Odkaz Víťazného februára

Pochmúrne počasie, sneh padal na zhromaždené davy. Vo fabrikách čakali milicionári, keby náhodou niečo „neklaplo“. A na balkóne stál budúci prvý robotnícky prezident a oznamoval veľké víťazstvo. Avantgarda ľudu prebrala moc parlamentnou cestou bez toho, aby prehovorili zbrane. Tieto obrázky si väčšina z nás pamätá len z nezreteľných fotografií. No ich odkaz mal prežívať ďalej. A skutočne prežíva – v nečakaných reinkarnáciách. To, čo nasledovalo, je známa skutočnosť. Kolektivizovala sa pôda, zoštátňoval sa všetok majetok. Svet sa scvrkol na jeden oficiálny názor. Vo svojom nadšení si ľudia ani nevšimli, ako sa zo „zástupcov ich záujmov“ stala byrokratická elita. Kto nekráčal s nimi, išiel proti nim. Odlišný názor sa netoleroval, skutočný postoj sa trestal. Ladislav Mňačko to vyjadril výstižne – tak chutila moc. Na konci „víťaznej cesty“ bola opäť revolúcia. Nenásilná, uskutočnená parlamentnou cestou a rovnako nedokončená. Ostala politická kultúra, ostali mnohí z jej nositeľov. Vráťme sa však k odkazu Februára. O servilnej poslušnosti k veľkému moskovskému bratovi sa nesmelo pochybovať. Pár mesiacov Pražskej jari ukončila tanková diplomacia. Väčšina sa znormalizovala, tých pár, ktorí sa odvážili protestovať, rýchlo spacifikovali. Vraj dnes, našťastie, žijeme v lepších časoch. Iste, takmer všetko sa zmenilo. Ono povestné a znepokojujúce „čosi“ však zostalo. Máme vládu, ktorú sme si demokraticky zvolili, a tým jej údajne dali mandát robiť čokoľvek, čo uzná za vhodné. Máme národ, ktorý najradšej vyčkáva. Aj preto stále platí: ak nás noví „veľkí bratia“ požiadajú o pomoc vo vojne s pochybným mandátom, bleskovo sa prikývne. Tak ako sa patrí. Čo na tom, že susedné Maďarsko si na rozmyslenie nechalo týždeň! Ich chyba. Nakoniec poslúchli. Žiaľ, tým sa veci nekončia. Ak ako prví z Višegrádskej štvorky podpíšeme predvstupové dohovory a naši poľnohospodári neskôr plačú, čo na tom. Ich chyba. Doplatia na to oni. Ak sa búria železničiari a odbory po trinástich rokoch organizujú celoštátny štrajk, kauzu rieši trestný tribunál. Čo na tom, že dlhy narobil neschopný manažment železníc. Zaplatia to iní – zamestnanci a cestujúci. Ich chyba. Skrátka, na Slovensku je to tak. Čo na tom, je to naša chyba. Vláda úprimne poslúcha a kričí. Väčšina nesúhlasí, no mlčí. Bola v tom trénovaná celé desaťročia a trénujú ju aj dnes. Kto nekráča s nimi, nebude potrestaný, čo na tom, že bude ignorovaný. Nesúhlas je škandalizovaný – pristane iba komunistom, opitým pankáčom a starým babkám. Súhlas s oficiálnou mienkou zasa medializovaný. „Cuius regio, eius religio – Čie panstvo, toho vierovyznanie.“ Pravdu má ten, kto vládne. Odkaz Víťazného februára prežíva v nás.