Hegemónova dilema
Zvykli sme si, že žijeme vo svete, kde hrá dominantnú úlohu jeden hráč – Spojené štáty americké. V tejto súvislosti sa používa množstvo výrazov ako unipolarita, hegemónia alebo dokonca impérium. Čo sa však skrýva za týmito mediálne príťažlivými pojmami? V medzinárodnej politike operujú štáty v priestore bez nadradenej autority, ktorá by ich nútila dodržiavať normy správania. Sú bez vládcu, v stave anarchie. V systéme štátov napriek tomu nepanuje úplný chaos. Existuje tu akési usporiadanie, štruktúra, jej dominantným znakom, rozlišujúcim pozíciu jednotlivých štátov, je nerovné rozdelenie mocenského potenciálu. Nerovnomerné rozdelenie moci určuje počet pólov v systéme – štátov, ktoré disponujú najväčšou mocou. Správanie sa ostatných netreba brať do úvahy, pretože ich moc neurčuje podobu prostredia medzinárodnej politiky. A tak rozoznávame unipolárne, bipolárne a multipolárne systémy. Súčasná podoba je charakteristická mimoriadne nerovnou koncentráciou moci v rukách jedného štátu – USA. Rozdiel medzi USA a potenciálnymi rivalmi je taký veľký, že nám umožňuje hovoriť o unipolarite alebo hegemónii. Každý štát zaberá v štruktúre medzinárodnej politiky vďaka svojmu mocenskému potenciálu isté miesto alebo status. S ním sa vždy spájajú isté roly, ktoré treba chápať ako predpísané alebo očakávané vzorce správania. Konkrétny aktér (štát) môže vykonávať viacero rolí súčasne, no len vtedy, pokiaľ sú navzájom zlučiteľné – nekladú na ich nositeľa vzájomne sa vylučujúce požiadavky predpisujúce odlišné správanie. V zásade je to možné, ak je výkon rozdielnych rolí určený rôznym, od seba oddeleným obecenstvám. V opačnom prípade to začína hroziť rozpoltenosťou. USA trpia v súčasnosti práve takouto schizofréniou, v teórii sa tomu hovorí paradox hegemónie. Podstatou je konflikt medzi výkonom dvoch rolí, určených dvom rôznym auditóriám: domácej spoločnosti na jednej strane a medzinárodnej spoločnosti na druhej strane. Imperatívy domácej politiky kladú na USA požiadavku zaručiť bezpečnosť domácej populácie a využiť na to všetky prostriedky a silu, ktorou USA disponujú, v prípade nutnosti aj jednostrannú akciu, vykonanú proti vôli iných štátov. Umožňuje to mocenská prevaha. Na druhej strane, s pozíciou hegemóna sa spája i istá zodpovednosť za dianie v medzinárodnej politike. Pretože stabilita systému si vyžaduje úsilie hegemóna aj iných aktérov, je pre hegemóna výhodné oprieť svoju nadvládu o súhlas iných a nielen o mocenský nátlak. Typickým prostriedkom, ktorý štáty uplatňujú na presadenie svojej podoby usporiadania vzťahov medzi sebou, je tvorba medzinárodných inštitúcií a noriem medzinárodného práva. V súčasnosti platné medzinárodné právo (stelesnené OSN) je postavené na zákaze jednostranného použitia sily (okrem prípadu individuálnej alebo kolektívnej sebaobrany). Naopak, aby mohla mať ozbrojená akcia punc legitímnosti, musí byť „odobrená“ Bezpečnostnou radou OSN. Súčasné napätie medzi USA a OSN (ale aj EÚ) spočíva v odlišnom spôsobe chápania aktuálnych bezpečnostných hrozieb. Americký politický analytik Robert Kagan použil na opis situácie nasledujúci príbeh. Predstavme si, že sme v lese, kde sa, ako vieme, pohybuje medveď. Pokiaľ sme ozbrojení len nožom, urobíme najlepšie, ak sa mu budeme vyhýbať. Ak však máme k dispozícii pušku, môžeme túto hrozbu pohodlne a efektívne eliminovať. Dnes je Washington v pozícii strelca (dáva mu ju schopnosť robiť preventívne útoky), zvyšné štáty medzinárodnej spoločnosti sú ozbrojené iba nožom. Nie je nutné dodať, čo (kto) sa momentálne považuje za bezpečnostnú hrozbu číslo jeden. Odlišná situácia a odlišné možnosti predurčujú použitie odlišných prostriedkov. Rôzne roly USA predpisujú „dobre zahrať“ svoj part pred vlastným obyvateľstvom a usilovať sa využiť všetky dostupné prostriedky, no rovnako tak „zahrať“ i pred medzinárodným spoločenstvom. Ako sa dostať z tejto zložitej situácie? Ideálne by bolo uspokojiť obe obecenstvá naraz. Jednou z možností je pokúsiť sa „predať“ svoje videnie sveta ostatným – o projekciu hodnôt a pocitov domácej americkej spoločnosti do medzinárodného prostredia. Je to veľmi konvenčný spôsob, keď uvážime, že aj počas studenej vojny sa USA postavili do pozície ochrancu celého „slobodného sveta“ a usilovali sa konflikt so ZSSR zasadiť do širšieho rámca šírenia svojich civilizačných hodnôt. Takto sa však zatiaľ nedarí uspokojiť druhé publikum. Do popredia sa preto dostáva nekonvenčný aspekt. Washington sa snaží využiť svoje momentálne dominantné postavenie v globálnej pyramíde moci na radikálnu premenu podoby medzinárodného systému „na svoj obraz“. Hegemón má vždy tendenciu konzervovať aktuálny stav, prinajmenšom preto, aby zabránil vzostupu alebo spomalil nástup prípadných vyzývateľov. V druhom prípade, a to platí v súčasnosti, sa hegemón pokúša formovať okolie tak, aby bola dlhodobo zaručená jeho prevaha. Nepríjemné je to, že globálny hegemón vtláča nový obsah idei, na ktorej spočíva stabilita medzinárodnej spoločnosti – idei suverenity. Najneskôr od roku 1999 sa presadzuje názor, že štáty, ktoré nedodržiavajú ľudské práva vlastných občanov, strácajú privilégium nezasahovania do ich vnútorných otázok, udelené medzinárodným právom. Pokračovanie sa datuje od 11. septembra 2001 v súvislosti s takzvanou vojnou proti terorizmu a pokračuje doteraz – Afganistan a obvinenie z poskytnutia ochrany teroristom, Irak a prechovávanie zbraní hromadného ničenia. Postoj USA je plne pochopiteľný. Zdá sa však, že veľká časť zvyšku sveta na čosi také zatiaľ pripravená nie je. Ak sa hegemón usiluje o nové definovanie základných pojmov, na ktorých spočíva stabilita medzinárodnej spoločnosti, mal by byť pripravený na dôsledné presadzovanie svojich hodnôt. Len tak bude mať nádej, že ich ostatné štáty prijmú ako všeobecne prospešné. To si však vyžaduje politickú vôľu nepostupovať selektívne, ale plošne. Odhliadnuc od toho, zásadná zmena svetového poriadku by mala byť založená na globálnom súhlase, nie na moci. Skrátka, ak má nastať zmena medzinárodného poriadku musí byť sprevádzaná dlhodobým aktívnym prístupom USA k svetu, nie zneužitím ideí na krátkodobé ciele.
