Tajnosti a klamstvá
V septembri 1999 získalo konzorcium Agua del Urnari, vedené spoločnosťou International Water, štyridsaťročnú koncesiu na distribúciu vody a na kanalizačný systém v Cochabambe, treťom najväčšom meste Bolívie. Pre jeho pol milióna obyvateľov vzrástli poplatky za vodu okamžite o dvesto percent. Po sérii protestov a policajnej represii, ktorej výsledkom bol jeden mŕtvy a niekoľko vážne zranených ľudí, sa ľuďom nakoniec podarilo prinútiť vládu, aby v apríli 2000 koncesiu spoločnosti odobrala. Mali šťastie. Ak sa podobný prípad stane o dva-tri roky, cesty späť už nebude. Najviac kritiky sa na Svetovú obchodnú organizáciu (WTO) znáša pre to, že jej rokovania prebiehajú tajne. Za zavretými dverami sa zástupcovia krajín dohadujú o budúcnosti sveta, od ľudí ich delia policajné kordóny. Aj napriek tomu sa však niektoré informácie občas dostanú na verejnosť. Vtedy sa potvrdia obavy tých, ktorí nesúhlasia s jednostrannou ekonomickou globalizáciou. To bol prípad Multilaterálnej dohody o investíciách. Jej prijatie by znamenalo, že vlády stratia prakticky všetky prostriedky na reguláciu nadnárodných spoločností. Po tom, ako aktivisti získali a zverejnili jej text, sa v spoločnosti vybudoval silný odpor, ktorý vyvrcholil v Seattli. K demonštráciám na uliciach sa pripojil odpor vlád rozvojových krajín, ktoré pochopili, čo sa to na nich vlastne chystá. Rokovania stroskotali. Dnes sa oveľa častejšie hovorí o podobnej téme – Všeobecnej dohode o obchode so službami (GATS). Aj tu platí prísne informačné embargo, aj tu však na verejnosť nakoniec prenikli niektoré šokujúce informácie. Rokovania o GATS sa začali vo WTO už v roku 2000. Európska únia, zastupovaná Európskou komisiou (EK), ako ich účastník vypracovala sériu požiadaviek voči ostatným členom WTO. V podstate ide o zoznam oblastí, v ktorých majú jednotlivé štáty odstrániť štátne zasahovanie. Tieto požiadavky sa držali v prísnej tajnosti. A nielen to. Po tom, ako sa kanadskému Polaris Institue podarilo dostať k ich zneniu je jasné, že takmer všetko podstatné, čo o nich EK na verejnosti povedala, bola obyčajná lož. Kopa klamstiev Každý pochopí, že privatizácia takých oblastí, ako distribúcia vody, poštové služby, školstvo či zdravotníctvo, je veľmi chúlostivá vec. Nech už poučky neoklasických ekonómov hovoria, čo chcú, skutočnosť dokazuje, že privatizácia neznamená zvýšenie kvality a už vôbec nie zvýšenie dostupnosti pre všetkých ľudí. Britské železnice sú typickým a už takmer ošúchaným prípadom, veľa príkladov sa však dá nájsť aj v rozvojovom svete. A tak, ak chce nejaká vláda predísť domácemu odporu, je najlepšie nehovoriť nič, alebo dezinformovať. Sama WTO tvrdila, že je to najlepší prostriedok, ako „prekonať domáci odpor voči zmenám“ (táto formulácia sa objavila na stránke WTO v októbri 2000, neskôr ju však odtiaľ odstránili). Presne to robila EK a spolu s ňou aj mnohé európske vlády. Vo svojich vyhláseniach napríklad opakovane tvrdili, že ich požiadavky sa netýkajú najchudobnejších krajín. Dnes už vieme, že je to lož. Zo 109 spomínaných krajín je 94 rozvojových, alebo tranzitívnych, z toho 29 patrí do skupiny najchudobnejších krajín. Predstavitelia niekoľkokrát potvrdili, že „požiadavky sú stavané podľa úrovne rozvoja krajín“. Lož. Jediným rozhodujúcim kritériom bola potreba zisku pre európske nadnárodné spoločnosti. Ďalším opakovaným uistením bolo, že požiadavky sa nebudú týkať vody – vodných zdrojov, distribučných systémov a podobne. Zasa klamstvo. Zo spomenutých 109 krajín malo prístup k svojim vodným zdrojom liberalizovať 72. Nečudo. Veľké európske vodárenské spoločnosti, ako napríklad francúzska Vivendi či nemecká RWE, cítia svoju obrovskú šancu. Voda je tovar so zaručeným dopytom a jej cena bude v budúcnosti pravdepodobne iba rásť. To platí aj o energii, transporte, či zdravotníctve. Skutočnými pohnútkami sa netajila ani samotná komisia. Na svojej oficiálnej internetovej stránke označila GATS za „prvý a hlavný nástroj zisku pre podnikateľskú sféru“. Čo nás po tom? Takže EK a európske vlády plánovito klamali. Prečo? Pravdepodobne mali čo skrývať. Samozrejme, oficiálne vysvetlenie by bolo iné. V obchodných rokovaniach sa každý z hráčov usiluje udržať si svoje karty skryté. Tak môže získať výhodu pred súpermi. V tomto prípade to však celkom neplatí. Požiadavky boli už dávno poslané ostatným vládam, len ľudia sa o nich akosi nedozvedeli. Bližší pohľad odhalí, prečo mali o všetkom vedieť až vtedy, keď by bolo neskoro. Stojí za to spomenúť niekoľko príkladov. Od vlády Kamerunu EK žiada, aby zrušila pravidlo, že na každých 10 tisíc investovaných dolárov vytvoria nadnárodné spoločnosti jedno pracovné miesto. Čile má zas odstrániť zákon, ktorý prikazuje zamestnať aspoň 85 percent domácich ľudí. Salvádor má odstrániť päťdesiatpercentnú hranicu na zisky, ktoré môže nadnárodná spoločnosť vyviezť z krajiny. Takéto požiadavky pokračujú na niekoľkých tisíckach strán. V skratke, cieľom je prinútiť štáty zrušiť všetky nástroje, ktoré im umožňovali odhryznúť si z koláča ziskov z globalizácie aspoň malý kúsok. To zároveň minimalizuje šancu, že by sa na ňom podieľali aj obyvatelia. Prijatie takýchto požiadaviek je navyše nezvratným krokom. Keď ich raz vláda podpíše, nebude môcť cúvnuť. Ani keby zistila, že liberalizácia a privatizácia toho-ktorého sektora nie je vôbec efektívna, ani keby ju tlačila silná vnútorná opozícia. To len podčiarkuje nedemokratickosť celého procesu. Teraz by sme sa mohli spýtať – no čo už, rozvojové krajiny na to zasa doplatia, ale prečo by to malo trápiť nás v Európe? Zabudnime na chvíľu na obmedzenosť a sebeckosť takéhoto postoja. Ako pri každom inom rokovaní aj v prípade GATS predkladá svoje požiadavky každá zo strán. Obmedzené informácie, ktoré prenikli z kruhov iných vlád sveta, ukazujú, že ich postoje nie sú o nič „anjelskejšie“. Výsledok bude nakoniec vždy kompromisom. To znamená, že európske firmy si budú môcť sprivatizovať nejakú tú rieku v Indii, za to však bude musieť Európska únia „zliberalizovať“ – čiže otvoriť pre nadnárodné spoločnosti – niektorý zo svojich sektorov verejných služieb. Možno dopravu, možno kultúru, školstvo, zdravotníctvo... A to znamená následné prepúšťanie, zhoršenie pracovných podmienok a podobne. Európsky sociálny model je zas ohrozený. Obyčajný Európan nič nezíska z toho, že si firma „kúpi“ rieku a zakáže domácim obyvateľom chytať v nej ryby a zavlažovať vodou polia, čím ich odsúdi na smrť hladom (to nie je vymyslený príklad, ale krutá skutočnosť z Indie). Môže však mnoho stratiť. Eurorébus Čo s tým? Bolo by veľmi ľahké odsúdiť Európsku úniu, že presadzuje len záujmy firiem. Také jednoduché to nie je. Samozrejme, únia trpí nedostatkom demokratickosti. Rozhodujúce orgány nie sú priamo volené ľuďmi, a preto sa ani nedajú kontrolovať. Omnoho ľahšie tak podliehajú tlaku lobistických skupín. Na druhej strane, Európsky parlament, ktorý ľuďmi volený je, nemá vlastne nijaké reálne právomoci. Zvrátenie integračného procesu a opätovné posilnenie národných štátov však nepomôže. Ich vlády sa na tejto „veľkej lži“ podieľali tiež. Nie je to konflikt medzi „dobrými národnými vládami“ a „zlým“ Bruselom, ale medzi demokratickou kontrolou a skupinovým záujmom elít. V Európskej únii funguje málo mechanizmov demokratickej kontroly, no sú to práve národné vlády, ktoré bránia ich tvorbe, odvolávajúc sa na neochotu „odovzdať moc byrokratickej mašinérii v Bruseli“, „národnú suverenitu“ a podobné nezmysly. To, čo na prvý pohľad vyzerá ako obyčajná zadubenosť a neschopnosť prekročiť svoj tieň, sa v tomto svetle javí ako vedomé sledovanie politiky, ktorá ide proti záujmom „obyčajných ľudí“. Je to veľmi jednoduchá logika. Za zástenou málo transparentných a nedobudovaných európskych inštitúcií si „národné elity“ presadzujú tíško svoju agendu, a keď sa náhodou niečo zomelie, obvinia „eurobyrokratov“. Paradoxne, riešením dilemy je opäť len Európska únia. To by však legitimitu jej moci musel potvrdiť súhlas ľudí. Nemožné to nie je. Tí, čo si pod EÚ predstavujú len obrovský spoločný trh, si to však určite neželajú.
