Reklama
Reklama

Gradiva bez konca

V modernej literatúre jestvuje niekoľko ženských postáv, ktoré sa stali mýtmi: takou je Flaubertova pani Bovaryová, Dostojevského Soňa Marmeladovova, Zolova Nana, pani Chauchat z Čarovného vrchu Thomasa Manna, Bretonova Nadja, alebo hoci v slovenskej literatúre Tatarkova Panna Zázračnica. Málokto vie, že práve tie dve posledné, ktoré zaujímajú navyše pevné miesto v rade literárnych osudových žien, súvisia s istou postavou z nemeckej literatúry – s Gradivou, podľa ktorej kedysi pomenoval Wilhelm Jensen (1837-1911) svoju dnes už polozabudnutú novelu.
Počet zobrazení: 652
relief-m.jpg

V modernej literatúre jestvuje niekoľko ženských postáv, ktoré sa stali mýtmi: takou je Flaubertova pani Bovaryová, Dostojevského Soňa Marmeladovova, Zolova Nana, pani Chauchat z Čarovného vrchu Thomasa Manna, Bretonova Nadja, alebo hoci v slovenskej literatúre Tatarkova Panna Zázračnica. Málokto vie, že práve tie dve posledné, ktoré zaujímajú navyše pevné miesto v rade literárnych osudových žien, súvisia s istou postavou z nemeckej literatúry – s Gradivou, podľa ktorej kedysi pomenoval Wilhelm Jensen (1837-1911) svoju dnes už polozabudnutú novelu. Bretonova tajuplná Nadja vychádza z Jensenovej Gradivy pomerne bezprostredne, Tatarkova postava sprostredkovane cez Bretonovu prózu publikovanú prvý raz roku 1928. – Novela Gradiva z roku 1903 je útle dielko, ktoré však väčšmi než Breton preslávila interpretácia zakladateľa psychoanalýzy Sigmunda Freuda (vyšla roku 1907 pod názvom Blud a sny v Gradive W. Jensena). Oba texty – próza Wilhelma Jensena i Freudova esej – sú dnes k dispozícii v slovenských prekladoch a tvoria integrálnu súčasť spisov S. Freuda vychádzajúcich v slovenčine. No aj bez ohľadu na silnú spätosť s Freudovým výkladom zostáva Jensenova Gradiva literárnym klenotom, ktorého kvality odhalil svojho času i Thomas Mann, keď z nej roku 1911 čerpal inšpiráciu pre svoju novelu Smrť v Benátkach. Jensen a Freud V novele, ktorá svojho času upútala pozornosť otca psychoanalýzy a neskôr – najmä však cez neho – francúzskych surrealistov, ide o dievčinu zo skutočného rímskeho reliéfu (nachádza sa vo Vatikánskom múzeu), ktorá zaujme mladého nemeckého archeológa Norberta Hanolda a tak sa mu votrie do imaginácie, že si okolo nej vytvorí celý príbeh. V Hanoldových vidinách sa dievčina z reliéfu volá Gradiva, čo znamená „Vykračujúca“ (kvôli zvláštnemu, zvislému postaveniu chodidla) a kedysi žila v Pompejách, kde ju po osudnom výbuchu Vezuvu roku 79 zasypalo a umrela. Hanold sa vydá na cestu do Talianska (čo je v nemeckej literatúre najneskôr od Goetheho „talianskej cesty“ z konca 18. storočia väčšmi kultúrna turistika než dobrodružné cestovanie) a v pompejských zrúcaninách sa skutočne ocitne zoči-voči svojmu preludu. Nakoniec sa však ukáže, že tento prelud je postavou z mäsa a kostí, ktorý rojka navyše vylieči z jeho fantazírovania. Freudovi sa táto novela dostala do rúk už v roku jej vydania. Upozornil ho na ňu jeho kolega Wilhelm Steckel. Na jednom z marcových „stredajších stretnutí“ roku 1903 o nej viedenskí dušespytci zápalisto diskutovali a Steckel dokonca spontánne poslal Jensenovi list s prosbou, aby im vysvetlil, čo ho viedlo k napísaniu tejto imaginatívnej novely, oplývajúcej snovými scénami, ktoré pripomínajú nejeden sen z Freudovho hlavného diela, Výkladu snov (1900). Spisovateľ odpovedal na list „trochu nevrlo“, a keď Freud po dlhej fáze intelektuálnej inkubácie napísal roku 1907 svoju slávnu interpretáciu Gradivy, odhodlal sa poslať jeden separát tejto práce samotnému prozaikovi. Ten zareagoval síce veľmi vľúdne, no z jeho slov cítiť bezradnosť, s akou čelil interpretačnému aparátu psychoanalýzy, a hoci vo svojom nasledujúcom liste priateľsky pozval Freuda k sebe do Prienu na Chiemsee neďaleko Mníchova, od psychoanalýzy si držal odstup. K osobnému stretnutiu medzi Jensenom a Freudom nakoniec nedošlo. Jensen umrel štyri roky po publikovaní Freudovej štúdie. Reprodukcia rímskeho reliéfu, pripomínajúca „Vykračujúcu“, síce visela od roku 1907 v čakárni viedenského lekára na Berggasse 19, no Freud svoj vzťah k Jensenovmu dielu v polovici dvadsiatych rokov prehodnotil. Roku 1925 sa o jeho novele vyjadril s opovrhnutím ako o triviálnom umení. Mimo diagnózy Roku 1907 založil Freud svoju interpretáciu Gradivy na výklade psychologickej motivácie hlavnej mužskej postavy, na čo mu veľmi dobre poslúžili práve Hanoldove sny a rojčenie. Dospel k tomu, že hnacím motorom bludov mladého nemeckého archeológa je jeho nepriznaná láska k dievčaťu, s ktorým sa poznal kedysi v detstve. Očista, ktorú Norbert Hanold zažije na konci novely, vyplynie zo zhmotnenia jeho túžby. Zakladateľ psychoanalýzy dodáva, že vyliečenie mladého archeológa z bludného kruhu fantaziem „ukazuje ďalekosiahlu podobnosť (...) s terapeutickou metódou, ktorú sme zaviedli s Dr. J. Breuerom do medicíny roku 1895 a ktorej zdokonaleniu som sa potom venoval sám“. Slovom, Jensenova Gradiva bola roku 1907 pre Freuda akousi alegóriou samotnej psychoanalýzy ako terapie a navyše vyšla v ústrety jeho vlastným meteforám, cez ktoré vnímal svoju lekársku prácu – psychoanalytickú metódu považoval totiž za odkrývanie zasutých vrstiev ľudskej psyché (nevedomia), ponášajúce sa na archeologickú činnosť. Freudovo vysvetlenie Gradivy je kompaktné a Hanoldov prípad pôsobí z diagnostického hľadiska ako uzavretý. Na konci eseje si však analytik nechal prozreteľne otvorené zadné dvierka: „Tu sa však musíme zastaviť, lebo inak možno ozaj zabudneme, že Hanold a Gradiva sú iba výtvory umelca.“ Inak povedané, Freud vie, že psychoanalýza nemá na to, aby preskúmala umeleckú stránku diela. Niečo podobné povie Freud napokon aj v súvislosti so svojím výkladom Dostojevského i Leonarda da Vinci. Pri dnešnom čítaní Jensenovej Gradivy však doslova bije do očí práve to, čo tu Freud úplne ponechal bokom: totiž široká oblasť umeleckých výrazových prostriedkov, ktoré tvoria nielen Hanoldove sny a bludy, no napokon aj čaro samotného príbehu. Novela doslova hýri nezvyčajnými zmyslovými vnemami, opojnými vôňami, farbami a chuťami, mediteránnym slnkom i jarným morským vzduchom, ktoré umocňujú pocit túžby – ústredný motív Jensenovej prózy. Freudova analýza je v porovnaní s plnokrvnou zmyslovosťou novely suchopárna, hoci sa vyznačuje intelektuálnou brilantnosťou. No nielen to. Tým, že sa Freud sústredil len na motiváciu postáv, ktoré akoby si miestami mýlil so svojimi viedenskými pacientmi, úplne mu unikli súvislosti kompozície a sujetu Jensenovho príbehu. Príbeh Gradivy, tak ako ho vykreslil roku 1903 Jensen, totiž obsahuje – aj napriek Freudovej psychologickej „rekonštrukcii“ – niekoľko vážnych logických trhlín. Freud napríklad úplne obchádza otázky, súvisiace s výskytom náhod v príbehu; tých je však v Jensenovej próze až podozrivo veľa. Podobne ako v prípade Freudovho výkladu kráľa Oidipa či Hamleta vo Výklade snov, ani tu nepriniesol interpret definitívne uspokojenie, ale vlastne len otvoril dvere pre nekonečný rad ďalších nezodpovedaných otázok, vzťahujúcich sa na vzájomnú podmienenosť jednotlivých prvkov príbehu. Sú to otázky filozofické, no prvotne sa týkajú mikroštruktúry diela, teda jeho umeleckej uspôsobenosti. Gradiva a dôsledky V recepcii Gradivy po prvej svetovej vojne nehrali tieto problémy veľkú úlohu. Väčšina z tých, čo sa začali zaujímať o Gradivu (okrem André Bretona to bol Salvador Dalí, Max Ernst, Marcel Duchamp a André Masson), nepoznali Jensenov príbeh z autentického zdroja, ale len z Freudovho – azda trochu duchamorného – prerozprávania, ktoré tvorí veľkú časť jeho eseje. Mimochodom, vo väčšine publikácií Freudových spisov sa nezvykne k Bludu a snu v Gradive W. Jensena pripájať originál novely. Svetlú výnimku tvorí nemecké vydanie, ktoré roku 1995 pripravil Bernd Urban – toto perfekcionistické edičné spracovanie Freudovej eseje nielenže zahŕňa Jensenovu prózu, ale typograficky na jej okrajoch vyznačuje aj pôvodné poznámky zakladateľa psychoanalýzy, z ktorých okrem iného celkom jasne vyplýva, že musel Gradivu čítať viac než raz. Ak teda Freud v tomto literárnom diele nepostrehol mnoho podstatných čŕt, ktoré my dnes vidíme na prvý pohľad, určite to nebolo v dôsledku nepozorného čítania, ale skôr akéhosi „zoomu“, aký poznáme z fotografovania: zaostrenie na istý typ obrysov automaticky rozostruje všetko ostatné. „Zoom“ surrealistov bol iný než Freudov. Tí preniesli ťažisko záujmu z postavy Norberta Hanolda na samotnú Gradivu. Roku 1929 maľuje S. Dalí svoju prvú Gradivu, roku 1930, 1938 a 1939 k nej pribudnú ďalšie obrazy „Vykračujúcej“. Roku 1939 namaľuje André Masson svoju kubosurrealistickú víziu „Metamorfóza Gradivy“, a Breton je Gradivou taký posadnutý, že v tridsiatych rokoch otvorí v Paríži galériu s jej názvom. Marcel Duchamp k tejto galérii vytvorí surrealistický portál. To, čo surrealistov na Gradive fascinovalo najviac, je spojenie medzi láskou a smrťou, silné u samotného Jensena, ale interpretačne takmer úplne opomenuté u Freuda, ktorého začal fenomén smrti zaujímať až neskôr pri písaní práce Mimo princípu slasti (1920), no v tom čase už jeho záujem o Gradivu ochabol. Pre Dalího i Bretona je Gradiva skutočná femme fatale, ktorá pre muža predstavuje transgresiu nie k idealizovanému princípu „večne-ženského“, ale – k smrti. Dalí prežil takúto morbídnu erotickú exaltáciu i vyzdravenie vďaka svojej žene Gale, bývalej manželke Paula Eluarda. Vyžarovanie, akým Gradiva pôsobila prostredníctvom surrealizmu na francúzsky kultúrny kontext, je bezpríkladné: práve vo Francúzsku zažila táto polozabudnutá literárna postava skutočné zmŕtvychvstanie a kým v nemeckej kultúrnej oblasti sa dodnes spája len s Freudovou interpretáciou, tu sa z nej stal naozajstný moderný mýtus. Mýtus, ktorého podstata tkvie v spojení ženskosti, smrti, klamu a mužského sebanájdenia. Nielen v intelektuálnom prostredí sa cituje s rovnakou samozrejmosťou ako všetky klasické i moderné mýty. Dnešné čítania Ten, kto dnes siahne po Jensenovej novele i jej ranom psychoanalytickom výklade, nájde v oboch stále obrovské množstvo myšlienkových podnetov. Mnohé z nich sú azda vyvolané práve určitými nedomykavosťami, ukrývajúcimi sa pod povrchom príbehu i jeho prvej interpretácie. V novele vzbudzuje znepokojivé otázky napríklad neuveriteľná koincidencia pompejského stretnutia Norberta Hanolda s Gradivou: ako k takémuto stretnutiu vôbec mohlo dôjsť? Aký skrytý magnetizmus priťahoval mladého archeológa i jeho tajnú lásku v tom istom čase na rovnaké miesto z opačného konca Európy? Takisto u Freuda: v dodatku k druhému vydaniu eseje zakladateľ psychoanalýzy píše, že „Gradiva“ na reliéfe z Vatikánskeho múzea predstavuje jednu z Hór, bohýň vegetácie. Je to pravda, „Gradiva“ z reliéfu, ktorý Jensenovi poslúžil ako odrazový mostík pre jeho „pompejskú fantáziu“, je naozaj attická Aglauros, jedna z troch dcér Kekropa a teda grécka bohyňa vegetácie, ktorá nemá s rímskymi Pompejami nič spoločné. Toto poznanie malo pre Freuda zvláštne dôsledky: odviedlo ho roku 1913 od Jensena k Shakespearovi, keď analyzoval v hrách Kráľ Lear a Kupec benátsky motív troch sestier a troch skriniek. Mimochodom, psychoanalytici dodnes nachádzajú v Gradive skryté podnety: jedna nemecká práca, publikovaná pred desiatimi rokmi, sa napríklad zaoberá psychologickým problémom zapretia v Jensenovom príbehu. O Gradive a Freudovi však možno uvažovať aj mimo rámca psychoanalýzy, tak ako to roku 1994 ukázal filozof Willem van Reijen vo svojej knihe o baroku a postmoderne: pre Van Reijena je Gradiva vzorom strnulej melancholickej konfigurácie, ktorá odkazuje na jednej strane k Dürerovmu obrazu „Melencolia I.“, na druhej strane k diskusiám z konca osemdesiatych rokov 20. storočia o naratívnom rámci filozofie. Okrem toho dnes už jestvuje aj také niečo ako „gradivológia“: napríklad roku 1996 vyšiel v Rakúsku zborník prác o Jensenovej novele nazvaný Freudova pompejská múza, kde sa vedci a vedkyne z rozličných oblastí venujú vzťahu Jensenovej novely k archeologickému diskurzu 19. storočia, literárnym predchodcom Gradivy, ale aj vnímaniu tohto diela v kontexte umeleckých avantgárd. Napokon nie je ani úplne vylúčené, že Jensenov príbeh zapôsobil aj na režiséra Alfreda Hitchcocka, ktorý vo svojom slávnom filme Vertigo (1958) stvárnil postavu tajuplnej ženy so záhrobnou totožnosťou a blud muža, ktorý sa do nej fatálne zaľúbi. Veď už plasticita a vizuálnosť Gradivy pôsobia samy osebe veľmi filmovo. No keďže ide o moderný mýtus, môžu sa gradivovské zreťazenia ľahko objaviť v mnohých umeleckých dielach 20. storočia, a to bez priameho Jensenovho vplyvu. Nielen však mýtus o žene zo záhrobia, ktorá lieči rojkov, a mýtus o pseudoarcheologickej vede, ktorá sa usiluje o to isté (psychoanalýza), ale najmä otvorenosť jedného i druhého spôsobujú, že je dodnes možné vracať sa k obom. (Wilhelm Jensen: Gradiva / Sigmund Freud: Blud a sny v Gradive W. Jensena. PT, Bratislava 2002.)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama
skvelydarcek.sk

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama