Reklama
Reklama

Vyhliadky na mier

Len pár hodín pred slávnostnou inauguráciou novej izraelskej vlády prezradil designovaný premiér Ariel Šaron v Knesete, že ustupuje od svojho záväzku vytvoriť palestínsky štát, s ktorým rátal Washington v tzv. „postupnom pláne“. Ďalej uviedol, že táto otázka je v koalícii predmetom sporu.
Počet zobrazení: 705
7 copy-m.jpg

Len pár hodín pred slávnostnou inauguráciou novej izraelskej vlády prezradil designovaný premiér Ariel Šaron v Knesete, že ustupuje od svojho záväzku vytvoriť palestínsky štát, s ktorým rátal Washington v tzv. „postupnom pláne“. Ďalej uviedol, že táto otázka je v koalícii predmetom sporu. Táto myšlienka bola vypustená z textu dohody, na základe ktorej do vlády vstúpili ultrapravicové a náboženské strany podporujúce osídľovanie okupovaných území Izraelčanmi. Člen palestínskeho kabinetu Saeb Erekat reagoval na Šaronove vyhlásenia o neexistencii „postupného plánu“ a mierového procesu tým, že nazval Šaronovu vládu „vládou osadníkov pre osadníkov od osadníkov“. Vodca izraelskej opozície, predseda Strany práce Amram Mitzna vyhlásil, že zostava novej vlády ukazuje, že šanca na urýchlené vyriešenie sporu s Palestínčanmi je v nedohľadne. Sklamaní boli aj mnohí zahraniční diplomati. Nazdávali sa, že Šaron si napriek všetkému „postupný plán“ osvojí. Teraz si však želajú, aby táto vláda dlho nevydržala. Šaron naznačil, že po prijatí určitých podmienok (napríklad odstránenie Jásira Arafata) sa rozhovory s palestínskou samosprávou môžu uskutočniť. Vzápätí však dodal, že vznik palestínskeho štátu zrejme nepodporí vláda, v ktorej sú členovia strán, ktoré takéto riešenie a priori odmietajú. Útoky izraelskej armády na palestínske územie to potvrdzujú. Zdá sa, že cena za vstup jeho koaličných partnerov do vlády bola oveľa vyššia, ako sa vo všeobecnosti predpokladalo. Cena, ktorú zaplatí niekto iný Ide o Národnú úniu usilujúcu o presun Palestínčanov zo Západného brehu a Národnú náboženskú stranu, ktorá sa zasadzuje za osídľovanie palestínskych okupovaných území židovským obyvateľstvom. Nateraz je jasné, že Šaronovi sa podarilo priviesť naposledy menovanú stranu do vlády pod záväzkom rozširovania izraelského osídľovania na okupovaných územiach, hoci táto záležitosť sa považuje za najvážnejšiu prekážku dohody s Palestínou. Koaličná dohoda zaväzuje vládu pokračovať v „rozvíjaní existujúcich židovských osád“ na okupovanom území. Šaron sa to usiluje zakryť len „prirodzenou rozpínavosťou“. Prezident Bush vyhlásil, že posunie dopredu otázku izraelsko-palestínskej dohody hneď, ako sa vyrieši otázka okolo Iraku. Mnohí odborníci však vidia pomaly sa vynárajúci koniec tzv. „riešenia dvoch štátov“ – teda koniec nádejí na vznik samostatného palestínskeho štátu. Podľa niektorých predstaviteľov OSN predstavuje práve kombinácia výstavby ďalších sídiel a ničenia palestínskej infraštruktúry dva kľúčové prvky naznačujúce koniec riešenia dvoch štátov. K tomu sa ešte pridáva budovanie izraelskej infraštruktúry medzi jednotlivými osadami, ktoré rozdeľuje a obkolesuje palestínsku pôdu. V slepej uličke Predstavitelia palestínskej samosprávy vyhlasujú, že takéto počínanie je v absolútnom rozpore s plánom prezidenta Busha, ktorý predpokladá implementáciu postupných krokov od ukončenia terorizmu cez reformu palestínskej samosprávy vybalansovaním pozície Jásira Arafata až po úplnú samostatnosť palestínskeho štátu do troch rokov. Plán potvrdil aj vo svojom vyhlásení z konca minulého týždňa. Spolu s Bushom tlačili na predstaviteľov Palestíny aj zástupcovia OSN a Európskej únie. Tí sa tlaku prispôsobili a vytvorili funkciu premiéra, ktorý by mal vyrovnávať vplyv Jásira Arafata. Predstavitelia palestínskej samosprávy sa však sťažujú, že podobný tlak nik nevyvíja na vládu Ariela Šarona. Premiér Šaron sa vyjadril, že je ochotný diskutovať o vytvorení palestínskeho štátu pozostávajúceho zo 42 percent okupovaného územia. Takýto štát by nemal kontrolu nad svojimi hranicami, vzdušným priestorom a zdrojmi pitnej vody. Pripomína to Bantustan na spôsob Juhoafrickej republiky za čias apartheidu. To by predpokladalo vytvorenie štátu so siedmimi kantónmi najdôležitejších palestínskych miest, ktoré by boli medzi sebou poprepájané, ale zároveň odizolované armádou od zvyšku Západného brehu. Ten by sa stal súčasťou Izraela. Z medzinárodnoprávneho hľadiska by riešenie bolo v rozpore s mnohými rezolúciami Bezpečnostnej rady OSN, ktoré sa týkajú izraelsko-palestínskeho konfliktu. Palestínska samospráva takéto riešenie samozrejme striktne odmieta. Vyhlásenia prezidenta Busha, že pád Saddáma Husajna bude znamenať „novú etapu vo vývoji mieru na Blízkom východe“, takto vyzerajú prinajmenšom neúprimne. Proces reformy palestínskej správy sa vďaka aktivitám Európskej únie a predovšetkým britského premiéra Tonyho Blaira začal a Saddám s tým v skutočnosti nemá nič spoločné. Tlaky na odstránenie Jásira Arafata nevyvíjal ani Saddám, ani údajne Saddámom povzbudzovaní palestínski teroristi, ale práve prezident Bush a premiér Šaron. Na druhej strane, bohužiaľ, existuje priveľa Palestínčanov, ktorí veria, že sú oprávnení používať násilie a nepotrebujú nijakú podporu od Saddáma Husajna. Asi málokto si uvedomuje, že viac ako polovica palestínskeho obyvateľstva má na deň menej než dva doláre denne, polovica je nezamestnaných a palestínske hospodárstvo je na pokraji kolapsu. Samozrejme, že si za to čiastočne môžu aj sami Palestínčania. Intifáda ich od jej začiatku v roku 2000 stála už vyše 8 miliárd dolárov! Zostava novej vlády premiéra Ariela Šarona iste neprispeje k akcelerácii mierového procesu na Blízkom východe. O tomto probléme sa bude určite ešte veľa hovoriť.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama
skvelydarcek.sk

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama