého politika s víziou. V inom prieskume zorganizovanom rakúskou agentúrou IMAS sa George Bush v rebríčku najmenej populárnych politikov sveta ocitol na druhom mieste. Predbehol ho iba bývalý juhoslovanský prezident Slobodan Miloševič. Súbežne so serióznymi prieskumami ponúkol nemecký Bild, zrejme ako príspevok do tejto témy v čase uhorkovej sezóny, rebríček rozumových schopností amerických prezidentov a konštatoval, že George Bush junior je ,,najhlúpejší prezident USA v povojnovom období“. Jeho inteligenčný kvocient dosahuje údajne hodnotu iba 91, čo je presne polovica IQ jeho predchodcu Billa Clintona. Seriózne prieskumy amerického ústavu Pew Research a rakúskeho inštitútu IMAS sa tak vzácne zhodli s nemeckým bulvárnym Bildom v názoroch Európanov na politiku USA, ako aj na niektorých ich príčinách. Kjótsky protokol Európania mali v tom čase niekoľko vážnych dôvodov pochybovať o vhodnosti americkej svetovej politiky. Najviac ich rozhorčilo rozhodnutie prezidenta USA odstúpiť od Kjótskeho protokolu zaväzujúceho signatárske štáty zredukovať emisie zapríčiňujúce tzv. skleníkový efekt. Američania tvoria síce iba päť percent obyvateľov Zeme, ale produkujú až tretinu všetkých skleníkových plynov. Nemožno sa tomu čudovať. Každý obyvateľ USA spáli ročne 1740 litrov benzínu, čo je trikrát viac, ako spotrebujú vo svojich autách Nemci. Američan minie dvakrát toľko elektrickej energie ako Európan a navyše, tá v Spojených štátoch sa vyrába v zastaraných tepelných elektrárňach. Znížiť emisie škodlivín do ovzdušia by si vyžadovalo modernizovať elektrárne, ale tým by výrazne poklesli zisky energetických koncernov. Problém spočíva v tom, že tieto firmy prispeli Bushovi na predvolebnú kampaň sumou 48 miliónov dolárov a teraz od neho očakávajú, že nebude podnikať nič proti ich záujmom. Vedci varujú, že ak sa nezníži množstvo škodlivých emisií, zvýši sa teplota ovzdušia, začnú sa roztápať ľadovce a niektoré nižšie položené krajiny sa môžu ocitnúť pod hladinou mora, iné regióny sa zmenia na púšť. Amerika na to reaguje klasickým príkladom ignorantstva: No a čo, ak sa zvýši teplota atmosféry? Zapneme si našu klimatizáciu v dome na vyšší výkon. Raketový egoizmus Európa rozdielne vnímala aj rozhodnutie USA vybudovať nový obranný protiraketový štít (NMD), čo ich následne viedlo k nevyhnutnosti odstúpiť od zmluvy s Ruskom o protiraketových systémoch (ABM). Tým vyvolali hrozbu novej eskalácie raketového zbrojenia. Dôvodom na výstavbu NMD sa stala obava, že niekedy v budúcnosti by niektoré krajiny, ako napríklad KĽDR, mohli vlastniť medzikontinentálne rakety schopné zasiahnuť územie USA. Netreba osobitne zdôrazňovať, že pri správne cielenej diplomacii by sa takáto hrozba nikdy nemusela stať realitou. Napriek tomu sú Spojené štáty rozhodnuté vynaložiť na tento sporný projekt až 100 miliárd dolárov, čo vodca Demokratickej strany v Senáte USA Tom Daschl komentoval slovami: ,,Je to najdrahšia odpoveď na najmenej pravdepodobnú hrozbu.“ Odstúpenie od zmluvy ABM a trvanie na vybudovaní nového protiraketového štítu rozladilo aj Moskvu. Ocitla sa tak v úlohe nemého pozorovateľa vývoja, ktorému neostáva nič iné, ako zobrať rozhodnutia a skutky Washingtonu na vedomie. Keď k tomu pripočítame aj rozšírenie NATO o bývalé sovietske pobaltské republiky a plány USA usadiť sa podobným spôsobom na Kaukaze a v republikách Strednej Ázie, dostaneme súhrn činov, ktoré Rusko pociťuje ako prienik do oblastí tradične považovaných za ich sféru vplyvu. S možnosťou, že to USA oplatí v pravý čas. Texasofóbia Európy Agentúra Pew Research tak iba potvrdila to, čo sa v Európe hovorilo už dlhší čas: Washington nechápe Európu, nechápe svojich najbližších spojencov a presadzuje vo svete svoje vlastné, často egoistické záujmy bez ohľadu na námietky iných. Takýto silový prístup dostal vtedy názov ,,globálny unilateralizmus“ a je výsledkom vyústenia americkej politiky po skončení studenej vojny, keď prestala fungovať jednota založená na vojenskej hrozbe a začali sa hľadať nové možnosti medzinárodných vzťahov v nových podmienkach. Nástup bývalého texaského guvernéra do Bieleho domu obohatil tento poznatok o to, čomu niektorí pozorovatelia hovoria ,,texasofóbia“. V Európe začal prevažovať názor, že politik správajúci sa podľa zásad westernu nie je dostatočne fundovaný na to, aby dokázal pochopiť problémy, ktoré so sebou prináša globalizácia, a už vôbec mu nesvedčí úloha vodcu súčasného sveta. Napokon, spomínaný prieskum agentúry Pew Research postrehol ešte jeden fakt. Až 70 percent obyvateľov štyroch spomínaných krajín Európy je presvedčených, že Európania a Američania vyznávajú vo zvýšenej miere odlišné sociálne a kultúrne hodnoty, že sa od seba vzďaľujú. V tom čase sa prvé vážne pochybnosti o vodcovských schopnostiach prezidenta Busha začali objavovať aj v samotných Spojených štátoch. Senátorka Hillary Clintonová ho obvinila, že chce Ameriku vrátiť o 50 až 60 rokov späť. Boli to jej najtvrdšie slová na adresu prezidenta odvtedy, čo nastúpil po jej manželovi do Bieleho domu. Známy profesor Massachusettského technologického inštitútu (MIT) Noam Chomsky bol oveľa konkrétnejší, keď konštatoval, že USA sa vo svete často pasujú do úlohy jediného sudcu a vzápätí sa stávajú aj vykonávateľmi rozsudku. Jeho slová sú výsostne aktuálne práve v týchto dňoch. Zaklínadlo 11. september Do takejto atmosféry stupňujúceho sa antiamerikanizmu v Európe a kritiky Georgea Busha na domácej pôde vtrhol nečakane 11. september 2001. Nálady, a tým aj názory, sa odrazu zmenili. Svet odsudzoval teroristické útoky na New York a Washington, vlády vyslovovali solidaritu s pozostalými obetí i so samotnou vládou USA. Američania, povedané slovníkom 50. rokov, sa zomkli okolo Georgea Busha, z ktorého sa následkom strašného činu teroristov, akoby kývnutím čarovného prútika, stal najpopulárnejší prezident v povojnovom období. S troškou sarkazmu možno povedať, že keby neexistoval 11. september 2001, tak George Bush by si ho musel vo vlastnom záujme vymyslieť. Nemožné sa odrazu stalo samozrejmým, činy, ktoré by sa predtým dlho zvažovali, dostávali okamžitý súhlas. Útok na Afganistan bol nielen pre USA, ale aj pre svet vítaným aktom odvety. Zdalo sa, že svet nájde spoločnú reč aj na mnohé iné problémy. Ako príklad možno uviesť vyhlásenie generálneho tajomníka NATO Georgea Robertsona: ,,Po 11. septembri sme pochopili problém Čečenska a teraz spolucítime s Ruskom.“ Začalo sa hovoriť, že svet po teroristickom útoku na WTC a na Pentagón už nikdy nebude taký ako predtým. Lenže zaklínadlo 11. september netrvalo dlho, mohli by sme povedať, že oveľa kratšie, ako si kto myslel. Už začiatkom decembra 2001 vydalo vyše sto laureátov Nobelovej ceny výzvu kritizujúcu obrannú a environmentálnu politiku USA pod vedením prezidenta Georgea Busha. ,,Je načase, aby priemyselne vyspelý svet prevzal zodpovednosť za to, že je členom svetového spoločenstva a prestal myslieť v intenciách národov a štátov,“ odznelo vtedy na stretnutí v Štokholme. ,,Musíme vytrvať v úsilí za zjednotený postup v boji proti globálnemu otepľovaniu i proti svetu, ktorý čoraz viac zbrojí,“ uvádzala spoločná výzva najuznávanejších vedcov na stretnutí pri príležitosti 100. výročia udelenia prvej Nobelovej ceny. Vedci teda dospeli k poznatku, že svet sa nestane bezpečným iba preto, že sa bezpečnými budú cítiť Spojené štáty. Nová Bushova doktrína Najvážnejšou príčinou nárastu protiamerických nálad v Európe bola nová Národná bezpečnostná stratégia USA prijatá vlani v septembri, ktorá už dostala pomenovanie Bushova doktrína. Jej vytvorenie bolo do určitej miery reakciou na teroristické útoky, a preto celá tretia kapitola sa zaoberá práve elimináciou tohto nebezpečenstva. Bushova doktrína sa však neuspokojila iba s bojom proti terorizmu, ale rozhodla sa nabúrať doteraz platný systém medzinárodného práva. Napovedá tomu už samotný názov piatej kapitoly: Zabrániť naším nepriateľom, aby ohrozovali nás, našich spojencov a našich priateľov zbraňami hromadného ničenia. Preto nová stratégia predpokladá možnosť preventívneho útoku. Takýto pojem existuje aj v medzinárodnom práve a jeho použite predpokladá existenciu konkrétnej hrozby, napríklad v podobe mobilizácie armády pripravujúcej sa na útok. Bushova doktrína ide ešte ďalej. Vlani v januári prezident vo svojom prejave označil Irak, Irán a KĽDR ako krajiny tvoriace os zla a nazval ich darebácke štáty. V novej bezpečnostnej stratégii USA v tejto súvislosti uvádza: ,,Musíme byť pripravení zastaviť tieto darebácke štáty a ich teroristických klientov ešte predtým, ako budú schopní ohroziť zbraňami hromadného ničenia Spojené štáty, našich spojencov a priateľov alebo takéto zbrane použiť.“ Prípad Iraku napovedá, že USA nepotrebujú na uplatnenie Bushovej doktríny ani dôkazy o existencii takejto hrozby. Keď videli, že príslušná rezolúcia schvaľujúca použitie sily voči Iraku neprejde v Bezpečnostnej rade OSN, vyhlásili, že na útok nepotrebujú súhlas medzinárodného spoločenstva. Prezident Bush síce tvrdil, že USA nezaútočia, ak Saddám Husajn a jeho synovia odídu z Iraku. Krátko na to však Spojené štáty vyhlásili, že Irak by obsadili aj v takom prípade. Zavádzanie novej Bushovej doktríny do praxe je plné zvratov a experimentovania. Pax Americana Otázkou je, čo bude nasledovať. Nemožno pochybovať, že úspech v Iraku povzbudí Spojené štáty, aby pokračovali v úsilí usporiadať svet podľa vlastných predstáv. Ako prezradil americký námestník ministra zahraničných vecí John Bulton v rozhovore s izraelskými predstaviteľmi, po Iraku by mohol nasledovať Irán, potom Sýria a nakoniec KĽDR. Napokon, Spojené štáty majú na to kapacity. Ich zbrojný rozpočet je približne 400 miliárd dolárov, čo je viacej, ako výdavky na obranu ostatných štátov NATO, Ruska, Číny a Japonska dohromady. Pred takouto formou mieru na americký spôsob (Pax Americana) varuje aj bývalý poradca pre otázky národnej bezpečnosti Zbygniew Brzezinski, ktorého napriek tomu nemožno zaradiť medzi holubice. Tvrdí, že zdrojom novej vlny protiamerických nálad je práve Bushova doktrína. Spojené štáty sú podľa neho vo svete posudzované nie podľa toho, ako vyzerá Amerika a jej životná úroveň, ale aká je jej zahraničná politika. ,,Som veľký prívrženec americkej sily. Sme podstatný prvok globálnej stability. Lenže naša sila je taká ohromná, že môžeme postupne stratiť prvok jej legitímnosti.“ Hospodárska a vojenská sila Spojených štátov je realita. Problém je, ako s touto realitou nakladajú. Zabrániť ďalšiemu poklesu popularity USA vo svete by mohla iba koncepcia, ktorú istého času navrhoval bývalý senátor William Fulbright. Podľa neho to najlepšie, čo by mohli USA pre ostatný svet urobiť, je ,,inteligentný príklad materiálnou podporou bez morálnej namyslenosti“. Politika Georgea Busha sa uberá presne opačným smerom.
