Dve mexické vojny

Ak majú Mexičania pomenovať svojho mohutného severného suseda, zväčša hovoria o „Spojených štátoch severoamerických“. Hoci sa aj samotné Mexiko nachádza v Severnej Amerike, vzhľadom na jazyk a kultúru by sme ho však zaradili skôr do južnej polovice svetadielu. Okolnosť, že sa nachádza v severnej časti, znamenala, že Mexiko na vlastnej koži vždy pocítilo negatívne dôsledky politického a ekonomického vývinu u svojho mohutného suseda.
Počet zobrazení: 3577
mexico-m.jpg

Ak majú Mexičania pomenovať svojho mohutného severného suseda, zväčša hovoria o „Spojených štátoch severoamerických“. Hoci sa aj samotné Mexiko nachádza v Severnej Amerike, vzhľadom na jazyk a kultúru by sme ho však zaradili skôr do južnej polovice svetadielu. Okolnosť, že sa nachádza v severnej časti, znamenala, že Mexiko na vlastnej koži vždy pocítilo negatívne dôsledky politického a ekonomického vývinu u svojho mohutného suseda. V roku 1828 šokovala správa generála Terrána o situácii na severe krajiny nielen mexickú vládu, ale po uverejnení v tlači aj celú mexickú verejnosť. „Ak okamžite nedôjde k zmene situácie, je strata Texasu iba otázkou času,“ upozorňoval generál. Vláda vydala niekoľko dekrétov, ktoré mali zachrániť územnú celistvosť krajiny. Na území Mexika sa mohli zdržiavať iba tí cudzinci, ktorí by rešpektovali tamojšie zákony. Všetci Američania, ktorí sa na území Mexika nachádzali bez povolenia, museli opustiť krajinu. Pamätaj na Alamo! Dekréty však boli prijaté neskoro a po anglicky hovoriaci obyvatelia Texasu ich považovali za urážku. Naďalej prekračovali americko-mexickú hranicu veľké húfy prisťahovalcov. Problém sa dal vyriešiť už iba silou. Mexiko zmobilizovalo armádu, ktorá smerovala do Texasu. Tamojší osadníci odpovedali vyhlásením samostatnosti a vytvorením milície, ktorej príslušníci sa nazývali rangers (hraničiari). Viedol ju Sam Houston, ktorý do Texasu prišiel z Kentucky. Jeho dovtedajšie vojenské skúsenosti však pochádzali z konfliktov s Indiánmi. Možno aj preto si Mexičania až priveľmi verili... Houston veľmi dobre vedel, že Texasanov je zatiaľ málo, aby mohli rátať s úspechom vo vojne proti Mexiku, a preto posielal do Washingtonu prosebné listy, v ktorých žiadal o pomoc a sľuboval dobrú pôdu pre nových osídlencov. K prvej zrážke medzi rangers a mexickou armádou došlo pri osade Alamo. V dedine sa zhromaždili osadníci z celého okolia. Medzi nimi boli aj pištoľníci Jim Bazooka a James Bowie. Dnes sa ich priezviská stali označením pre ručnú protitankovú zbraň a pre zálesácky nôž. Obliehaní Texasania museli vo dne v noci počúvať pieseň La Dequela, ktorej slová sľubovali nepriateľom strašnú smrť. Jej slová sa naplnili, Mexičania Alamo o pár dní dobyli. Správy, že v dobytej dedine Mexičania zmasakrovali ženy a deti, naplnili obyvateľov Texasu skôr odhodlaním vo vojne pokračovať. Sam Houston pripravil pri rieke San Jacinto pre Mexičanov opojených víťazstvom pascu. S výkrikmi „Pamätaj na Alamo!“ zaútočili rangers na mexických vojakov a drvivo ich porazili. Medzi zajatcami bol aj ich veliteľ, generál Santa Anna. Aby si zachránil život, podpísal vyhlásenie, že uznáva nezávislosť Texasu. Hoci mexická vláda kapituláciu generála nechcela uznať, musela prijať sprostredkovanie európskych mocností, ktoré vojna veľmi znepokojovala. Predovšetkým pod nátlakom Veľkej Británie muselo Mexiko uznať nezávislosť Texasu. Platilo to však pod podmienkou, že sa Texas nikdy nestane súčasťou iného štátu. Samozrejme, Mexičania mali na mysli USA. Zástava nového samostatného štátu už na prvý pohľad pripomínala zástavu USA. Práve pre jednu hviezdu na zástave dostal Texas prezývku „štát osamelej hviezdy“. Čoskoro sa však ukázalo, že tento štát sa stal základňou na obsadzovanie ďalších mexických území, medzi ktorými najlákavejšou bola Kalifornia, a to sa ešte nevedelo o náleziskách zlata. Dvadsiata ôsma hviezdička na zástave USA Dvadsiateho deviateho decembra 1845 sa situácia s hviezdičkami zmenila. Oná osamotená sa presťahovala na zástavu USA. Texas sa tak stal dvadsiatym ôsmym štátom USA. Samozrejme tu nešlo iba o toto územie, ale fakticky o dve pätiny vtedajšieho územia Mexika. V marci 1846 mexická vláda prerušila diplomatické styky s USA, na hranice poslala silné vojenské jednotky a vydala príkaz vypovedať všetkých amerických usadlíkov. Znova hrozila vojna. Na mexické hranice pochodovala armáda generála Zacharyho Taylora, budúceho amerického prezidenta. Situáciu v Mexiku sa pokúsil zachrániť generál Mariano Paredes, ktorý vojenským pučom zvrhol prezidenta Herreru a vyhlásil, že je ochotný s USA rokovať o predaji požadovaných území. Ôsmeho mája 1846 došlo k prestrelke medzi americkou a mexickou jednotkou neďaleko rieky Nueces. Tento incident si USA vzali za zámienku vyhlásiť vojnu. Američania nastúpili víťazný pochod. Situáciu im uľahčovala i okolnosť, že iba každý piaty mexický vojak mal pušku. Mexická armáda bola nielen zle vyzbrojená, ale aj zle vycvičená. Mexickí generáli boli ochotní za pár tisíc amerických dolárov bitky vopred prehrávať. Napriek tomu všetkému váhal generál Taylor s postupom do mexického vnútrozemia. Uvedomoval si totiž dve podstatné okolnosti. A to, že komunikácie v Mexiku nezodpovedali potrebám americkej armády, navyše by boli veľmi dlhé a nebezpečné. Okrem toho popri neschopnej a skorumpovanej mexickej armáde existovali aj zanietene a obetavo bojujúce partizánske oddiely, tzv. guerillos, ktoré Američanom spôsobovali vážne problémy. Nakoniec sa prijal plán útoku na mexické hlavné mesto cez prístav Veracruz. V marci 1847 uskutočnili jednotky generála Winfielda Scotta vylodenie pri tomto najvýznamnejšom mexickom prístave na pobreží Atlantického oceánu. Po týždni obliehania prístavné mesto kapitulovalo a generál Scott sa so svojou armádou vydal na 416 km dlhú cestu, ktorú už raz absolvoval španielsky dobyvateľ Cortés. Trpký mier Pochod na mexické hlavné mesto zďaleka nebol prechádzkou. A aj napriek hrdinstvu partizánov, prienik Američanov do mexického vnútrozemia uľahčovali spory medzi mexickými politikmi a vysokými dôstojníkmi. Trinásteho septembra 1847 predsa len zaviala na mexickom prezidentskom paláci zástava USA. V meste Guadalupe Hidalgo sa konali niekoľkomesačné mierové rokovania. Mierová zmluva ustanovila, že Mexiko stratilo dve pätiny územia, za čo mu USA poskytli 15 miliónov dolárov. Ešte pred tým, ako Američania opustili okupovanú krajinu, rozšírili sa zvesti, že v Kalifornii sa našlo zlato. Iba v roku 1855 sa ho vyťažilo za 55 miliónov dolárov. Americká armáda odišla z hlavného mesta Mexika až v júni 1848. Hranicou medzi oboma štátmi sa stali rieky Rio Bravo a Gila. Spojené štáty sa tak ocitli v tesnej blízkosti husto obývaných oblastí Mexika, čo má najmä v súčasnosti veľmi citeľné dôsledky. Situácia sa totiž obrátila a na územie USA, do teritórií, ktoré boli súčasťou ich štátu, prichádzajú mexickí prisťahovalci, ktorí sa stávajú čoraz významnejšou menšinou. Ak sa raz stane z tejto menšiny väčšina, vrátia USA tieto územia pôvodným majiteľom? Dnes je americko-mexická hranica ešte zadrôtovanejšia, ako bola hranica ČSSR či NDR v časoch tej najstudenšej vojny. Tak ako Američania nezabudli na vojny s južným susedom, aj Mexičania si históriu týchto vojen veľmi dobre pamätajú... Arcivojvoda alebo arcihlupák? Do revolúcie v roku 1848 panoval v habsburskej monarchii cisár Ferdinand zvaný Dobrotivý. Bolo verejným tajomstvom, že jeho povestná dobrotivosť bola založená na ťažkej duševnej poruche. Ak by ho nestrážil húf detektívov, všetko by bol rozdal. Mechanizmus absolútnej monarchie mohol fungovať, ak bol na čele krajiny slabomyseľný panovník iba v pokojných časoch. Keď vypukla revolúcia, panovník musel zaďakovať. Vtedy osud Mexika nepriamo ovplyvnili intrigy cisárovnej. Ferdinand sa vzdal trónu v prospech Františka Jozefa, a nie staršieho Maxmiliána. Ten sa cítil ukrivdený, považoval sa za schopnejšieho. Mimochodom, ak by sme listovali v denníkoch alebo zápiskoch z ciest po celom svete, zistili by sme, že arcivojvoda Maxmilián mal prinajmenšom literárnu zručnosť a dobrý pozorovací talent. Pocit ukrivdenosti rakúskeho arcivojvodu využil francúzsky cisár Napoleon III. V Mexiku koncom 50. rokov 19. storočia prebehla občianska vojna medzi konzervatívcami a liberálmi. Obe strany si požičali v zahraničí značné sumy. Vojnový víťaz prezident Benito Juárez vydal dekrét o dvojročnom odklade splátok zahraničných dlhov. To chcel využiť francúzsky cisár, ktorý chcel v Mexiku nastoliť monarchiu. Trón mal dostať rakúsky arcivojvoda Maxmilián. Vedel však, že Parížania zamenili slovo „arciduc“ (arcivojvoda) slovom „arcidup“ (arcihlupák)? Neuvedomil si, že nešlo o to, pomôcť nejakému americkému národu k vývoju a prosperite, ale o odôvodnenie špinavých obchodov darebákov a dobrodruhov, ktorí tvorili kamarilu okolo francúzskeho cisára? Už sme naznačili, že Maxmilián nebol hlupák, mal nespochybniteľné schopnosti, ktoré však sprevádzala naivita. Podobne ako nešťastný syn Františka Jozefa Rudolf, aj Maxmilián bol liberál, ktorý chcel Mexičanom dobre. Jeho manželka Charlotta vyhlásila, že si Mexičania zaslúžia mať šťastie. Lenže, ako sa to môže skončiť, ak chceme niekoho obšťastňovať násilím? Cesta na popravisko v Queretare Ako liberál si dal Maxmilián podmienku, že Napoleon III. mu musí dokázať, že si ho Mexičania naozaj želajú za cisára. Francúzi, ktorí okupovali predovšetkým územie od prístavu Veracruz po hlavné mesto, zostavili z konzervatívnych politikov akúsi regentskú radu, ktorá v okupovaných mestách zorganizovala niekoľko manifestácií pod heslom „Chceme cisára!“. Až potom Maxmilián prijal mexický trón. Keď sa však stal cisárom, narazil na neriešiteľné problémy. Francúzska armáda pod velením maršala Bazaina si napríklad prisvojila taký podiel na moci, že sa dostávala do sporu najprv so samotnými kolaborantmi a potom s cisárom. Ten zostavil vládu z ľudí, ktorí mali umiernené názory, a v krajine chcel uskutočniť sociálne reformy. Odmietol však vrátiť zhabané majetky cirkvi, čím si pohneval samotného pápeža. Skutočných liberálov si však nemohol za žiadnych okolností získať. Tí si totiž vypestovali nielen povedomie mexického vlastenectva, ale boli aj zásadovými republikánmi. Navyše s dynastiou Habsburgovcov bola po dlhý čas spojená aj španielska nadvláda. Partizánske oddiely vytvorené zo skutočných liberálov mali pod kontrolou značnú časť krajiny. Francúzi síce mohli nejakú dedinu na čas obsadiť, no po ich odchode znova prišli partizáni. V roku 1866 sa v Európe schyľovalo k vojne medzi Pruskom a Rakúskom. Napoleon III. bez akýchkoľvek škrupúľ zrušil všetky zmluvy s Maxmiliánom a odvolal francúzske vojská. Zároveň sa v roku 1965 v USA skončila občianska vojna. Netreba hádam zdôrazňovať, že pre Spojené štáty bola prijateľnejšia vláda liberálov ako bábková vláda na bodákoch nejakej európskej mocnosti. Zároveň hrozila nielen ďalšia americká intervencia v Mexiku, ale taký vývoj francúzsko-amerických vzťahov, ktorý mohol mať nepredvídateľné dôsledky. Maxmiliána podporovali nielen francúzski okupanti, ale aj dobrovoľníci z Rakúska a Belgicka (krajiny, odkiaľ pochádzala jeho manželka). Akúsi národnú mexickú armádu však začal vytvárať priveľmi neskoro. Jeho brat František Jozef mu zakázal návrat do monarchie a pobyt v inej krajine bol preňho neprijateľný. Maxmilián musel preto ostať v Mexiku. Najväčšiu oddanosť cisárovi prejavovalo mesto Queretaro. V armáde liberálov existovala tradičná choroba – korupcia. Lenže ešte korupčnejšie bolo cisárovo okolie. V máji 1867 ho zradili jeho generáli. Vojenský súd ho odsúdil na smrť a nepomohli nijaké intervencie zo zahraničia. Za milosť pre Maxmiliána napríklad intervenoval Garibaldi. Usiloval sa Juárezovi vysvetliť, že hlavní zločinci boli mexickí konzervatívci a z Maxmiliána sa zbytočne stane mučeník. Juárez milosť neudelil. Hlavným argumentom pre odoprenie milosti bol tzv. Maxmiliánov Čierny dekrét. V prvej etape vojny obe strany zaobchádzali so zajatcami viac-menej ľudsky. Čierny dekrét prikázal zajatcov z liberálnej armády popravovať. Súčasť rakúskych dobrovoľníkov tvorili aj Česi, predovšetkým kuchári a hudobníci. Po porážke Maxmiliána vyhrávala mexickému prezidentovi Juýrezovi česká dychovka, neskôr sa niektoré jej prvky dostali aj do mexickej hudby. Víťazní liberáli ovplyvnili aj pohľad na mexické dejiny. Konzervatívci boli vykresľovaní v čiernych farbách a liberáli idealizovaní.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984