Reklama
Reklama

Rozpaky nad jednou antológiou

S napätým očakávaním berie človek do rúk knihu Martina Kučeru Blískaní nad Tatrou, lebo nie je až také bežné, aby vyšla rozsiahla antológia slovenskej poézie, navyše v Čechách, kde sa dá aspoň teoreticky predpokladať, že ak už existuje nejaký milovník básnického umenia (vymierajúci druh čitateľa), môže siahnuť za originálmi. Ale tu by sme sa dostali k dávnejšej otázke, či prekladať alebo neprekladať literatúru zo slovenčiny do češtiny a naopak. To v našom prípade ponechávame bokom.
Počet zobrazení: 651
10-m.jpg

S napätým očakávaním berie človek do rúk knihu Martina Kučeru Blískaní nad Tatrou, lebo nie je až také bežné, aby vyšla rozsiahla antológia slovenskej poézie, navyše v Čechách, kde sa dá aspoň teoreticky predpokladať, že ak už existuje nejaký milovník básnického umenia (vymierajúci druh čitateľa), môže siahnuť za originálmi. Ale tu by sme sa dostali k dávnejšej otázke, či prekladať alebo neprekladať literatúru zo slovenčiny do češtiny a naopak. To v našom prípade ponechávame bokom. Dôležité je, že sa našiel ktosi, kto sa do takejto nevďačnej, no záslužnej práce pustil a že táto štyristostránková kniha je na svete. Ten ktosi je Martin Kučera, český historik, „který se pokouší být odborníkem na rakousko-uherské dějiny“, teda nešpecialista, „víc ctitel literatury nežli její aktivní tvůrce“. Z jeho úvodu Na vysvětlenou od psacího stolu sa ďalej dozvieme, že po maturite nastúpil ako skladový robotník v Klementíne, kde spontánne preložil Kostrovu Ave Evu a že koncom osemdesiatych rokov mal hotovú prvú verziu tejto antológie, ktorú mu sľúbil vydať vtedajší riaditeľ vydavateľstva Československý spisovateľ Jan Pilař, mimochodom jeden z popredných českých normalizátorov. Kučera sa však k textom nevrátil hneď po novembri 1989, ale až v roku 1996 a nakladateľa našiel neskôr. Toľko ku genéze knihy. Kučera už podtitulom Subjektivní antologie moderní slovenské poezie zdôrazňuje osobný aspekt výberu básnikov i básní, čo je pri každej antológii samozrejmé. No napriek subjektívnej voľbe musí každý zostavovateľ mať a rešpektovať nejaké pravidlá. To vedel aj Kučera, keď uvádza, že slovenskú poéziu „představuji vědomě jako český historik, jejím prizmatem ozřejmuji slovenské dějiny uplynulého století“. Kritérium priveľmi neprimerané, priširoké a zároveň priúzke, pretože nijaká skutočná poézia sa nedá zredukovať len na ilustrovanie dejín. História literatúry dokazuje, že práve takéto básne bývajú krátkodyché, je v nich viac príležitostnosti ako nadčasovosti a umenia a okrem toho – ako ukážem ďalej – Kučera nie je ani tu dôsledný. *** Antológiu rozdelil Kučera na šesť častí, predchádza im Předehra, kam zaradil jednu báseň Janka Kráľa, dva Hviezdoslavove Krvavé sonety, dve básne Svetoslava Veigla a jednu Štefana Krčméryho. Kráľov Orol vták nepatrí medzi básne moderné. Ňou však chcel ilustrovať túžbu Slovákov po slobode, Hviezdoslav má dokumentovať básnikovu reakciu na prvú svetovú vojnu, Krčméryho báseň V Jasenovskom kostolíčku symbolizuje „zrodenie“ národa a Veigel, autor 20. storočia, sa sem dostal len preto, že v básni o kráľovi Artušovi, ktorá pôvodne vyšla v jeho zbierke Doma pod oknami roku 1997 sa spomína nesvornosť našich predkov. A jeho ďalšia báseň je výlučne ľúbostná, tematicky vonkoncom neviazaná na nijaký konkrétny čas, teda zaraditeľná hocikam. Kritikove rozpaky rastú pri každom jednotlivom oddieli, žiaľ, nedá sa ísť do podrobností, preto len heslovite. Druhá časť antológie predstavuje slovenskú básnickú modernu s menami, ktoré do nej zákonite patria. Ale prečo sa tam ocitol Tichomír Milkin? Preto, že ako katolícky kňaz napísal aj dlho nepublikované ľúbostné verše? Prečo Podjavorinská? A Votruba, ktorý vynikol hlavne ako kritik? A Kýčerský? Ťažko pochopiť. Obdobie medzi vojnami je tiež zostavené halabala a bez jasných kritérií. Kučera mal síce záujem vyjadriť pestrosť a mnohorakosť slovenského básnictva, vrátane davistickej skupiny a jej reflexie sociálnej reality. Ale prečo práve zo Smreka vybral báseň Pochod nezamestnaných, keď táto látka nie je pre neho vôbec typická? A Daňo Okáli – medzi nami – nebol až taký básnik, aby tu bol zastúpený. Ak šlo Kučerovi o úplnosť, potom chýba napríklad Andrej Žarnov, napriek jeho vyhranenej nacionalistickej poézii. Ani podiel nadrealistov na rozhýbaní literárnej a kultúrnej hladiny nie je dostatočne viditeľný, nevraviac už o Novomeskom, ktorému Kučera síce venuje celý štvrtý oddiel, no časť z ukážok jeho medzivojnovej lyriky mal zaradiť sem. Azda najmenej problematickou úlohou zostavovateľa bolo urobiť výber z poézie rokov 1939 – 1945, keďže protivojnových básní je v nej dosť. Pochopiteľne, mnohé z nich vyšli až po roku 1945, to však zostavovateľovi nebránilo, aby ich nezaradil do tejto rozsahovo najmenšej časti antológie, ktorá dosvedčuje humanistickú orientáciu našich básnikov, a to i zdanlivo artistných (ako boli nadrealisti), približujúcich svojou nespútanou obraznosťou hrôzy vojnového besnenia. *** Aj v úvode si Kučera priznáva svoju fascináciu Novomeským, čo sa prejavilo až natoľko, že pod názvom Žít dějiny mu venoval v antológii osobitný oddiel, pravda, je to už Novomeský neskorší. Ten predvojnový sa v druhej časti scvrkol iba na tri básne, a to je vzhľadom na jeho vplyv dosť skresľujúce. Veď takto český čitateľ prišiel o mnohé kľúčové básne – za všetky spomeniem To strašlivé zo zbierky Svätý za dedinou (1939), jednu z najúžasnejších básní 20. storočia nielen v slovenskej, ale i v svetovej literatúre. Novomeskovský blok sleduje zložitú krivku básnikových osudov po jeho nespravodlivom uväznení, ako ju načrtol v zbierkach po prepustení. Neviem však, či bolo správne vracať sa k jeho skladbe Vila Tereza (1963), kde okrem iného vzdáva hold A. A. Ovsejenkovi, „revolucionárovi Leninovej gardy“ a vtedajšiemu sovietskemu veľvyslancovi v Československu a ešte menej chápem, prečo je tu uverejnená báseň Docela určitý březnový den 1953, síce veľmi kritická, no predsa len panychída za mŕtvym Gottwaldom. Iste nebolo treba zatajovať, že Novomeský bol presvedčeným komunistom až do svojej smrti, no tento zložitý fenomén, špeciálne u neho, sotva vysvetlia verše takejto orientácie, keď tento výsostný tvorca napísal celý rad básní neideologických, niekde až existenciálnych, siahajúcich priamo do najskrytejšieho vnútra človeka. Zostavovateľ bol však pri Novomeskom dôsledný v inom smere: uverejnil všetky básnické nekrológy, ktoré vznikli po jeho smrti. Kučera si zrejme nevedel rady s tvorbou autorov, ktorých dielo odzrkadľovalo bežné ľudské problémy a tak pod záhlavím Reflexe života nájdete reprezentantov katolíckej moderny vedľa socialistických realistov, modernistov vedľa zástancov tradície, príslušníkov starej i vtedy mladšej generácie. Aby predsa len výber nejako zastrešil, označil ho za testamentárny, pretože väčšina básnikov už dnes nežije. *** Zostavovateľ časovo ohraničil svoju antológiu rokom 1965, teda výberom z básnikov, ktorí debutovali do tohto roku. To je veľká nevýhoda, pretože práve šesťdesiate roky znamenali – po etape striktne usmerňovanej literatúry, ktorá v knihe zachytená nie je – v slovenskej lyrike zásadný zlom a neprítomnosť takých básnikov ako Strážay, Moravčík, Štrasser, Hevier obraz našej poézie riadne skresľuje. No Kučera zase nebol dôsledný, lebo hoci Laučík knižne debutoval v roku 1968 a Štrpka s Repkom v 1969, celú osamelobežeckú trojicu v antológii uvádza. Pravdaže, o spomínaných, ale nezaradených básnikoch vie, ale rozsah mu antológiu rozšíriť už nedovolil. Výhradu mám aj k Orientačnímu slovníčku na konci knihy. Načo sú akademické tituly pred menami spisovateľov, keď to nesúvisí s ich činnosťou, ktorá je predmetom slovníčkového hesla? Okrem toho, u Žáryho ide o čestný doktorát kalifornskej univerzity umenia. V nijakom slovníku predsa nenájdete napríklad MUDr. Martina Kukučína, čo by vyzeralo takisto neadekvátne ako v tejto antológii JUDr. Ján (Rob) Poničan, Ing. Jozef Mihalkovič, MUDr. Ján Stacho a pod. Aspoň niekoľko slov k prekladu. Pri porovnávaní viacerých textov s originálmi musím s uspokojením konštatovať, že autor využil mnohé zhody oboch jazykov, čo bolo v prospech veci. Na viacerých miestach však nedodržiava rytmus originálu. Napriek množstvu mojich kritických poznámok patrí Kučerova antológia k záslužným činom. O to trápnejšie však vyznievajú tlačové chyby opakujúce sa v podtitule diela. Martin Kučera: Blýskání nad Tatrou. Subjektivní antologie moderní slovenské poezie. Arista, Praha 2002.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama
skvelydarcek.sk

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama