Akí a v akej Európe
Našu anketu začnime konštatovaním: slovenská politická scéna stratila svojím správaním v referende na hodnovernosti. Neverím, že predreferendová solidarita nepriateľov na život a na smrť, potvrdená stretnutím exprezidenta s bývalým predsedom vlády, ktorému sa pripisuje zodpovednosť za únos jeho syna, vedela presvedčiť nerozhodného skeptika. Spôsob, akým sa referendová atmosféra zvrtla na svoj opak a stala sa hľadaním vinníka za neexistujúcu prehru v ľudovom hlasovaní, iba potvrdil zmysel pre bezprizornú účelovosť na našej politickej scéne. V zajatí jazyka „zákernej pretvárky“ a „nechlapských“ postojov opozičnej strany sa ešte len budeme musieť vyrovnať s tým, že dlhodobou obeťou tohto politického prístupu nie je „volič za alebo proti“, ale rezignovaný človek-súčasník. Jeho neúčasť na hlasovaní o európskych hodnotách je lakonickým potvrdením toho, že politika je dnes straníckym huncútstvom. Aj v tomto ohľade znesie domáci výsledok porovnanie s európskym štandardom...
Po zvládnutom referende o vstupe do EÚ treba paradoxne konštatovať, že nastal čas hovoriť o sebe. Prizrime sa bližšie na EÚ-agendu našich politických promóterov. Rozpadla sa do dvoch podôb. Lákanie voliča na vstup do EÚ sa zredukovalo na výhody v podobe prísľubu zasľúbenej zeme, ktorá si vstupom zaistí svoju prosperitu, navŕši výšku kapitálových investícií a zaistí hospodársky rast. Alebo sa hovorilo v duchu geopolitickej moci: nemáme inú šancu, je to náš osud, zmierme sa s nevyhnutnosťou a vstúpme. Nie je nijakým verejným tajomstvom, že ekonomická integrácia krajiny do európskeho priestoru je už dávnejšie realitou. Nuž a osudová moc nad nami nikdy nedávala odpoveď na to, čo vlastne chceme. V zhluku slov a nevydarených referendových kampaní sa otázka dlhodobejšej – hodnotovej orientácie krajiny v európskom priestore takmer vytratila. Čím začať, aby sa dalo o nej u nás vôbec hovoriť? Predovšetkým existujúcou predstavou o zraniteľnom Slovensku, podľa ktorej je vstup do EÚ, napriek súhlasu všetkých strán, primárne ohrozením. V dnešnej ankete nejde v prvom rade o tých, ktorí zdroj ohrozenia národnej zvrchovanosti vidia v oslabovaní ekonomickej váhy domáceho mužstva. Ak na ničom inom, tak na pragmatizme veľkého supermarketu sa vedia neoliberálny ekonomizmus na jednej a jazyk permanentnej sociálnej hrozby na druhej strane celkom jednoducho dohodnúť. Ide však o viac, o to, aby sa vôbec mohli dohodnúť.
O svojskej podobe Slovenska v ohrození sa v našej ankete hovorí v súvislosti so zvrchovanosťou krajiny v ,,kultúrno-etických“ otázkach. Dnes, častejšie ako inokedy, počuť hlasy, že prežitie Európskej únie sa odohráva v zápase o kresťanskú civilizáciu. Jej základom má byť „kultúrna vojna“ medzi tými, čo chcú demontovať kresťanskú civilizáciu, a medzi jej ochrancami. Oplatí sa pripomenúť, že tento spor má svoje dlhodobé historické pozadie. Práve na pozadí neutralizácie nábožensko-kultúrnych vojen sa začal odvíjať príbeh o európskom moduse vivendi. Veď čo iné, ak nie Európa rôznych tradícií je tým, o čo by z hľadiska dlhodobej orientácie malo ísť. Symbióza humanistickej kultúry osvietenského štátu s kresťansko-judaistickou tradíciou opäť pozná svoju skúšku času. Zladenie tolerancie so zodpovednosťou je bytostne európskou otázkou. Aj súčasná odpoveď na ňu predpokladá, že „kultúrne vojny“ sa v domácich pomeroch nevyriešia v spore o hodnoty, ale v tom, ako sa budú viazať na konanie. Príklady priťahujú, zaväzujúce hodnoty na príkaz nefungujú. Ak v ekonomicko-sociálnej agende sme už súčasťou väčšieho priestoru, vyzerá to tak, že vo vzťahu štátu a cirkvi, sme odkázaní na seba. V našom duchu opakujem: audite sapere.
