Angola - vzdialená krajina

V Bratislave sa 5. februára uskutočnil už štvrtý Multikultúrny večer, ktorý organizovala Amnesty International v priestoroch V-klubu. Hlavným cieľom týchto večerov je predstaviť kultúru vybranej krajiny a spôsob života jej obyvateľov. Témou stretnutia bola Angola, ktorej obraz pomáhali spoločne vytvoriť členovia AI – predseda AI na Slovensku Sawkat A. Choudhury, Ingrid Králová, Barbora Černušáková – a ich hostia z Angoly – António Martins da Silva (predseda Združenia portugalsky hovoriacich krajín), Helena Almeida a Carlos Miranda.
Počet zobrazení: 1040

V Bratislave sa 5. februára uskutočnil už štvrtý Multikultúrny večer, ktorý organizovala Amnesty International v priestoroch V-klubu. Hlavným cieľom týchto večerov je predstaviť kultúru vybranej krajiny a spôsob života jej obyvateľov. Témou stretnutia bola Angola, ktorej obraz pomáhali spoločne vytvoriť členovia AI – predseda AI na Slovensku Sawkat A. Choudhury, Ingrid Králová, Barbora Černušáková – a ich hostia z Angoly – António Martins da Silva (predseda Združenia portugalsky hovoriacich krajín), Helena Almeida a Carlos Miranda. Angola získala nezávislosť od Portugalska v roku 1975, ale portugalčina dodnes zostala úradným jazykom. Jednotlivé kmene hovoria aj svojimi vlastnými jazykmi, takže je možné, že si ľudia z inej časti krajiny navzájom nerozumejú. Kmeňové jazyky sa však už používajú menej. V krajine zúrila dvadsaťsedem rokov občianska vojna. Mier bol vyhlásený v auguste 2002 a nadviazal na memorandum o porozumení, ktoré 2. apríla podpísali vládne ozbrojené sily a UNITA. Pečať vojny sa však z krajiny nedá len tak ľahko vymazať. Veľa ľudí muselo opustiť svoje domovy a je ťažké vrátiť sa tam, kde nič neexistuje, kde bolo všetko zničené. Navyše hrozí nebezpečenstvo nášľapných mín. Vojna zabrzdila aj hospodársky rozvoj, hoci Angola má nerastné bohatstvo – najmä ropu a diamanty. V neposlednom rade vojna tragicky poznačila osudy mladých ľudí a detí, ktorí sa už nikdy nezbavia spomienok z bojov. Detskí vojaci – znie to kruto, ale je to realita. V rokoch 1980-1988 sa každé tretie dieťa zúčastnilo na bojových operáciách. Registrovaných bolo 8500 detských vojakov. Zničené životy a tiene v očiach týchto ľudí, ktorí ešte mali byť deťmi, vypovedajú o bezohľadnosti našej spoločnosti. Smutnou realitou sú i deti ulice – nik sa o ne nestará, bývajú prakticky na ulici a každý deň sa snažia zarobiť si nejako na živobytie. Rozdielne sú aj rodinné vzťahy. V Angole má rodina oveľa viac členov. Helena Almeida spomenula, že má štyridsať synovcov. Angolčania majú k rodičom veľkú úctu už len preto, že im dali život. Neexistujú u nich starobince, starajú sa o rodičov sami. Boli prekvapení, keď zistili, že u nás sú súrodenci niekedy rozhádaní až do takej miery, že sa spolu nerozprávajú celé roky. Hoci v Angole majú v rodine niekedy aj desať detí (v mestách už tento počet klesá), súrodenci spolu dobre vychádzajú. Ak sa aj pohádajú, nikdy to nie je nadlho. V niektorých častiach krajiny neoficiálne existuje mnohoženstvo. Väčšinou muž na začiatku tvrdí, že nemá inú ženu. Keď však pravda vyjde najavo, členovia rodiny sa so situáciou zmieria. Deti sa normálne kontaktujú ako súrodenci a ženy sa snažia ako-tak tolerovať jedna druhú. Spolu sa zúčastňujú na rozličných udalostiach, napríklad na pohreboch. Je však neprípustné, aby si žena našla milenca. O obyvateľoch konkrétnej africkej krajiny sa často hovorí všeobecne ako o Afričanoch. Najmä ľudia mimo Afriky radi zovšeobecňujú, no sú aj prípady, keď o sebe i človek z Tanzánie povie, že je Afričan. Každý „Afričan“ však má svoj štát, z ktorého pochádza. Podľa našich hostí, hoci pochádzajú z kontinentu Afrika, sú Angolčania, pretože to je ich vlasť. Zovšeobecňovania často pramenia aj z nepoznania a nepochopenia druhého. Multikultúrny večer o Angole hádam prispel svojou troškou k porozumeniu dvoch odlišných kultúr – angolskej a slovenskej. Bolo to nakoniec aj jeho cieľom.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984