Reklama
Reklama

Nebyť pasívny, tichý a poslušný

Keď sa bývalý disident a politický väzeň Anton Selecký (známy z procesu s tzv. bratislavskou päťkou) pridával k našej iniciatíve za referendum o vstupe Slovenska do NATO, napísal mi dlhý mail, v ktorom označil toto úsilie za najvýznamnejšiu občiansku aktivitu od vzniku Hnutia za občianske slobody roku 1988. Základný dokument iniciatívy, výzvu Nech rozhodnú občania, dokonca prirovnal k textu Charty 77...
Počet zobrazení: 1385
kari-m.jpg

Keď sa bývalý disident a politický väzeň Anton Selecký (známy z procesu s tzv. bratislavskou päťkou) pridával k našej iniciatíve za referendum o vstupe Slovenska do NATO, napísal mi dlhý mail, v ktorom označil toto úsilie za najvýznamnejšiu občiansku aktivitu od vzniku Hnutia za občianske slobody roku 1988. Základný dokument iniciatívy, výzvu Nech rozhodnú občania, dokonca prirovnal k textu Charty 77... Spomenul som si na jeho slová vo chvíli, keď štátny tajomník Ministerstva obrany SR Rastislav Káčer verejne označil signatárov vyhlásenia za „treťotriednych skrachovancov“. A zdalo sa mi nie celkom náhodné, že presne to isté hodnotenie použilo 12. januára 1977 Rudé právo na adresu signatárov Charty 77. Schválne: spýtal by som sa ľudí, čo pre nich znamená Jozef Ráž, Peter Jaroš, Mária Kráľovičová, Egon Bondy či Albert Marenčin... a čo pre nich znamená Rastislav Káčer. *** „Skutočnosť, že naši protivníci v divokej kampani rozpútali vášnivú polemiku bez ohľadu na fakty, že operovali nepodloženými tvrdeniami, že nás nechali utĺcť zmanipulovanými médiami, získal nám doma i v cudzine viac sympatií, než sme si trúfli očakávať. To samé je už dôležitým výsledkom: nevina a slušné vystupovanie je takisto mocný faktor politickej skutočnosti.“ Tieto riadky, akokoľvek vám asociujú prítomnosť, sú staré dvadsaťšesť rokov a napísal ich český filozof Jan Patočka v reakcii na hystériu, ktorú rozpútala Charta 77. Slová, ktoré nám pomôžu pochopiť, kde sa vzal ten obrovský odpor a kto je jeho nositeľom. Kopnúť si do iniciátorov petičnej akcie pochopili viacerí ako politickú povinnosť, iní ako apriórnu nevyhnutnosť a niektorí, ktorých búrlivé vlny politiky vyhodili po voľbách na breh, využili prvú príležitosť, aby sa pokúsili o návrat do vody. Kým však u nás vrcholila antireferendová hystéria, viaceré svetové denníky týchto profesionálne rozhorčených služobníkov moci upozorňovali, že aktivisti už svoj prvý cieľ dosiahli: na Slovensku sa začala verejná diskusia. Nikdy predtým sa v týchto zemepisných šírkach nehovorilo o Severoatlantickej aliancii tak otvorene ako v posledných týždňoch. Tí, ktorým pamäť ešte nezlyháva, si musia spomenúť, ako sa „diskutovalo“ o NATO pred 7. januárom 2003. Ako si tí, ktorí dnes tvrdia, že sa nikdy nebránili diskusii, predstavovali poctivý dialóg s občanmi. Nebola tu nijaká rôznorodá diskusia, nijaká odborná oponentúra, nijaké posudzovanie iných scenárov vývoja tohto priestoru – umelo vytváraný konsenzus a nový propagandistický slovník zakrývali desivé intelektuálne prázdno, ktoré ohrozovalo samotnú podstatu demokracie. Demokratická verejná diskusia sa nahrádzala demagogickými nárazovými kampaňami s minimálnou informačnou hodnotou. Z médií sa vytrácala vecná polemika. Novinári, ktorí si monopolizovali právo na kritiku, nevedeli rozlišovať medzi uvažovaním a presviedčaním, medzi výmenou názorov a foriem prejavu, medzi argumentovaním a zosmiešňovaním. A hoci je stále veľa takých, ktorí si mýlia základný princíp demokracie – vytváranie priestoru pre pluralitu názorov – s presadzovaním vlastného postoja, sám som videl pri svojom poslednom „turné“ po slovenských univerzitách, že ľady sa pohli. Ľudia začali rozmýšľať... V tomto zápase už nejde len o NATO, ako včas rozpoznali Anton Selecký i Ján Čarnogurský, ako si stihli uvedomiť Roman Kaliský, Ivan Laluha či Jozef Sivák, ktorí v auguste 1989 spolu s Alexandrom Dubčekom písomne žiadali prepustenie oboch spomenutých pánov z väzenia. Prekvapuje vás, že všetky tieto osobnosti sú dnes signatármi výzvy Nech rozhodnú občania? Prekvapuje vás, že tak pred štrnástimi rokmi, ako aj dnes volajú po „nevyhnutnom celospoločenskom dialógu o našej budúcnosti“? Vnímať toto ich principiálne stanovisko len v spojení so skutočnosťou, že iniciatívu podporila KSS či SNS, je rovnako demagogické, ako hľadať súvislosť v tom, že proti všeľudovému hlasovaniu sú bývalí nomenklatúrni komunisti ako Rudolf Schuster, Peter Weiss, Jozef Stank, Eduard Kukan či Vladimír Mečiar a Gustáv Krajči, ktorý pred šiestimi rokmi referendum o NATO zmaril. *** O Severoatlantickej aliancii sa celé desaťročia podávali verejnosti skreslené informácie zodpovedajúce vytváraniu obrazu nepriateľa. Keď sa po roku 1989 uvoľnili putá zo zovretia sovietskeho tábora, mnohí verili, že falošnej ideológii odzvonilo a dejiny sa už nebudú politicky znásilňovať. Namiesto toho sa však čoskoro začali vytvárať nové mýty a do nášho života vstúpila propaganda priveľmi dômyselná na to, aby jej spoločnosť so svojimi krehkými demokratickými mechanizmami dokázala čeliť. Dodatočne vymýšľané legendy i lži o zmysle a poslaní Severoatlantickej aliancie nadobudli taký rozmer, že v pomerne krátkom čase národy strednej a východnej Európy uverili nevyhnutnosti nasledovania „jedinej alternatívy“. Prezident Rudolf Schuster krátko po parlamentných voľbách roku 2002 povedal, že Severoatlantická aliancia je zárukou našej demokracie, a preto ten, kto je proti NATO, je aj proti Slovensku. Je to čudný svet, v ktorom treba pre demokraciu zavrhnúť právo na diskusiu. Je to čudná krajina, v ktorej prezident označí polovicu obyvateľstva za nepriateľov štátu. Súčasný vývoj nás vedie k obavám, že správanie politických elít smeruje k rýchlemu oslabeniu demokracie a jej základných princípov. Sociologické štúdie už ukázali, že stupnica hodnôt ľudí sa výrazne mení. Opäť sa za odôvodnené považuje utajovanie, kontrola, či kádrovanie. Len niekoľko rokov od nežnej revolúcie, ktorej ideály sme (dúfam) ešte nezabudli, je to tu znovu. Vojenský rozpočet je nedotknuteľný, diskusia je zradou národných záujmov, referendum je zbytočné či dokonca nemorálne. Zdá sa mi až neuveriteľné, že tak málo intelektuálov sa bojí tohto antiliberálneho vývoja verejnej mienky. Používa sa totiž stále rovnaký princíp: na neurčité nebezpečenstvá sa odpovedá určitými opatreniami. V spoločnosti rýchlo rastie ochota legitimizovať represívne opatrenia a potlačiť slobodu nekonformných jednotlivcov. Stačí prebudiť v obyvateľoch neurčitý pocit ohrozenia a spochybniť tak právo určitých ľudí na ochranu ich postojov, ktoré im zaručuje právny štát. Vyvolaný strach sa potom ľahko zneužíva na vytváranie obrazu nepriateľa alebo na volebné účely – ako to dokázal George Bush v posledných senátnych voľbách. Ak sa demokracia nedokáže emancipovať od hrozby (či už ide o terorizmus alebo zbrane hromadného ničenia), nevyhnutne jej ustúpi. Pritom najväčšou hrozbou súčasného sveta nie je terorizmus, ale trend, na ktorý upozornil nedávno aj americký spisovateľ Norman Mailer: kombinácia silných obchodných spoločností, armády a rituálov uctievania vlajky masovým športovým publikom tvorí prefašistickú atmosféru už teraz. Tento názor neznehodnocuje fakt, že Normana Mailera dnes v Amerike takmer nikto nečíta. Práve naopak. *** Odporcovia referenda obyčajne začínajú svoje protesty povinnými formulkami, že uznávajú legitimitu nášho úsilia, hoci ju spochybňujú už svojím negatívnym postojom. Títo ľudia spravidla nie sú schopní vecnej poctivej diskusie a lepšie sa cítia v agitačnom politickom boji, v ktorom poznajú odpovede skôr, ako si stihnú položiť otázku. Ale argument, s ktorým nesúhlasíte, nestačí vyvrátiť len tým, že vás šokoval. Ak prijmete bez výhrad miesto vo svete, ktoré definujú iní, ak chápete podsúvané interpretácie politického vývoja ako prírodné zákony, ak obetujete vlastný názor dobovému konjunkturalizmu, potom sa vaša ľudská podstata začne prejavovať len vo svojej biologickej forme. Odporcovia referenda dosiaľ nenašli žiaden seriózny argument proti nemu, majú len živočíšny strach z jeho výsledku. Čo však možno povedať o demokracii, ktorá neumožňuje rôznorodosť ponúk a obmedzuje sa len na potvrdenie vopred určenej línie? Kto nechce podstúpiť riziko odmietnutia vlastnej koncepcie a spochybňuje konkurenčné základy demokracie, siaha na základnú poistku jej fungovania. Práve preto si vysoko vážim Jura Mesika a Vlada Pirošíka, dvoch výrazných predstaviteľov tretieho sektora, ktorí sa napriek svojej tvrdej proatlantickej orientácii verejne postavili na obranu iniciátorov petičnej akcie. Práve oni sú totiž stelesnením až voltairovského ducha demokracie prikazujúceho robiť všetko pre to, aby ten, s ktorým nesúhlasím, mohol slobodne vyjadriť svoj názor. Aké smiešne sú v tomto kontexte postoje tých, ktorí obhajujú svoje súčasné či budúce diplomatické posty! *** Je veľmi priehľadné, ako vystrašene sa pokúšajú politické elity referendum všemožne prekaziť. Mnohí ľudia, ktorí už nemajú nijaké ilúzie o morálke súčasnej mocenskej garnitúry, prepadajú značnej skepse a často mi kladú otázku, či to má všetko zmysel, keď je jasné, že nás do NATO dotlačia aj proti vôli väčšiny obyvateľstva. Áno, je možné, že sa vláde podarí mocensky zlomiť naše úsilie. Dáva už otvorene najavo, že má v ruke mechanizmy, ako nás zastaviť. To však nemôže byť dôvod, aby sme sklonili hlavy a prestali sa hlásiť o svoje práva. Poddajnosť nikdy v dejinách neviedla k zlepšeniu, ale k zhoršeniu situácie. Čím väčší strach a servilnosť, tým viac si mocní trúfali, trúfajú a budú trúfať. Niet lepšieho prostriedku, ako zmenšiť ich tlak, než zneistiť ich, dať im najavo, že na nespravodlivosť a diskrimináciu sa nezabúda, že nad ich činmi sa voda nikdy nezavrie. To neznamená utiekať sa k bezmocným vyhrážkam, ale správať sa za každých okolností dôstojne, neustráchane, pravdivo, čo imponuje už len tým, že sa odpútava od šedej oficiality dneška. Iba principiálna oddanosť pravde bez ohľadu na vlastný prospech si vynúti uznanie protivníka a solidaritu postihnutých vrstiev. *** Sme iba na začiatku. Táto iniciatíva je len zárodkom oveľa vyhranenejšieho a vytrvalejšieho zápasu za radikálne nové chápanie politiky a občana v nej. V súlade s tým ustavične vysvetľujem čitateľom, občanom na stretnutiach, študentom, že aj oni sami môžu urobiť strašne veľa hneď tu a teraz: môžu nebyť pasívni a tichí. Je veľa ciest, ako to dosiahnuť. Už len to, že sa rozhodnete klásť otázky, môže mať veľký účinok. Demonštrácie, výzvy a podpisové akcie sú zmysluplné len vtedy, ak sú vytrvalé a organizované. Keď sa zúčastníte na demonštrácii a ďalej neurobíte nič, zatrasie to verejnou mienkou, ale mocenské elity to prežijú. Ak chápete svoju účasť na demokracii len tak, že raz za štyri roky vhodíte volebný lístok do urny, potom voľby naozaj nič nezmenia a mocenské štruktúry to opäť prežijú. S čím však nemôžu dlhšie žiť, to je vytrvalý nátlak, ktorý neustále narastá, organizácie, ktoré sú ustavične činné, ľudia, ktorí sa poučili z neúspechov a nabudúce to vždy urobia lepšie. Každý mocenský systém, vrátane fašistickej diktatúry, je veľmi citlivý na občiansky vzdor. Vzdor, ktorý si vyžaduje odvahu, vytrvalosť a húževnatosť. Zápas o slobodu sa nikdy nekončí. Demokraciu nemožno nastoliť. Nastoliť možno diktatúru. Demokracia sa pestuje ako krehký a vzácny kvet. Nádejať sa, že v štáte, ktorý za svoj oficiálny režim vyhlási demokraciu, žije väčšina demokratov, je rovnako iluzórne ako predpokladať, že v socialistickom Československu žili takmer výlučne presvedčení komunisti. Je isté, že dnešní natoidní krikľúni majú k demokratom veľmi, veľmi ďaleko. Ozajstná demokracia totiž chápe nesúhlas nie ako zradu, nepriateľstvo či nezodpovednosť, ale ako platný spôsob občianskej účasti. Jedinou zradou demokracie je ľahostajnosť. *** Na záver musím upozorniť na jednu dôležitú okolnosť: hoci som námietky odporcov referenda vyvracal už tak často, že ma nebaví na ich opakovanú demagógiu neustále reagovať, cítim, že to tak budem musieť znovu urobiť, najmä pre dominantnú mediálnu pozornosť, ktorá sa ich názorom venuje. Neurobím to však na tomto mieste. Nemá totiž význam polemizovať s ľuďmi, ktorí nechcú diskutovať, ale exhibicionisticky si dokazovať svoju politickú potenciu, prípadne liečiť si komplexy z predchádzajúcej porážky. Zmysel tohto článku nevidím v tom, ako utĺcť svojho súpera argumentmi – hoci, kdesi som dokázal, že viem aj to. Jeho zmysel vidím v príležitosti, aby som čitateľa zorientoval v hlbších a širších súvislostiach prebiehajúceho zápasu, ktorý prekračuje horizont jednej petičnej akcie. Včera odborárom zobrali právo na štrajk, dnes nám znemožnia vyjadriť sa v referende a zajtra to môže byť váš bytostný záujem, ktorý bude ohrozený. Porozmýšľajte, čo všetko ste ochotní nechať si vziať... Redakcia SLOVO sa nemusí stotožňovať s príspevkami uverejnenými v rubrike Názory

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama
skvelydarcek.sk

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama