Ten, kto dostáva zauchá
Rozmanité okolnosti zapríčinia, že sa človek ocitne v pozícii outsidera. Protagonistu tretej knižky brnianskeho autora Zdeňka Grmolca (roč. 1947) hendikepuje už krstné meno Adolf. Hoci sa mu ušlo len a len s ohľadom na rodinnú tradíciu, vyvoláva nežiaduce asociácie, a to nielen na juhomoravskej dedine, kde sa príbeh odohráva. Šance jeho nositeľa limituje navyše pôvod kdesi na periférii mikrosociety: slabošský, predčasne zosnulý otec, dominantná stará matka s dcérou, svojou nevydarenou kópiou, autoritatívna učiteľka a krutí rovesníci v socialistickej škole – všetko akoby ho predurčovalo ťahať v živote za kratší koniec. I jeho história sa predbežne končí tam, kam od začiatku smerovala, v slepej uličke, totiž vo väzení. Nepredvídane sa tu ocitne v spoločnosti šoféra, ktorý na začiatku šťavnato (po slovensky) komentoval intuitívnu vzburu dojčaťa proti svetu – rovnaký výrok vynesie na konci v hlasnom spánku. Opisovať prohibitnú literatúru sa Adolf Slezák podujal nie z cieľavedomého, bytostného odporu voči totalite, ale v dôsledku svojho dôverčivého prístupu k svetu. Keďže ani režim, akokoľvek tupý, nemusí v ňom vetriť závažnejšiu hrozbu, nebodaj disidenta, dostane sa odtiaľ na relatívnu slobodu síce poznačený, no nie substanciálne: „... ani sa veľmi nedesí výsluchov, na niekoľko zaúch je vcelku zvyknutý a očakáva ich.“ Grmolec pozná svojich svojráznych rodákov, ovláda ich drsný, šťavnatý jazyk aj vynaliezavé nadávky. Akurát absencia redakcie spôsobila sporadické zádrhele v rozprávaní. Napríklad na s. 11 sa z protagonistu, objektu rozprávania, stane načas jeho subjekt, práve tak nemotivovane sa tu a tam mení perspektíva rozprávača alebo sa naruší chronológia (nevedno, skade sa nabrali „gauneri“, nepriateľský klan, ktorý Adolfovi skonzumoval milovaného psa). Napriek všetkému tušíme za postojom zdanlivo nezúčastneného pozorovateľa, vystrojeného krutým drobnohľadom, bytostnú spriaznenosť autora s postavami, pochopenie pre špecifické normy, ktoré utvárajú ich triezvy postoj k životu aj intuitívnu opozíciu voči „tým hore“. Nevylučujú, naopak implikujú elementárne, intenzívne prežívané city, a to aj v štádiu fyzického úpadku, ktorý sprevádza starnutie – negatívne následky života žitého naplno. (Zdeněk Grmolec: Ošklivé káčátko. Albert, Boskovice 2002.)
