All inclusive
Na to, aby ste si vypočítali, aký spôsob prepravy z bodu A do bodu B je najekonomickejší, netreba vyštudovať matfyz, a tak sme si i my jednoducho zrátali, že zo severu ostrova na juh sa najlacnejšie a najpohodlnejšie dostaneme taxíkom. Tie sú, rovnako ako všetko ekonomické bohatstvo, štátne, preto je ešte výhodnejšie dohodnúť sa s niekým načierno. Tak sme to teda urobili i my. V snahe vyhnúť sa horúcemu cestovaniu na poludnie sme sa dohodli s taxikárom ráno na šiestu, netušiac, že predchádzajúca noc sa skončí približne vtedy. Bežným zvykom v havanských diskotékach je zaplatiť all inclusive vstupné 10 dolárov. Keďže sme sa chceli dôstojne rozlúčiť s dvoma kubánskymi priateľkami, poslednú noc sme zavítali do mierne snobského Casa de La Musica. Zaplatili sme vstupné, objednali si rumy, pričom Peter K. sa, samozrejme, nezabudol ubezpečiť, že teraz, keď sme zaplatili vstupné, môžeme piť skutočne, čo chceme. Čašník suverénne odpovedal: ,,Si.“ Bez váhania sme teda objednávali pre nás i pre naše spolusediace. Neviem, či to bolo spôsobené našou znalosťou španielčiny, alebo zámerom pána hlavného, no jeho informácia, že môžeme piť, čo chceme, bola pravdivá iba čiastočne… Neskôr sme totiž museli, pravdaže, platiť znovu. V ten deň sa žiadna all inclusive akcia nekonala. Von sme vychádzali naštvaní. Vzápätí naše spoločníčky hneď pri východe zatkli. Na rozdiel od domácich, poznajúc svoje občianske práva, nasadli sme do prvého taxíka a rozhodli sa policajtov prenasledovať. Taxikár si síce zapýtal tri doláre, ale keďže je tu bežným zvykom vyjednávať, ponúkol som mu dva. Dvestokilogramový obor sa na mňa otočil a potom, ako znova zopakoval tri, upokojil som sa a vyrovnal s ďalším neúspechom tohto večera, rozhodnutý bojovať za práva našich známych. Ešte pred vchodom na políciu nás zastavil sveta znalý kriminálnik s tvrdením, že ak chceme našim kamarátkam pomôcť, máme držať huby a čakať niekde v parku. Vzali sme si túto radu k srdcu. Asi okolo druhej v noci vyšli z rúk spravodlivosti naše známe. Policajti, vidiac ich predtým v našej spoločnosti, ich upodozrievali, že tak robia za finančnú odmenu, nuž sa rozhodli túto skutočnosť preveriť. Aj keď sme nič hrdinské nevykonali, dámy nám poďakovali a pozvali nás do svojho príbytku priamo v centre mesta oproti najpompéznejšej stavbe Havany – Capitolu. Išli sme pešo a okrem toho, že sme museli počkať na prechode pre chodcov, kým sa cez ulicu preženie akýsi mladík, ktorého prenasledovali iní mládenci so železnou palicou, sa nič významné nestalo. Byt, do ktorého sme sa dostali, prekonal všetky očakávania. Bol situovaný na 3. poschodí zvonku naozaj pekne pôsobiacej stavby. Spýtal som sa na toalety, na čo ma moja čierna kamoška poslala smerom po chodbe s upozornením, aby som si dával pozor, kam šliapem. O chvíľu som zistil prečo. Ak by som si pozor nedával, ocitol by som sa celkom isto pred dverami do WC, ale o poschodie nižšie… Dom bol kompletne deravý, pričom cestou na spoločné WC som obišiel asi štyri meter krát meter veľké diery, s hĺbkou predpokladám až niekam do pivnice. V kuchyni nás privítalo niekoľko desiatok švábov, a tak sme sa malé občerstvenie na privítanie rozhodli odmietnuť. V ďalšej miestnosti sa na seba tlačili otec, mama, krstná a čo ja viem akí ďalší príbuzní našich čiernych spoločníčok, ktoré, ako v tej chvíli vysvitlo, boli vlastné sestry. Na tento večer bolo zážitkov a prekvapení dosť, preto sme sa vybrali domov. Taxikár bol ráno presný ako hodinky, okrem nás v ňom mal ešte akúsi paniu, ktorá sa pri príležitosti cesty do Trinidadu rozhodla navštíviť sestru, čo sme privítali, lebo sestra býva v Santa Clare. Ako každý vie, je to mesto, kde sú už päť rokov umiestnené pozostatky veľkého Che Guevaru. Pomník je to obrovský a ak by ste niekedy šli okolo taxíkom, určite sa tam zastavte, oplatí sa. Cestou do Trinidadu sme sa ešte zastavili pri nejakej horskej studničke, kde sa náš šofér rozhodol napiť a vymočiť, radiac tak aj nám, pretože voda z riečky bola podľa jeho slov skvelou minerálkou ostrova. Peter K. sa opýtal, či pár metrov vyššie nemôže vo vodičke ležať nejaká mrcina, na čo pán šofér pohotovo reagoval, že to ťažko, akúkoľvek mrcinu by totiž do niekoľkých hodín skonzumovali dedinčania. Vjazd do Trinidadu pripomínal serpentíny v Chorvátsku, čo nerobilo dobre žalúdku Petra K., pána šoféra sme preto niekoľkokrát museli upozorniť, že plynový pedál by mal tlačiť podstatne menej, ak nechce mať zašpinené poťahy. Trinidad je parádny. Z havanského veľkomestského ruchu akoby ste vkročili do mesta zo začiatku minulého storočia. Obrovské naleštené limuzíny v centre mesta iba parkovali, ľudia, ak niekam išli, cestovali na koňoch alebo bicykloch. Tiché a pokojné mesto, v ktorom jedno balenie prezervatívov stojí menej ako 50 halierov a rum je ešte lacnejší ako v Havane. Pôvodne bol raj niekde na území dnešného Iraku, teraz je určite na Kube... Ubytovali sme sa na súkromí, pani domáca bola veľmi príjemná osôbka, preto, ak niekedy pôjdete do Trinidadu, ubytujte sa, prosím, určite u nej! Jediným problémom bola strava. ,,Domorodci“ sa proti nám sprisahali a dohodli sa, že pod päť dolárov sa neje, a tak sa náš rozpočet opäť značne otriasol. Keďže sme si na ďalší deň zahovorili bicykle, spokojní sami zo sebou, pobrali sme sa pohľadať nejaký bar. Večer sme strávili na diskotéke, kde Kubánky tancovali ako bohyne a tá najkrajšia z nich skončila ešte v ten istý večer u Petra K. v náručí. Keby vedľa nej stála Naomi Campbel, určite by ste si to nevšimli, lebo krajšia černoška, ako bola táto kubánska ,,mujer“, sa ešte na svete nenarodila! Nasledujúci večer sme preklínali náš nápad s bicyklami. Prejsť na bicykli 20 kilometrov smerom k pláži a toľko isto aj nazad pri teplote 40 stupňov a po opici, je znakom straty pudu sebazáchovy. Peter K., ignorujúc Indulonu s UV filtrom, skončil navyše načerveno spálený, s výraznými obrysmi tielka na chrbte. Športy sme sa preto rozhodli prenechať športovcom. Ak Boh dá, o týždeň vám napíšem niečo o našej ceste lietadlom do Mexika.
