Vzbura v Bolívii
Začiatok roka 2003 znamenal pre Bolíviu naozajstné zemetrasenie v politických a sociálnych štruktúrach. Krízu, ktorá pripravila o život viac ako päťdesiat ľudí. Najprv to boli protesty roľníkov v januári a nedávno zasa zrážky medzi policajtmi a vojakmi, po ktorých nasledovalo drancovanie v najväčších bolívijských mestách. Keď v júli 2002 zvolili za prezidenta republiky Gonzala Sáncheza de Lozadu s necelými 23 percentami hlasov, prichádzal do úvahy scenár určitého bezvládia. Taký rýchly kolaps systému si však predstavoval len málokto. To, čo sa začalo protestmi pestovateľov koky proti plánom na zrušenie plantáží tejto starobylej andskej rastliny – bez akýchkoľvek dlhodobých ekonomických alternatív, sa rozrástlo do veľkých ľudových protestov rozličného charakteru. Od boja proti predaju bolívijského zemného plynu nadnárodným spoločnostiam a vody čílskym baníckym firmám za jednoznačne nevýhodných podmienok, až po odmietnutie zákona o kapitalizácii, o privatizáciách, o vstupe krajiny do Celoamerickej zóny voľného obchodu (ALCA) a o 12,5 percentnom zdanení miezd zamestnancov verejnej správy. Opozícia a odborové zväzy vyzývali vytvoriť štát, ktorý sa viac stará o ľudí, a žiadali odstúpenie prezidenta. Ak sa k tomu pridá rastúci etnický nacionalizmus aymarských Indiánov, ktorí sa v posledných rokoch organizovali v stranách ako Indiánske hnutie Pachakuti, ktoré vyzýva na „zbúranie republiky bielych a nastolenie Koyasulla“ (veľký indiánsky štát riadený andskými inštitúciami a náboženstvami), vytvára sa radikálna polarizácia ohrozujúca stabilitu a samotnú existenciu štátu. To, čoho sme svedkami, nie je len ďalší príklad zlyhania neoliberalizmu v Latinskej Amerike, ale aj rozklad toho, čo bolo v Bolívii jeho cieľom: systému politickej, sociálnej a rasovej nadvlády, ktorý má svoje korene v časoch conquisty – dobytia regiónu Španielmi – a ktorý systematicky marginalizoval domorodé obyvateľstvo. Na čele spoločenských protestov revolučného charakteru, ktoré Bolívia zažila v rokoch 1946 a 1952, stáli robotníci a zástupcovia miest, kým indiánske obyvateľstvo zohrávalo len druhoradú úlohu. Dnes však domáci obyvatelia prevzali vedúce postavenie a požadujú skutočné uznanie multinárodného charakteru krajiny, rešpektovanie jej tradícií a práv a zvolanie ustanovujúceho zhromaždenia. Krajina musí byť znovuzaložená na báze novej spoločenskej a politickej dohody, ktorá by zahŕňala všetkých jej obyvateľov a ktorá by definovala nový, oveľa inkluzívnejší model rozvoja. V Bolívii už nadišiel ten správny čas, podobným výzvam by však mali vyjsť v ústrety aj krajiny ako Ekvádor, Mexiko alebo Guatemala s početným marginalizovaným indiánskym obyvateľstvom.
Z anglického jazyka preložila Judita Takáčová
