Reklama
Reklama

Zabudnuté umenie rozprávať

Rukopis bol ešte celkom „horúci“ a už bolo jasné, že barcelonská Literárna agentúra Carmen Balcellsovej, zastupujúca popredných latinskoamerických spisovateľov, opäť nebude mať núdzu o finančne zaujímavé ponuky z významných svetových vydavateľstiev. Ba čo viac, očakávalo sa, že tentoraz sa hodnota práv vyšplhá na niekoľko miliónov, veď išlo vari o najočakávanejšiu knihu uplynulého desaťročia, ktorej význam mala znásobiť skutočnosť, že sa v nej pozoruhodným spôsobom skĺbila literatúra faktu, beletria i memoáre a to v autorstve nikoho iného ako samotného predstaviteľa umeleckej metódy hispanoamerického magického realizmu a oživovateľa vzácnej rozprávačskej tradície Karibiku – Gabriela Garcíu Márqueza (1928), nositeľa Nobelovej ceny za literatúru za rok 1982.
Počet zobrazení: 506
marquez-m.jpg

Rukopis bol ešte celkom „horúci“ a už bolo jasné, že barcelonská Literárna agentúra Carmen Balcellsovej, zastupujúca popredných latinskoamerických spisovateľov, opäť nebude mať núdzu o finančne zaujímavé ponuky z významných svetových vydavateľstiev. Ba čo viac, očakávalo sa, že tentoraz sa hodnota práv vyšplhá na niekoľko miliónov, veď išlo vari o najočakávanejšiu knihu uplynulého desaťročia, ktorej význam mala znásobiť skutočnosť, že sa v nej pozoruhodným spôsobom skĺbila literatúra faktu, beletria i memoáre a to v autorstve nikoho iného ako samotného predstaviteľa umeleckej metódy hispanoamerického magického realizmu a oživovateľa vzácnej rozprávačskej tradície Karibiku – Gabriela Garcíu Márqueza (1928), nositeľa Nobelovej ceny za literatúru za rok 1982. Vivir para contarla (vo voľnom preklade Rozprávanie o mojom živote) je názov prvého, takmer 600-stranového zväzku z plánovanej trilógie pamätí, v ktorých kolumbijský spisovateľ odhaľuje korene nezvyčajného imaginárneho sveta svojich próz a súčasne vypovedá o neľahkej ceste za ľudským i literárnym „sebanájdením“. Až rok 1967 a s ním spojený, priam neuveriteľný medzinárodný úspech románu Sto rokov samoty, jeho prvé preklady i nadšené kritiky, predstavili literárnej pospolitosti osobu a dovtedajšie dielo kolumbijského spisovateľa Gabriela Garcíu Márqueza. Takpovediac zo dňa na deň sa meno Juhoameričana s čiernymi kučeravými vlasmi, neodmysliteľnými fúzikmi a iskrou v očiach začalo skloňovať vo všetkých pádoch bezmála na celom svete a z autora, ktorý často márne vyčkával na honoráre za uverejnené poviedky a romány, sa stala literárna celebrita. Na rozdiel od jeho starého otca, plukovníka vo výslužbe, ktorého čakanie na penziu za účasť v Tisícdňovej občianskej vojne sa stalo rodinným mýtom a súčasne jedným z motívov novely Plukovníkovi nemá kto písať (1961), García Márquezovi sa ušlo uznanie za každý osamotený krok na ceste osobných kríz a najmä tvorivých zápasov s plodmi vlastnej práce. A hoci vlasy tohto rozprávačského mága už zďaleka nie sú také bohaté ako voľakedy a nad ich pôvodnou čerňou zvíťazila šeď, na jeho unavenej tvári sa zrie stále ten istý šibalský pohľad, ktorý neskolila ani zákerná choroba. Naopak, do jej liečby sa pustil s rovnakou vervou ako do písania. A ako sám vyznáva, práve nemoc ho inšpirovala k spísaniu spomienok, ktoré raz budú jeho testamentom. Reálno, zázračno, magickosť, fikcia Gabriel García Márquez je vo všeobecnosti považovaný za jedného z predstaviteľov tzv. latinskoamerického boomu, literárneho a vydavateľského fenoménu, ktorý uviedol do centra európskej pozornosti po prvýkrát román latinskoamerickej proveniencie. Cez uplatňovanie špecifických umeleckých metód podnietených národnou a latinskoamerickou skutočnosťou vôbec, sa autorom rozličného veku, z rôznych krajín juhoamerického kontinentu, podarilo obnoviť diskusiu o pojmoch zázračné reálno, magický realizmus a literárna fantastika. Tvorba G. Garcíu Márqueza, C. Fuentesa, M. Vargasa Llosu, J. Cortázara, J. Donosa, A. Roa Bastosa, G. Cabreru Infante či J. Lezama Limu tak nastolila prestížny literárny kánon, do ktorého sa premietli nádeje latinskoamerického ľudu, odzrkadľujúce stav akejsi novej senzibility (kontroverzne označenej anglic- kým termínom), ktorá vychádzala z geografických osobitostí kontinentu, z kultúrneho, rasového a náboženského synkretizmu i z dejín jednotlivých krajín. Medzinárodné ocenenie, ktoré sa týmto autorom dostalo, ovplyvnil aj fakt, že mnohí z nich museli pre nepriaznivé politické a spoločenské okolnosti písať v exile. Výnimkou nebol ani García Márquez, ktorý v roku 1955, po odsúdení korupcie diktátora Rojasa Pinillu z pozície novinára, opustil Kolumbiu a dlhší čas žil v Barcelone, kde dodnes publikuje, napriek tomu, že domovom sú mu Mexiko a Kolumbia. Objavnosťou obsahov, štylistickými osobitosťami a naratívnymi technikami sa romány Gabriela Garcíu Márqueza priblížili svojim európskym a severoamerickým vzorom, ktoré mu, paradoxne, kedysi v počiatkoch spisovateľskej dráhy poskytovali cenné poznatky pre koncipovanie jednej z budúcich podôb hispanoamerickej fikcie. Významným medzníkom v latinskoamerickej próze sa stal práve rok 1967, keď uzrela svetlo sveta spisovateľova pozoruhodná interpretácia národnej, kontinentálnej a kolektívnej histórie – Sto rokov samoty. Viac než tri desaťročia od vydania spomínaného románu sa obdivovateľom tohto kolumbijského autora i jeho jedinečného rozprávačského talentu a schopnosti čerpať podnety z latinskoamerického prostredia naskytla príležitosť nahliadnuť nielen do jeho vnútorného sveta, ale spoznať aj korene jemu vlastnej predstavivosti, ktorá ho naučila vnímať nadprirodzené a zázračné javy karibskej prírody a kultúry ako čosi normálne. Zážitok z čítania je o to intenzívnejší, o čo viac si uvedomíme, že posledný román Garcíu Márqueza – Správa o únose – vyšiel v roku 1995 a autor v ňom použil tému i techniku reportáže, z ktorej sa v zásade vytratili transcendentálne a magické prvky jeho predchádzajúcich próz. Za predvoj novodobého chápania fikcie, ktorá do istej miery vyvrcholila v Latinskej Amerike práve v diele Gabriela Garcíu Márqueza a vzápätí sa vpísala do literárnej tradície kontinentu, možno označiť formálne a symbolické inovácie hispanoamerického mo- dernizmu z konca 19. storočia, jeho kozmopolitnú kultúru a záujem o vlastné etnické korene. Priamym podnetom, ktorý v štyridsiatych rokoch 20. storočia ovplyvnil vývin románu ako literárneho žánru, bolo však avantgardné myslenie a predovšetkým surrealizmus, ktorý obrátil pozornosť spisovateľov na každodennú prítomnosť zázračných prvkov v latinskoamerickej realite. Heterogénnosť, pluralita, multietnickosť, novosť či kozmopolitizmus hispanoamerickej prózy druhej polovice 20. storočia, to je len niekoľko atribútov, ktoré potvrdzujú existenciu modernej tradície, v tom chápaní, v akom ju predostrel Octavio Paz v diele Deti blata (1974). Ide o tradíciu pozostávajúcu z prerušení, kde každý zlom je novým začiatkom. Nový začiatok a súčasne nová tradícia sa v moderných dejinách juhoamerickej literatúry osobitným spôsobom spája s tvorbou Garcíu Márqueza ako najvýraznejšieho exponenta ideovo-estetickej orientácie zvanej magický realizmus. Zdôraznila sa línia a hĺbka domácej prozaickej tvorby, spisovatelia začali odkrývať svet typov a archetypov, znaky domorodých tradícií a folklóru, tajomstvá „magického písania“ vyznačujúceho sa osobitou lexikou bohatou na obraznosť a viacvýznamovosť. Aracataca – prameň mýtu Cesta do zabudnutého Aracataca, ktorou sa pamäti začínajú, vytvára priestor nielen pre porozumenie geografie ako dôležitého determinanta autorovej nespútanosti, ale aj pre objavenie neohraničeného žriedla hispanoamerickej mytológie, legiend i mágie, ktorú ústna ľudová tradícia chápe ako súčasť prostredia. V dvadsaťtriročnom Gabovi, začínajúcom novinárovi, vyvoláva Aracataca spomienky na detstvo prežité so starými rodičmi z matkinej strany, na ich nefalšovaný, do istej miery dobrodružný a nesporne svojský prístup k životu, ktorý neraz na tvári čitateľa vylúdi úsmev, ale aj dojme. Nemenej dôležitú časť rozprávania venuje aj rodiacej sa láske svojich rodičov. Knihu spomienok autor končí rokom 1955, keď mu vychádza prvý román – Opadané lístie – a on odchádza do Európy ako korešpondent liberálneho denníka El Espectador. V úvode i v závere pamätí si García Márquez vyhradil miesto pre dve dôležité postavy svojho reálneho života. Ak by sme začali od konca, posledná spisovateľova myšlienka počas letu do Európy a teda aj na konci spomínania, patrí konkrétnej žene. Jej meno sa v druhej polovici knihy objaví len sem-tam, celkom nevinne, zato takmer vždy s akousi jemnou aurou predzvesti. V oficiálnom liste, ktorý jej, ako sám priznáva, osvietený bleskom poznania, napísal, v postskripte stálo: „Ak nedostanem odpoveď na tento list skôr než uplynie mesiac, navždy zostanem v Európe.“ Dalo by sa predpokladať, že autor si otvoreným koncom ponechá eso v rukáve, aby udržal čitateľa v napätí až dovtedy, kým sa mu nedostane do rúk druhá časť pamätí. Keďže však ide o literárneho majstra, ktorý nápady z rukáva skôr sype – veď neobyčajnú invenciu mu štedré karibské víly vložili už do kolísky –, dozvedáme sa, že odpoveď na list, a tiež na podvedomú otázku čitateľa, prichádza obratom. Ak nám teda dovtedy popri rôznych mileneckých avantúrach, podaných s patričným spisovateľským zveličením, chýbala seriózna ľúbostná zápletka, na záver máme možnosť trochu nahliadnuť do chvíle, keď sa Mercedes Barchaová a Gabriel García Márquez vzoprú vrtkavému údelu i pochybnostiam a položia základy tomu, čo bude v budúcnosti pre slávneho spisovateľa, konfrontujúceho sa s vlastnou tvorivosťou a neskôr s chorobou, pevným zázemím. Prvá spomienka je venovaná matke, ktorú sprevádza do Aracataca, kde má predať dom po starých rodičoch a definitívne pretrhnúť zväzky s minulosťou, no väčšmi jej leží na srdci Gabova budúcnosť, a preto sa ho snaží prehovoriť, aby sa vrátil k štúdiu práva. Ani jeden z nich nemohol predvídať, aké určujúce bude pre budúceho spisovateľa práve toto dvojdňové cestovanie divokým krajom pozdĺž rieky Magdalena, po opustených dedinách, ktorých meno dávno upadlo do zabudnutia, za tichom, neznesiteľným teplom, horúcim prachom a starou opustenou stanicou, akousi karibskou verziou westernových filmov, kde je ešte aj vzduch vydaný napospas osudu, a kde nič nenasvedčuje tomu, že kedysi to bolo šťastné miesto, kde sa každý poznal s každým, kde jestvovala ľudská pamäť, a kde jeho starý otec, plukovník Nicolás Ricardo Márquez Mejía (Papalelo), hľadal zabudnutie pred zlými spomienkami a výčitkami. V Aracataca síce plukovníkova rodina našla útočisko, ale jej členovia nikdy nezabudli na drámu, pre ktorú museli opustiť prosperujúce a mierumilovné Barrancas aj dom, v ktorom sa zlatnícke remeslo dedilo z otca na syna. Smrť Medarda Pacheca spôsobená v súboji rukou plukovníka, ako odpoveď za politické nactiutŕhanie, otriasla rodinou na mnoho rokov, v Papalelovom vnukovi však dráma i jej dozvuky prebudili prvý spisovateľský inštinkt a poskytli jeho predstavivosti niekoľko motívov a tém, ktoré až ako viac-menej skúsený novinár a prozaik rozšíril o ďalšie historicko-politické reálie a rozvinul ich do transcendentálnej epiky o dejinách Maconda (Sto rokoch samoty) – mikrosveta, predstavujúceho históriu Kolumbie a iných latinskoamerických krajín, mýtu o genéze a apokalypse ľudstva potrestaného za incest zakladateľov rodu. Sto rokov Buendíovcov, predstavujúcich kolektívneho protagonistu, vystaval García Márquez na napätí medzi tragickými a komickými stránkami života, medzi jeho reálnymi a zázračnými prvkami, ktorých prameň, ako sa o tom neraz môžeme pri čítaní jeho spomienok presvedčiť, mal v rodnej dedine na dosah ruky. Predlohy literárnych postáv Aracataca evokuje v dospelom Gabrielovi podivuhodné obdobie, akúsi oázu radosti, lásky a ľudovej múdrosti, ktorú mu sprostredkovala vnímavá a dôverčivá stará matka Tranquilina (Mina), zaháňajúca strach zo záhad každodenného života zvláštnymi rituálmi namierenými proti svojrázne interpretovanej osudovosti. Vnuka i starú matku spája sklon k fabulácii i tajný kód. Prostredníctvom neho komunikujú s neviditeľným svetom, ktorý sa malému Gabovi za dňa javí čarovný a v noci mu spôsobuje hrôzu z tmy a prízrakov, ktoré sa mu aj v ďalších rokoch života stali vernými spoločníkmi na ceste samotou. K najdôležitejším postavám v Maconde patrí Úrsula, stred, ku ktorému sa zbiehajú všetky dôležité epizódy, jej dlhý život z nej robí svedka početných rodinných udalostí, stabilný bod uprostred chaosu, prostredníka medzi zákonmi života a smrti, s ktorými bojuje, aby zachovala rod, ktorého je zakladateľkou. Pravdepodobne nebude náhoda, že mnohé z atribútov, ktoré autor prisúdil Úrsule, nachádzame v obraze Miny, jeho starej matky. Magická autorita ženskosti, múdrosť presahujúca hranice pochopenia, predtuchy, sila prijímať nemanželské deti svojho manžela, fyzický a mentálny úpadok na sklonku života. Mina a Úrsula sú symbolom matriarchálnej spoločnosti „v príkladne machistickom manželstve, kde muž je absolútnym kráľom domu, ale tá, čo vládne, je žena“. No nielen stará matka sa stala predobrazom pre vytvorenie špecifického ženského typu, život Gabriela – spisovateľa ovplyvnila celá galéria ženských postáv: rozprávačky ľudových príbehov a zakladateľky bohatej ústnej tradície, materské typy či inak spriaznené ženy. Boli to nielen príbuzné s fascinujúcimi menami: Tranquilina, Wenefrida, Francisca Simodosea, Argemira či Lozana, pri ktorých si uvedomil, že jeho literárne postavy nebudú kráčať po vlastných nohách, pokiaľ sa ich mená nestotožnia s ich spôsobom bytia; inšpirovali ho aj domorodé slúžky, kupliarske Celestíny, vydaté ženy, ktoré ho zasväcovali do umenia milovať. Do jedného z najkrajších príbehov lásky však vložil chápavú a obetavú ženu, svoju matku, ktorá mu bola neraz spojencom a akýmsi mostom v komplikovanej komunikácii s otcom. Luisa Santiaga sa stala predlohou pre portrétovanie Ferminy Dazovej, hlavnej postavy románu Láska v časoch cholery (1985). Vo svojich pamätiach Gabriel García Márquez spomína na smiešno-vážne protivenstvá zo strany Papalela a Miny, len aby votrelcovi – konzervatívcovi a dieťaťu slobodnej matky – zabránili preniknúť do ich „kmeňa“, a na dômyselnosť, ktorou im musela čeliť prenasledovaná osudová láska jeho rodičov. Tajné schôdzky, šifry, pochopenie priateľov nie sú produktom autorovej fikcie, sú motívmi prevzatými zo skutočnosti. Pravda však je, že Gabriel Eligio, v románe na všetko odhodlaný Florentino Ariza, našťastie nemusel na vyvrcholenie svojej lásky čakať viac než jedno polstoročie, ako sa to stalo hrdinom románu, literárna societa by sa dnes inak asi sotva mohla pýšiť takou významnou osobou, akou je Gabriel García Márquez. Uprostred pluku magických, poverčivých a sentimentálnych žien predstavoval realistický plukovník, chápavý a zmierlivý v čase mieru a obávaný protivník počas vojny, Gabrielovu istotu, ideál, ktorému sa chce vnuk podobať, navzdory trvalému pokušeniu nahliadnuť do sveta starej matky. Papalelo mu ako prvý sprístupnil tajomstvá múdrych kníh a zasvätil ho do spomienok na občiansku vojnu. Milujúci a milovaný starý otec, prototyp latinskoamerického plukovníka, sa stal predobrazom vojnového veterána z novely Plukovníkovi nemá kto písať. Avantgardná skupina Barranquilla Po smrti starého otca sa pozoruhodný svet detských liet skončil a osemročný Gabo sa musel vrátiť k rodičom do Barranquilla, kde študoval na jezuitskej základnej škole a neskôr získal vládne štipendium na štúdium na strednej škole v andskom mestečku Zipaquirá, neďaleko Bogoty. Autorovo putovanie za novými obzormi a predovšetkým za sebanájdením vystupuje v tejto knihe spomienok ako neustála cesta sem a tam, od Karibského mora do hornatého vnútrozemia a späť. Je to cesta Kolumbiou, zmietajúcou sa v krvavých a násilných konfliktoch medzi politickým liberalizmom a konzervativizmom, zákonmi a ich dodržiavaním, túžbou po slobode a diktatúrou. Táto cesta je súčasne odkrytím pozostatkov kolonizovaného myslenia, z ktorého sa krajina vymanila až niekedy v polovici 20. storočia. Aracataca –Barranquilla – Bogotá – Cartagena de Indias – Barranquilla, to je trasa, na ktorej sa krok za krokom formuje vzdelanie Garcíu Márqueza, od prvého listovania v ošúchanom výkladovom slovníku starého otca; cez mnohé osudové povzbudenia nenápadných, no múdrych učiteľov, ktorí mu v pravú chvíľu dokázali vložiť do ruky správnu knihu a takmer s radosťou prižmúrili oko nad nedokonalou gramatikou svojho študenta s pocitom, že stoja pred veľkým talentom; až k stretnutiu s dôležitými osobnosťami kolumbijského kultúrneho života, s maliarmi, spisovateľmi, intelektuálmi, novinármi ochotnými podať pomocnú roku pri štylizácii či pri úvahách o časových rovinách románu. Ako to vyplýva z mnohých autorových komentárov v texte, osobitne si v tejto súvislosti cení silné kamarátske puto, ktoré ho viaže k básnikovi a prozaikovi Álvarovi Mutisovi, a najmä priateľstvo a profesionálnu spoluprácu s Alfonsom Fuenmayorom, Álvarom Cepedom, Germanom Vargasom či o niečo starším Kataláncom donom Ramónom Vinyesom, t.j. predstaviteľmi avantgardnej skupiny Barranquilla, ktorí boli jeho prvými kritikmi a radcami a s radosťou mu poži- čiavali najcennejšie literárne skvosty zo svojej knižnice – Faulknera, Woolfovú, Huxleyho, Hemingwaya, Borgesa a iných –, vďaka ktorým sa García Márquez naučil technike písania, keďže kolumbijskej a latinskoamerickej literatúre vôbec chýbala výrazná prozaická tradícia a len postupne sa na jej scéne objavovali romány vzbudzujúce väčšiu rezonanciu. Rozprávanie ako kontinuita života Dej tohto veľkého románu o živote Gabriela Garcíu Márqueza je v zásade nelinárny a nechronologický, autor a súčasne hlavná postava nám predkladá osem kapitol, osem vcelku nezávislých, a predsa navzájom poprepletaných pohľadov na detstvo, dospievanie a na prvé profesionálne skúsenosti. Inak to asi ani nemôže byť, keďže ľudská pamäť je síce dlhá, no spomienky v nej sú roztrúsené v tých najskrytejších zákutiach, dobré a veselé kdesi hore, zlé a smutné o niečo nižšie, dávne sa skrývajú pod vrstvou prachu, súčasné ovplyvňujú naše konanie. Je vskutku obdivuhodné, akým spôsobom sa podarilo tomuto slávnemu Kolumbijčanovi rekonštruovať vlastnú pamäť a to s časovým odstupom presahujúcim sedemdesiat rokov ľudského života. Realita a fikcia alebo fikcia a realita? Skutočnosť sa v spisovateľovej pamäti premieňa na fikciu s prvkami reportáže, v ktorej sa každodenné udalosti splietajú s prvkami osobitého karibského myslenia a fantázie a pretavujú sa do tvrdého, ale dôveryhodného ľudského, novinárskeho a vari predovšetkým spisovateľského dozrievania, z ktorého napokon Gabriel García Márquez vychádza ako víťaz a súčasne učiteľ nasledujúcich generácií, čím do istej miery spláca pomyselný dlh voči všetkým, čo mu ukázali, že rozprávanie predpokladá kontinuitu: „Život nie je ten, čo žijeme, ale ten, čo si pamätáme a ako si ho pamätáme, aby sme ho mohli vyrozprávať.“ (Gabriel García Márquez: Vivir para contarla. Mondadori, Barcelona 2002.)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama
skvelydarcek.sk

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama