Vražda nesmie zastaviť reformy
úvod Smrť srbského premiéra Zorana Djindjiča z rúk atentátnika vyvolala mnohé reakcie. Zdá sa, že svet si dnes, na prahu konfliktu v Perzskom zálive, ešte stále veľmi dobre pamätá nedávne zábery z vojen v bývalej Juhoslávii. V mnohých z nich označil euroatlantický svet za vinníka práve Srbsko. Trvalo dvanásť rokov, kým Miloševičov režim padol. Nie vďaka, skôr napriek bombám zhadzovaným na krajinu, ktoré opozícii komplikovali situáciu. Keď si Srbi vybrali novú vládu, nešlo o svätcov, ale o reálnych politikov, ktorí sa na svoje posty dostali aj vďaka „nie najčistejším“ kontaktom. Zorana Djindjiča však vnímali ako personifikáciu nového Srbska i napriek tomu, že bol kontroverzným politikom. Možno vyčnieval nad svojimi kolegami, no vyrastal v rovnakej politickej realite ako oni. (rg) Vražda srbského premiéra Zorana Djindjiča v Belehrade akoby potvrdzovala reputáciu, ktorú krajina má. Zdá sa, že je, aj na balkánske pomery, mimoriadne neschopná zvládnuť umenie pokojného prebratia moci. Nijaký iný štát v regióne nestratil toľkých lídrov rukou atentátnika. No pokiaľ smrť všetkých tých princov z dynastií Obrenovičovcov či Karadžordževičovcov často neznamenala nič viac než bezvýznamnú „zmenu režimu“, otázka, ktorej Srbi čelia po Djindjičovej smrti, je, či neutrpel smrteľný úder celý proces modernizácie. Od chvíle, keď za sebou sústredil davy a presvedčil ich, aby si mysleli o Miloševičovi predtým nemysliteľné, uhladený, mnohými jazykmi hovoriaci líder Demokratickej strany akoby niesol celú ťarchu srbskej westernizácie a demokratickej transformácie na svojich pleciach. Vždy akoby vyčnieval nad zvyškom srbských politikov. V krajine tradične posadnutej strachom a odporom k Nemecku presadzoval nemecké podnikateľské a politické kontakty. Pokrčené modré obleky Miloševičovho typu neboli preňho. Vždy sa ukazoval v drahých módnych oblekoch. Západní diplomati boli unesení. Po rokoch kontaktov s Miloševičovými násilníkmi stáli pred mužom, ktorý vyzeral ako model. Nielen pred lídrom nového Srbska, ale pred novým Srbom. Srbi majú oprávnený dôvod obávať sa dôsledkov tejto vraždy. Kto ponesie ďalej taktovku reforiem? Kandidátom je Nebojsa Čovič, Djindjičov podpredseda vlády a muž s preverenými schopnosťami. Ako muž číslo dva riadil obratne zložité vzťahy Belehradu s Kosovom a – bez víťazných fanfár – zabezpečil politické urovnanie povstania Albáncov v oblasti Preševa na juhu Srbska. Aj keď bude držať kormidlo po niekoľko nasledujúcich týždňov, len voľby, ktoré sa teraz budú musieť konať, ukážu, či má silu vysporiadať sa so všetkými zainteresovanými skupinami – ultranacionalistami, starou Miloševičovou elitou a mafiou. Djindjič dokázal prežiť tak dlho (akokoľvek cynicky môže táto veta dnes znieť) aj preto, že bol takmer taký istý ako jeho protivníci. Pod uhladeným oblekom a za žiarivým úsmevom sa skrýval rovnako drsný manipulátor ako oni. Ako mi raz povedal istý srbský komentátor: „Bol reformátorom, no myšlienka, že bol bojovníkom proti mafii, je vtip. Viedol svoju vlastnú!“ Rozdiel medzi Djindjičom a jeho nepriateľmi bol v tom, že nemal tunelové vnímanie barónov srbského podsvetia. Bol možno skorumpovaný politik, no usiloval sa vyslobodiť Srbsko z temnoty, v ktorej ho zanechal Miloševič, a viesť ho k svetlám Európy. Vydanie Miloševiča do Haagu bol odvážny čin. Všeobecne sa očakávalo, že to vyvolá povstanie. Podľa mnohých srbských pozorovateľov malo byť 72 hodín bezprostredne po atentáte rozhodujúcich. S vyhlásením výnimočného stavu prešla moc z rúk polície – preniknutej skrz-naskrz mafiou – armáde, ktorá môže byť odolnejšia. Bezpodmienečne však musí zničiť „červené barety“ a ďalšie polovojenské skupiny, ktoré získali kontrolu nad politickým i spoločenským životom. Ak nie, gangy tým ukážu, že môžu beztrestne zabíjať politických lídrov a nádej na reformy sa skončí. Ani rozhodné konanie armády však nezabráni, aby otázka integrácie do Európy a pokroku vôbec neutrpela silný úder. Ako povedal jeden ekonóm: „Nik nebude investovať do krajiny, v ktorej môžu premiéra zastreliť na ulici.“ Navyše bude nasledovať niekoľkomesačné obdobie politického vákua – dovtedy, kým nové voľby nedajú niekomu do rúk mandát. To znamená ďalšiu časovú stratu pre reformy. Psychologické škody sa dajú ťažko odhadnúť. Mnohí Srbi sa boja, vrátane Djindjičových odporcov, že krajina sa nikdy nevymaní z krvavého kruhu nestability, do ktorého upadla v 90. rokoch. Vzhľadom na to, že Západ je dnes zamestnaný Irakom, existuje nebezpečenstvo, že Európa so Spojenými štátmi si bude len málo všímať, čo sa deje v Srbsku. To by bolo veľkou chybou. Nech už Západ upiera svoju pozornosť kamkoľvek, musí jednotne trvať na potrestaní vinníkov. Nezmyslené predstieranie, že nik nevie, kde sa skrýva Radovan Karadžič či Ratko Mladič sa musí skončiť a obaja bosnianski vojnoví zločinci musia skončiť pred tribunálom v Haagu. Je čas preťať niektoré srbské gordické uzly. To bude pokračovaním práce, ktorú začal Zoran Djindjič – sám, prirodzene, nedokonalý človek, no s dávkou „vízie“. Ak nie, Srbsko sa bude posúvať späť, sťahujúc so sebou aj niektorých svojich balkánskych susedov.
Článok uverejnil denník The Independent, preložil a upravil Radovan Geist
