Drogy - slovenské tabu

„Drogová závislosť je úžasná,“ pospevovali si začiatkom deväťdesiatych rokov chlapci z Hexu. Nech už to mysleli akokoľvek, nik im to nezazlieval. Veď prečo by aj. Prešlo pár rokov a situácia sa radikálne zmenila. Stačil na to jediný kontroverzný rozhovor známeho speváka v najsledovanejšej televízii. „Kauza Müller“ vyvolala na Slovensku mediálnu hystériu na tému drogy...
Počet zobrazení: 825
m4-m.jpg

„Drogová závislosť je úžasná,“ pospevovali si začiatkom deväťdesiatych rokov chlapci z Hexu. Nech už to mysleli akokoľvek, nik im to nezazlieval. Veď prečo by aj. Prešlo pár rokov a situácia sa radikálne zmenila. Stačil na to jediný kontroverzný rozhovor známeho speváka v najsledovanejšej televízii. „Kauza Müller“ vyvolala na Slovensku mediálnu hystériu na tému drogy... Zarážajúci bol na tom fakt, že slovenské masmédiá neboli na túto tému vonkoncom pripravené a objektivita sa v tom čase stala neznámym pojmom. K tomu sa však ešte dostaneme v nasledujúcich riadkoch. Téma dekriminalizácie marihuany (mimochodom, úplne legitímna) sa následne otvorila ešte raz. Na svedomí to mali Mladí SDA. Prišli však neskoro – v čase predvolebnej kampane, a tak médiá i občania mali pádny dôvod domnievať sa, že išlo výlučne o predvolebnú agendu. O tejto téme sa síce trochu rozprávalo, ale zanikla v množstve iných, ako sa ukázalo, podstatnejších tém ako integrácia, možný návrat mečiarizmu, dane... Pár slov o marihuane Naozaj stručne. Prečo je dekriminalizácia alebo legalizácia marihuany legitímna téma? Ak pácha minimálne 30 percent mladých ľudí podľa daného zákona trestnú činnosť, znamená to, že asi je zlý zákon, nie tí ľudia. Po druhé, podľa našej jurisdikcie sú legálne všetky drogy, ktoré nie sú zakázané, teda ktoré neobsahuje menovitý zoznam zakázaných látok, ktorý je súčasťou zákona o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch, v znení neskorších predpisov. Konopné drogy (marihuana a hašiš) zakázané sú, ale na zozname chýbajú onakvejšie tvrdé drogy. Stačí sa opýtať hociktorého lekára či farmaceuta, čo všetko sa dá brať na predpis, a z prírodných drog spomeňme aspoň nebezpečný durman. O alkohole ani nehovoriac. Po tretie, antidrogová legislatíva sa tvorí na ochranu spoločnosti a pre možnosť represií voči výrobcom a distributérom (dílerom, ak chcete) drog. Je zjavné, že ak je riziko odhalenia a potrestania takmer rovnako veľké pri mäkkých i tvrdých drogách, prednosť dostanú výnosnejšie tvrdé, ergo nebezpečnejšie drogy. A posledná poznámka. Odborná verejnosť sa zhoduje v tom, že marihuana je oveľa menej nebezpečná než legálny a tolerovaný alkohol. Najväčšou, ničím nepodloženou výhradou je tá, že konopné, mäkké drogy sú vraj bránou k tvrdým drogám. Jeden z najuznávanejších slovenských odborníkov, primár Centra pre liečbu drogových závislostí v Košiciach MUDr. Vladimír Čapoun, ktorý už, žiaľ, nie je medzi nami, tvrdil: „Neexistuje nijaká vedecká štúdia, ktorá by to potvrdzovala. Naopak, napríklad v USA má skúsenosti s marihuanou 60 percent ľudí a od iných ilegálnych drog je závislá iba malá časť populácie, asi jedno percento. Takáto súvislosť teda neexistuje.“ Keď už sme sa zmienili o legálnom alkohole, legislatíva bráni spoločnosť aj pred ním. No iba na papieri. Za to, že niekto predal alkohol osobe mladšej ako 18 rokov, ešte nik nesedel... Achillova päta masmédií Späť k téme, teda k médiám a ich pôsobeniu počas „kauzy Müller“. Hystériu vyvolal rozhovor Richarda Müllera v televízii Markíza, kde sa priznal, že berie drogy a objasnil svoje účinkovanie na koncerte v Zlíne, na ktorom sa zobliekol donaha a pýtal si od publika pervitín. Takýchto „priznávajúcich sa“ rozhovorov celebrít je iks všade vo svete a nič strašné sa nedeje. Ide predsa o názory bývalých či praktizujúcich narkomanov z radov umelcov, nie o propagáciu drog. V tom prípade by museli vystrihnúť prvých 15 minút filmu Trainspotting, zakázať celú bítnickú literatúru, texty Boba Dylana, Velvet Underground či Beatles. Nie je to až také absurdné. STV dostala päťdesiattisícovú pokutu za to, že pustila klip Afromana, v ktorého skladbe počuť narážky na marihuanu. To je vskutku taký nonsens, že ak ho kompetentní z Rady STV mysleli vážne, mali rovno zakázať 90 percent akejkoľvek terajšej hudobnej produkcie a púšťať iba Helenu Vrtichovú, ak však náhodou nespieva „až bude pokosená tráva“. Pred „škandalóznym“ televíznym výstupom R. Müllera poskytol on sám v mnohom škandalóznejší rozhovor pre Domino fórum a nikomu to neprekážalo. Predsa len, počet percipientov Domina a najsledovanejšej televízie je neporovnateľný. Reakcie tlače Rozhovor s Müllerom reagujúci na spomínané udalosti v Zlíne odvysielala televízia Markíza 6. marca 2000 o 22.45 hodine. Pôsobil ako rozbuška a v oblasti drog rozčeril doposiaľ nezvyčajne pokojnú hladinu verejnej mienky na Slovensku. Podnetom na trestné stíhanie speváka, ktoré bolo po roku zastavené, bol jeho výrok: „Pokiaľ niekto skonštatuje, že proste drogy sú a priori zlá vec, tak podľa mňa ich nikdy nevyskúšal.“ Minimálne dva týždne živila kauzu slovenská tlač. A je jedno, či išlo o pravicovo, alebo ľavicovo ladené mienkotvorné denníky. Zoberme si takú Pravdu a SME. Kauza v tlačených médiách vypukla (kvôli uzávierkam) 8. marca 2000, i keď treba uviesť, že v Pravde sa článok s nadpisom Müllerove drogové úlety objavil ešte predtým. Čo teda písali 8. marca 2000 o „kauze Müller“? Denník SME jej venoval článok na prvej strane Rusko: Markíza je za každú exhibíciu, na piatej strane sa objavili hneď tri články – v jednom z nich hovoril o Müllerovi jeho kolega Oskar Rózsa, ďalším článkom bola anketa s psychiatrami, posledný mal titulok Polícia nemá za čo Müllera stíhať. Zároveň tieto noviny priniesli na šiestej strane venovanej komentárom príspevok Petra Tótha, komentátora tohto denníka, s ostrým názvom Dajte mu náhubok. Išlo o prvý komentár v denníku SME na danú tému a bol tvrdý a emotívne ladený. Peter Tóth v ňom používal slová ako „zvrhlosť“, tvrdil, že Müller „okrem sebapropagácie velebil drogy ako inšpiráciu kreativity“, a komentár končil priam ultimatívnymi slovami: „Médiá sú však zodpovedné za šírenie takýchto obludností. Ich autorom by nemali dávať priestor, ale náhubky na huby.“ Pravda zareagovala na situáciu podobne ako SME. Na prvej strane sa síce 8. marca 2000 neobjavila nijaká správa, zato na dvojke bol príspevok s názvom Proti rozhovoru s Müllerom protestovali diváci a na šiestej strane, ktorá je aj v Pravde venovaná komentárom, vyšiel článok Drogy, Markíza a Richard Müller z pera komentátora Pravdy Vladimíra Jancuru. Ten bol menej ostrý a útočný než komentár Petra Tótha, no postoj Jancuru bol podobný: „V tomto prípade možno treba diskutovať skôr o Markíze ako o Müllerovi.“ Išlo o kampaň? Richard Müller, jeho spolupracovníci i vydavatelia svorne tvrdili, že v prípade mediálno-drogovej aféry nešlo o premyslenú reklamnú kampaň. Asi naozaj nešlo, ale ak to mala byť kampaň (podľa štýlu, že každá reklama, i negatívna, je reklama), tak sa nesmierne vydarila. Pozrime ešte raz na denníky SME a Pravda, a porovnávajme priestor, aký venovali Müllerovi pred kauzou a v jej čase. Výsledky sú zaujímavé. Porovnávame – označme to – „čas pred“, počas ktorého sa nehovorilo o Müllerovom rozhovore pre Markízu a o súvisiacich okolnostiach, a „čas po“ odvysielaní rozhovoru, akýsi prime-time „kauzy Müller“. „Časom pred“ je obdobie okolo odovzdávania cien Hudobnej akadémie vrátane 6. a 7. marca. V tom čase bol veľký predpoklad, že sa Müller v novinách objaví (čo inokedy nebývalo pravidlom). V Pravde sa navyše už vtedy objavila aj správa o Müllerových drogových škandáloch. „Časom po“ sa myslí až obdobie od 8. marca, keď už tlač stihla reagovať na inkriminované televízne interview. Prerátané na vtedajšie ceny inzercie, výsledné centimetre štvorcové, ktoré vzišli z rozdielu medzi materiálmi z obdobia „po“ a „pred“, mali inzertnú hodnotu v Pravde v priemere vyše tridsaťtisíc korún denne. Asi o polovicu menej by na reklame ušetril aj v SME. Je teda jasné, že o Müllerovi sa písalo oveľa viac v čase drogovo-mediálnej aféry než inokedy vrátane času udeľovania cien tzv. Grammy. Reklama, možno nechcená a neplánovaná, teda bola účinná. Potvrdzuje to aj predaj jeho vtedy vydaného albumu Richard Müller a hosté, ktorého sa predalo 60 tisíc nosičov. A bolo by sa omnoho viac, keby sa na trhu neobjavili pirátske kópie, ktoré obsahovali jednu pieseň navyše. A to (dodnes úradne neexistujúci) song Nahý, ktorý sprevádzala ďalšia drogovo-mediálna aféra. Ako reagovali politici Politickým stranám sa očividne nechcelo pribrať si v uvedenom čase drogovú agendu, takmer všetky strčili hlavu do piesku. Jedine DS a KDH sa ozvali jasne, pričom jednoznačne podporili nulový variant tolerancie voči akýmkoľvek drogám. Potichu sa s týmto programom stotožnili všetky vtedy relevantné strany. Svedčia o tom odpovede na otázku, aký názor má ich strana na eventuálnu legalizáciu mäkkých drog (podľa holandského modelu). Ján Budaj, predseda DU, sám sa nazývajúc liberálom, mienil: „Slovensko má dosť návykových látok a smer, ktorým sa treba vydať, aby sme boli úspešnou spoločnosťou je opačný – menej alkoholikov, žiadni drogoví díleri, konkurencieschopná mladá generácia. Liberáli už všade vo svete vedia, že moderné je byť zdravý.“ Robert Fico zo Smeru bol tiež proti, i keď možnosť dekriminalizácie pripustil: „Som zásadne proti uvoľneniu právnej úpravy postihujúcej obchodovanie s narkotikami. Pokiaľ však ide o osobnú spotrebu, mohli by sme naozaj uvažovať o tom, že pri zadržaní osoby, ktorá má pri sebe preukázateľne drogy len na osobnú spotrebu, by sme postupovali inak ako s použitím trestného zákona. Holandský model je príliš liberálny a zdá sa, že má viac nevýhod ako výhod, preto sa k nemu nehlásim.“ Vtedajšia tlačová tajomníčka vládnej SOP Oľga Pietruchová uviedla: „Na Slovensku takéto riešenie momentálne a ani v najbližšej budúcnosti neprichádza do úvahy, naša verejnosť a spoločnosť na takúto liberalizáciu nie je pripravená a ani by ju neprijala pozitívne. Podľa nášho názoru cesta ku závislosti od tvrdých drog vedie cez drogy ľahké, preto ich legalizáciu nebudeme podporovať.“ Ako bonbónik dodáme názor sociálnych demokratov z SDSS, jedných z predchodcov neskorších juniorov SDA. Čuduj sa svete, aj budúci „dekriminalisti“ rigorózne vyhlasovali: „Zo všetkých nami zozbieraných materiálov jasne vyplýva, že legalizácia mäkkých drog je pre spoločnosť nerentabilná, pretože s legalizáciou stúpa počet užívateľov mäkkých drog a v závislosti od toho aj počet závislých od tvrdých drog. Keďže priemerný narkoman spôsobí ročne približne dvesto trestných činov a náklady na liečenie, detoxikáciu a resocializáciu sú taktiež nemalé, je jasné, že Slovensko na to proste nemá a určite by to nebolo prípustné zo žiadnej strany. To iste vychádza aj z výsledkov tzv. holandského modelu..“ Čo s tým Slovenské médiá v čase „kauzy Müller“ svoju úlohu nezvládli. To je fakt, jasný a preukázaný. Či sa z toho poučili, ťažko povedať. Faktom ostáva, že namiesto práv na informácie zvíťazil boľševický model cenzúry, v zmysle „o čom sa nepíše, to nie je problémom“. Hlavným odborníkom na tému drogy, ktorého vyjadrenia vtedy média hltali priam ako slovo Božie, bol MUDr. Alojz Rakús. Ten istý MUDr. Rakús, ktorý sa stal o pol roka nato objektom posmeškov novinárov pre svoje vážne myslené tvrdenia, že homosexualita je choroba a dá sa liečiť. Akýkoľvek iný názor na drogy a na Müllerov rozhovor bol neprípustný. Hneď sa vynorili obvinenia, že ide o propagáciu drog, teda o trestnú činnosť. Problém sa však nevyrieši tým, že sa o ňom bude (musieť) mlčať. Ostáva dúfať, že drogová problematika prestane byť na Slovensku tabu a stane sa z nej štandardná mediálna i politická agenda. V každom prípade však v tejto chvíli ani tento článok nemožno ukončiť inak, než vyhlásením autora: „Tento publikovaný text nie je v žiadnom prípade propagovaním ani návodom na užívanie akýchkoľvek drog.“ Pozn.: Tento materiál bol napísaný špeciálne pre týždenník SLOVO. Autor sa tejto téme podrobnejšie venoval v diplomovej práci, ktorej znenie nájdete aj na internete, na adrese www.frenky.sk.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984