Tri v jednom
Začiatkom mája uviedlo Divadlo a.ha. hru Vandy Feriancovej Sneh. Krátka a svieža inscenácia skrýva v jednom balení všetko, čo môže diváka pobaviť i zaujať. Dumajúci sa zamyslia nad osudmi duševne chorých, romantickí nad možnosťou nachádzať osudovú lásku a tí najodvážnejší či najkonzervatívnejší sa nadchnú, alebo pohoršia nad dušami zosnulých, čo zasahujú do života smrteľníkov. Príbeh prvý: osudová láska Môže vôbec existovať? Je reálne túžiť a hľadať človeka, ku ktorému by nás viazalo puto neprekonateľnej a fatálnej príťažlivosti? Vanda Feriancová na túto otázku odpovedá: Áno! Sú na to potrebné síce záhadné okolnosti, ale v konečnom dôsledku skončia tí dvaja sebe súdení pred horskou chatou vo vrúcnom objatí. Jana Strnisková hrá postavu Kláry, ktorá je jednou z oného osudového páru. Prichádza s vedrom, umýva podlahu, prejavuje starosti, či si jej dávny priateľ obul dobré topánky do zimnej nepohody. Na hojdacom kresle pod obrovskou vypchatou sovou s roztiahnutými krídlami, oproti stene z drevených dosiek, na podlahe z rovnakého materiálu, sedí tajomná staršia žena (Lena Košická), oblečená do pláteného rubáša a zvieracej kože ako pohanská kňažka starých Slovanov – na vysokohorskej chate to však nie je nič nezvyčajné. Po chvíli príde domov Klárin manžel Peter (Ján Kroner) a onedlho po ňom priateľ z mladosti Šimon (Ivan Vojtek) s priateľkou Malvínou (Lenka Košická). Zo zdesenia, s ktorým Klára Šimona s priateľkou privíta, je hneď jasné, že osudovou láskou nie je manžel. Peter sa o Kláru síce s láskou stará, dozerá na to, aby brala lieky, ale jeho starostlivosť je vnímaná skôr ako nepochopenie. Šimon je neistý, vo veľmi vypätých situáciách sa niekedy zajakáva a viditeľne sa bojí, aby niečo neprezradil, aby si ostatní nič zvláštne nevšimli. To sa mu aj darí až do chvíle, keď sa dostane do Klárinej blízkosti. Prichádza jej do očí povedať, aby mu už nepísala, už sa k nej nikdy nevráti a nepomôže tomu ani záplava listov. A navyše, odchádza na stáž do Ameriky. Pôjde tam sám, lebo v medzinárodnom tíme odborníkov na mikrocelulárnu biológiu dosiahne väčší úspech, keď ho nebude rozptyľovať prítomnosť ďalšej osoby. Táto malá poznámka dá Kláre jasne najavo, že vzťah Šimona a Malvíny nie je až natoľko blízky a pevný, aby sa nemohla ďalej usilovať o jeho náklonnosť a porozumenie. Príbeh druhý: duševná choroba Na to, aby sa dvaja stretli, musia mať niečo spoločné. Na to, aby ich vzťah vydržal, musí byť toto puto nenarušiteľne odolné voči všetkým vplyvom okolia. Klára má vidiny, dole v dedine ju považujú za bosorku, rozpráva sa sama so sebou a vraj kradne deti, lebo nemôže mať vlastné. Peter, manžel, napriek takýmto ohováračkám vníma Kláru ako ženu, ktorá potrebuje citlivý prístup a musí pravidelne brať lieky, čo jej predpísal psychiater. Klára márne všetkým vysvetľuje, že netrpí nijakou chorobou, že všetko, čo ostatní považujú za vyšinuté, sa deje naozaj. Jediným problémom je iba to, že väčšina „normálnych“ ľudí nedokáže takéto vysvetlenia prijať. Preto Kláru umiestnili do nemocnice, kde jej na hlavu dali elektródy a „liečili“ ju elektrickými šokmi a silnými liekmi. Klára, presvedčená o svojej pravde, sa naučila aj so svojou odlišnosťou žiť medzi ľuďmi, ktorí ju však nie sú schopní pochopiť. Prijala ich hru a začala sa pretvarovať, začala hrať duševne zdravú osobu tak, ako si to predstavovali doktori i manžel Peter. Problémy s psychikou u nej nastali po zážitku klinickej smrti, keď sa jej spolu s priateľom Šimonom, ešte na vysokej škole, stala na Orlej skale nehoda a musela ich prísť zachrániť Horská služba. Chlapec v červenej bunde s odznakom záchranára, ktorého Klárin list našiel na pracovisku, hoci na ňom nebolo nijaké meno, sa pod dojmom mnohých vrúcnych listov stal Kláriným manželom. Staral sa o ňu presne tak, ako jej dával umelé dýchanie a znášal ju dole do nemocnice z osudovej Orlej skaly. Klára tam nebola sama a silné duševné rozrušenie po zážitku klinickej smrti prežila spolu so Šimonom. Na hranici života a smrti ich duše splynuli a na chvíľku sa ona stala ním a on sa stal ňou. Následne začali vidieť a počuť veci, ktoré ostatní považovali za pokročilé štádium duševnej choroby. Takáto odlišnosť znemožňovala život medzi „zdravými“ ľuďmi, a preto sa obaja naučili predstierať a zakrývať všetko, čo prežívajú. Šimon sa bál, že by mohla jeho duševná odlišnosť ohroziť sľubne sa rozvíjajúcu vedeckú kariéru. Jediným svedkom jeho odlišnosti bola Klára, a preto všetok strach a pocit ohrozenia videl práve v nej. Klára je totiž úprimná a čistá žena. Nedokázala a ani nechcela všetkým klamať, potrebovala mať pri sebe človeka, ktorý ju pochopí, ktorý by jej veril, s ktorým by mohla spoločne znášať svoju odlišnosť. Peter so svojím vecným prístupom k životu to nedokázal, hoci videl ako Klára trpí. Jana Strnisková znamenite stvárnila Klárine pochybnosti a jej súboj medzi pravdou, o ktorej vie a klamstvom, ktoré od nej spoločnosť vyžaduje. Príbeh tretí: duše zosnulých Osudovú lásku i duševnú chorobu má na svedomí jediný záhadný jav. Šimon a Klára po klinickej smrti nadobudli schopnosť kontaktovať sa s dušami zosnulých. Kláre sa do života priplietla Babička, ktorá jej zomrela v desiatich rokoch a začala jej rozkazovať, riadiť všetko, čo v živote robí. Na starkú v hojdacom kresle, na jej tanečno-zvodné pohyby si pravdepodobne budeme veľmi dlho zvykať, až sa nám nakoniec tak dostane pod kožu, ako sa dostala Kláre do života. Nemilosrdne a natrvalo. Lena Košická vytvorila takmer koketnú ženu, ktorá je schopná každým svojím pohybom, každým slovom manipulovať s okolím. Neštíti sa citového vydierania, nezľutuje sa nad utrpením, ktoré spôsobuje jej nátlak. Ako duša vidí život smrteľníkov z nadhľadu, z chladnej perspektívy pominuteľnosti. Prísne a tvrdo sa oborí aj na Šimona, ktorý sa svojim vidinám bráni, nechce si priznať, že počuje, čo počuje, a vidí, čo vidí. Babička ho však k tomu jednoduchým spôsobom prinúti. Ukáže mu, že silný zážitok, ktorý s Klárou zažil, je puto, čo sa nedá pretrhnúť, že to, čomu ostatní hovoria duševná choroba, je výhoda, ktorá im spolu pomôže ísť životom a prekonávať prekážky – možno aj v Amerike, veď aj tam „žijú“ duše zosnulých, ktoré musia pozemšťanom odovzdať nejaké posolstvo. A o posolstvo ide aj v tomto prípade. Keď to Klára pochopí a zistí, že príčinou jej utrpenia bolo iba to, aby sa Šimonova priateľka Malvína dozvedela o tragickej smrti svojho otca na vysokohorskej túre, chopí sa svojej šance a rozhodne sa, že Šimona sa už viac nevzdá. Malvína cestou na chatu prechladne, dostane vysoké horúčky, do ktorých sa svojím rozkošným spôsobom votrie drzá Babička a vysvetlí jej, že Šimon nie je muž pre ňu, že patrí Kláre, a že otec neodišiel do Kanady, ale žije ako duša na druhom svete. Duchárska príhoda zasiahla do života dvoch párov tak silne, že si navzájom povymieňali životných parterov. Museli prísť vyššie sily, aby napravili to, čo ľudia v strachu a necitlivosti poplietli. Osudové puto medzi dvoma ľuďmi predsa nemôže narušiť ani duševná choroba, ani správa o smrti otca. Klára tak znovu našla Šimona a Malvína sa stretla s Petrom, mužom, čo nadovšetko miluje hory, tak ako kedysi jej otec. Nová inscenácia Divadla a.ha. Sneh v divácky príťažlivom balení, citlivej, textu podriadenej réžii, ponúka hneď niekoľko vrstiev, ktoré zaujmú diváka nielen príbehom, tajomnými zjaveniami duchov, ale prinútia ho rozmýšľať aj o tom, že odlišnosť, v tomto prípade stelesnená duševnou chorobou, nie je až natoľko neprijateľná ako si my, čiže väčšina, vo svojej bohorovnosti predstavujeme. Každý z nás predsa niekedy zažíva situácie, ktoré sa nedajú vysvetliť nijakým známym a možno i neznámym fyzikálnym zákonom. Problém je len v tom, že nie sme všetci rovnako citliví, aby sme mohli takéto javy vnímať. Preto nebráňme odlišným ľuďom nachádzať jeden druhého, a tak ako Kláre so Šimonom, dovoľme im odísť do tej bájnej krajiny Amerika, kde sa ich ambície a túžby naplnia. Veď v podstate všetci túžime po osudovej láske a naplnení aj tých najtajnejších želaní. Vanda Feriancová: Sneh, hra o večnom živote (Premiéra 3. a 4. mája 2003) Réžia: Štefan Korenči
