Reklama
Reklama

Byť proti nestačí

Iniciátori petície za referendum o vstupe do NATO vravia, že verejnosť má právo sa vyjadriť k závažným otázkam štátu. Môžeme s nimi len súhlasiť. Na rozdiel od niektorých predstaviteľov vlády si myslíme, že ak sú za vstup do NATO dostatočné argumenty, referenda sa báť netreba – a to ani v čase sporu o riešenie irackej krízy, keď hrozí, že to nebude referendum o najlepšej možnej bezpečnosti pre Slovensko, ale o vojne s Irakom. Sme za novú vlnu zrozumiteľnej argumentácie namiesto spochybňovania zástancov referenda. Napriek tomu sme petíciu za referendum o vstupe do NATO nepodpísali. Prečo?
Počet zobrazení: 1310
14-m.jpg

Iniciátori petície za referendum o vstupe do NATO vravia, že verejnosť má právo sa vyjadriť k závažným otázkam štátu. Môžeme s nimi len súhlasiť. Na rozdiel od niektorých predstaviteľov vlády si myslíme, že ak sú za vstup do NATO dostatočné argumenty, referenda sa báť netreba – a to ani v čase sporu o riešenie irackej krízy, keď hrozí, že to nebude referendum o najlepšej možnej bezpečnosti pre Slovensko, ale o vojne s Irakom. Sme za novú vlnu zrozumiteľnej argumentácie namiesto spochybňovania zástancov referenda. Napriek tomu sme petíciu za referendum o vstupe do NATO nepodpísali. Prečo? Zaručenie bezpečnosti pre svojich obyvateľov považujeme za základnú úlohu štátu. Ak ju štát nezabezpečí, nemôže dobre plniť svoje ďalšie funkcie. Preto podľa nás v oblasti národnej bezpečnosti nestačí byť ,,proti“ niečomu, ale je potrebné povedať, ,,za“ čo sme. Isteže, signatári petície by oponovali, že sú za referendum, za priamu demokraciu. Dvaja ústrední predstavitelia petičnej akcie, Ján Čarnogurský a Eduard Chmelár, sú však súčasne hlučne proti integrácii do NATO, čo objektivitu celej akcie v našich očiach spochybňuje. Petičná akcia nevytvorila pre sympatizantov vstupu do NATO žiadny priestor. Prečo sme nepodpísali petíciu Ján Čarnogurský a Eduard Chmelár pritom prezentujú aj svoje ,,za“ – lenže každý je za niečo iné. Prvý je za orientáciu na EÚ, druhý za globálny bezpečnostný systém. Prvý je za povinnú vojenskú službu a za diskriminujúcu dĺžku civilnej služby, druhý za ich pravé opaky. Signatári petičnej akcie presadzujú vzájomne nezlúčiteľné idey. Podľa nás nemožno byť súčasne za znižovanie výdavkov na obranu aj za posilnenie spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky EÚ (keďže práve zo snahy o vyrovnanie postavenie EÚ s USA pravdepodobne vyplynie tlak na rast vojenských výdavkov členských štátov EÚ). Kým vláde len ťažko neuznať argument, že pri završovaní prístupových rokovaní s NATO koná v súlade s mandátom, ktorý jej dali v roku 2002 voliči (z parlamentných strán nemala vstup do NATO vo volebnom programe iba KSS), signatárov petičnej akcie spája iba negatívna ambícia. Petícia nabáda k odmietnutiu vstupu do NATO, ale neponúka lepšiu možnosť. A to je podľa nás pri rozhodovaní o postavení SR vo svete málo. Navyše sme presvedčení, že ľudia s určitou mierou osobnej skúsenosti by si mali dať pozor na to, ,,s kým do čoho idú“. Spojiť sa vo veci riešenia bezpečnosti a obrany štátu s Jánom Čarnogurským znamená spojiť sa s konzervatívnym prístupom k obrane, s presadzovaním diskriminačnej povinnej vojenskej služby (ktorej obmedzenie až rušenie naopak presadili sociálnodemokratickí poslanci a ministri) a s diskriminačnými postojmi k civilnej službe. Keby mohol Ján Čarnogurský presadzovať svoje predstavy o bezpečnosti a obrane štátu, Eduard Chmelár, Ivan Štefunko, Braňo Ondruš či Ladislav Ďurkovič by nepochybne stáli v prvej línii odporu. Myslíme si preto, že nám nikto nemôže vyčítať, ak sme sa rozhodli v tejto línii odporu zotrvať aj teraz. Dávame prednosť hľadaniu adekvátneho postoja sociálnodemokratickej ľavice k bezpečnosti Slovenskej republiky. Je tu lepšie riešenie? Pozorne počúvame, čo oponenti vstupu Slovenska do NATO hovoria. Nie sme slepí ani hluchí. Rovnako ako oni vnímame a nezľahčujeme roztržku medzi najdôležitejšími členmi aliancie a znižovanie vzájomného pochopenia medzi USA a ,,starou Európou“. Aj my veľmi kriticky vnímame nedocenenie významu vzťahov Slovenska s významnými členmi Európskej únie v porovnaním so vzťahmi k Spojeným štátom. Vieme, že tieto otázky s integráciu Slovenska do NATO úzko súvisia. Aký však má byť motív odmietnutia integrácie do NATO? Ukázať Donaldovi Rumsfeldovi, že mu nenecháme právo deliť Európu na starú a novú? Vnútropolitická facka Mikulášovi Dzurindovi kvôli nesúhlasu s jeho politikou? To by boli dôvody malicherné, krátkozraké, podriaďujúce dlhodobú stratégiu štátu pominuteľným okamihom. Politici sa menia, štáty zostávajú. Jediným akceptovateľným dôvodom odmietnutia integrácie do NATO by bolo predstavenie lepšej bezpečnostnej alternatívy. To znamená predstavenie účinnejšej a lepšej alternatívy Bezpečnostnej stratégie SR – pretože integrácia do NATO sa dnes odvíja od nej. Tento dokument bol po dlhej odbornej, politickej a verejnej diskusii, v ktorej každý mohol predkladať vecné argumenty, konsenzuálnym spôsobom schválený v NR SR. Seriózny prístup k takej závažnej otázke, ako je bezpečnosť štátu, predpokladá, že navrhované alternatívne riešenia sa budú opierať o analýzy a diskusie aspoň také kvalifikované, ako v prípade prijímania Bezpečnostnej stratégie SR (mimochodom, pre vládu záväznej). Vecnú alternatívu však signatári petičnej akcie zatiaľ nepredložili. Globálny bezpečnostný systém, o ktorom hovorí Eduard Chmelár, ťažko vôbec nazvať alternatívou členstva v NATO – stručne povedané, ako sa do neho možno prihlásiť, keď neexistuje? Slovensko by navyše nepristúpením k Severoatlantickej zmluve k vytvoreniu globálneho bezpečnostného systému nijako neprispelo, lebo by sa vzdalo možnosti podieľať sa na jeho budovaní. K vytvoreniu eventuálneho iného medzinárodného bezpečnostného systému môže Slovensko najefektívnejšie prispieť tým, že „bude pri tom“, teda bude členom NATO aj EÚ. Druhé riešenie, ktorého podporovateľom je Ján Čarnogurský, hovorí o bezpečnostnej orientácii iba na Európsku úniu. Teda o svojím spôsobom aliančnej spolupráci, ale bez USA. Výhodu vidí vo vyhnutí sa angažovaniu v konfliktoch mimo Európy, v konfliktoch presahujúcich vplyv Slovenska. Základnú slabinu jeho argumentácie vidíme v tom, že spomínaná ,,výhoda“ z orientácie na bezpečnostnú politiku EÚ vôbec nemôže vyplynúť. Ak by európske bezpečnostné a zahraničnopolitické záujmy mala pokrývať namiesto NATO Európska únia, muselo by ísť o nahradenie dnešnej slabej spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky EÚ inou, výrazne silnejšou, podporenou výrazne vyšším vojenským potenciálom (veď sa len pozrime na mapu, s kým všetkým EÚ susedí) a výrazne vyššou zahraničnou angažovanosťou EÚ, vrátane fyzickej účasti na riešení možných konfliktov. Slovensko ako člen únie by sa do ničoho ,,vzdialeného“ nezamiešalo len v prípade, že by EÚ zostala v globálnom meradle rovnako bezzubou, ako je dnes. Lenže globálne bezzubá EÚ bez existencie NATO by bola úniou menej bezpečnou a zraniteľnejšou, a to by sa týkalo aj Slovenska. Navyše by sa EÚ chtiac -nechtiac dostala do priameho konkurenčného postavenia voči USA. V EÚ však nik nerozmýšľa ako Čarnogurský – zástancovia spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky EÚ hovoria o globálne silnej a angažovanej, nie o globálne bezzubej EÚ. Dôkazom toho je, že v decembri EÚ podpísala dohodu s NATO, ktorá jej umožňuje disponovať vojenskými kapacitami aliancie v prípade, že nečlenské štáty EÚ nebudú mať záujem zúčastniť sa na akcii. Nech sa vzťahy medzi EÚ a USA vyvinú v dôsledku sporov o iracký konflikt akokoľvek, určite platí, že integrácia Slovenska do NATO je hra na istotu, v ktorej sa nedá pomýliť. S ostatnými predstavenými alternatívami sa zmýliť dá veľmi ľahko, lebo sú viac intelektuálnymi úvahami než reálnymi politickými stratégiami. Čo ruší povinnú vojenskú službu? Integrácia do NATO rieši zmysel existencie slovenských ozbrojených síl a vojenskej služby. Iste, veľa ľudí všade na svete by bolo radšej, keby žiadne armády nemuseli existovať. Kým však dospejeme k takému svetu, malo by aspoň platiť, že armády by mali byť adekvátne bezpečnostným rizikám, teda čo najmenšie a kvalita by v nich mala mať prednosť pred množstvom. Tu treba povedať, že motorom reformy slovenských ozbrojených síl je integrácia do NATO. Predtým, ako sa v dôsledku prípravy na vstup do aliancie naplno rozbehol proces radikálneho zoštíhľovania Armády SR, neexistoval nijaký obdobný impulz. Slovenská republika živila neúmerne veľké ozbrojené sily, pozostatok z čias Varšavskej zmluvy, s množstvom starnúcej vojenskej techniky a s klesajúcou bojaschopnosťou. Armáda SR nebola schopná – napriek vysokému rozpočtu – plniť svoje poslanie. Reformný koncept Model 2010 stavia veci z hlavy na nohy, znižuje sa počet personálu ozbrojených síl, prehodnotili sa počty potrebnej výzbroje. Napriek zoštíhľovaniu však kvalita armády rastie a ako prípadná súčasť aliančných síl by mohla konečne reálne plniť svoje poslanie, teda v prípade potreby byť schopná zaručiť bezpečnosť štátu a jeho občanov. Príprava na vstup do NATO tiež rieši problémy spojené s povinnou vojenskou službou. Táto získala z dôvodu klesajúceho počtu zdravých mladých mužov schopných výkonu vojenskej služby výrazne diskriminačný charakter. Zámer zrušiť povinnú vojenskú službu a nahradiť ju plne profesionálnymi ozbrojenými silami do konca roku 2006 však nevznikol pod tlakom verejných protestov, ale na základe Modelu 2010. Pred koncipovaním Modelu 2010 nebola plná profesionalizácia ozbrojených síl v nijakom vládnom zámere alebo zámere ktorejkoľvek politickej strany. Opäť pripomíname, že jedným z popredných odporcov zrušenia povinnej vojenskej služby a skrátenia civilnej služby bol Ján Čarnogurský. Domnievame sa, že s jeho negatívnym postojom k integrácii do NATO je to veľmi konzistentný pohľad na svet, pohľad nedôverujúci zmenám, pohľad navýsosť konzervatívny. Čo je v záujme sociálnodemokratickej ľavice? Slovenská sociálnodemokratická ľavica by mala mať strategický záujem na vyriešení základných existenčných a sebadefinujúcich otázok štátu. Kým Slovensko nezavŕši etapu hľadania svojho postavenia v medzinárodnom kontexte a hľadania základnej vnútropolitickej zhody v otázkach zahraničnopolitickej bezpečnostnej orientácie, centrom verejnej diskusie budú ustavične tieto otázky namiesto ekonomických, sociálnych a ekologických. Základné štiepenie Slovenska bude dovtedy neustále prebiehať nie medzi demokratickou ľavicou a demokratickou pravicou, ale po úplne iných líniách. To však nenahráva sociálnodemokratickej ľavici, pretože tá sa môže efektívne definovať, vyhraňovať a posilňovať iba na pravo-ľavej škále, teda vtedy, ak sa ústredné vnútropolitické spory budú týkať hospodárskej a sociálnej politiky, regionálneho rozvoja, rozvoja vzdelávania atď. Naopak, štiepenie podľa iných osí priamo nahráva posilňovaniu vplyvu demokratickej pravice, pretože tá dokáže v týchto otázkach formulovať kompaktné a presvedčivé stanoviská a získavať hlasy politického stredu. O tom dobre svedčí súčasný stav politickej scény na Slovensku, keď pravica posilňuje svoje postavenie od jedných volieb k druhým práve vďaka tomu, že sa postavila do roly garanta integrácie Slovenska. Ak politická ľavica nemá lepšie riešenie bezpečnostného postavenia štátu, než je členstvo v Severoatlantickej aliancii, mala by vo vlastnom záujme integráciu do NATO podporiť a pozornosť verejnosti následne obrátiť na ekonomické a sociálne otázky. Ako ďalej v NATO? Byť za integráciu do NATO neznamená chcieť sa stať satelitom Spojených štátov. Slovensko nemôže byť rovnocenným partnerom Spojených štátov, kým EÚ tú šancu má – a prostredníctvom EÚ aj Slovensko ako jej budúci člen. Myslíme si však, že je možné byť súčasne za posilňovanie spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky EÚ aj za NATO ako spojenectvo silnej EÚ a Spojených štátov. Integrácia Európskej únie a jej bezpečnostná emancipácia je logický a nezadržateľný proces. Takáto posilnená EÚ bude väčším prínosom aj pre celosvetovú politiku. EÚ bude mať svoje záujmy, svoje postoje a tieto budú občas narážať na postoje iných, vrátane USA. Zoberme si príklad rozdielneho postoja k ratifikácii Kjótskeho protokolu či k trestu smrti. Súčasne však platí, že i takáto EÚ bude potrebovať spojencov. Vzhľadom na hodnotový a politický prienik budú podľa nás základným spojencom EÚ vo svete Spojené štáty. V tom vidíme budúce poslanie NATO – v spojenectve slobodných demokracií Európy a Severnej Ameriky, hoci na oboch brehoch Atlantiku bude potrebné ešte všeličo prehryznúť, kým sa toto ponímanie aliancie stane samozrejmým. Sme presvedčení, že najlepším prostredím pre bezpečnostné a obranné posilnenie EÚ je NATO. Rovnako sme presvedčení, že rozpad NATO by bol obrovskou chybou s vážnymi destabilizačnými následkami pre EÚ. Lord Ismay, prvý generálny tajomník NATO, svojho času poslanie aliancie charakterizoval slovami ,,udržať Američanov vnútri, Rusov vonku a Nemcov pri zemi“. Podľa nás by dnes bolo namieste aktualizovať výrok na ,,udržať Američanov vnútri, Európanov v hre a Rusov v dohľade“. Pre malý stredoeurópsky štát a budúceho člena EÚ niet lepšieho bezpečnostného modelu. Redakcia SLOVO sa nemusí stotožňovať s príspevkami uverejnenými v rubrike Názory

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama
skvelydarcek.sk

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama