Potrebujeme otvorené srdce

Naposledy som sa vrátila z Hermanoviec, kde má Nadácia Milana Šimečku komunitné centrum, takmer zlomená. Pravdu povediac, v tejto chvíli neviem, čo a ako ďalej. Poskytla som o mojej práci a o tom, ako vidím rómsku komunitu, rozhovor časopisu Reflex. Vyšiel niekoľko mesiacov potom, čo som ho poskytla. Hovorila som v ňom okrem iného o neschopnosti a nechuti poslancov obecného zastupiteľstva na čomkoľvek spolupracovať. Keď rozhovor vyšiel, mali sme už zastupiteľstvo nové: otvorené spolupráci, pripravené konať. Ako však chceme spolupracovať, keď píšeme také veci, aké píšeme?
Počet zobrazení: 872
01_prihovorx-m.jpg

Naposledy som sa vrátila z Hermanoviec, kde má Nadácia Milana Šimečku komunitné centrum, takmer zlomená. Pravdu povediac, v tejto chvíli neviem, čo a ako ďalej. Poskytla som o mojej práci a o tom, ako vidím rómsku komunitu, rozhovor časopisu Reflex. Vyšiel niekoľko mesiacov potom, čo som ho poskytla. Hovorila som v ňom okrem iného o neschopnosti a nechuti poslancov obecného zastupiteľstva na čomkoľvek spolupracovať. Keď rozhovor vyšiel, mali sme už zastupiteľstvo nové: otvorené spolupráci, pripravené konať. Ako však chceme spolupracovať, keď píšeme také veci, aké píšeme? Vysvetlilo sa. Nikomu som nechcela ublížiť, len konečne začať hovoriť o veciach otvorene a azda prebudiť tých, ktorí by mohli čo-to zmeniť. V konečnom dôsledku pozitívny rozruch, podnet na diskusiu v obci. Lenže minulý týždeň rozhovor prebrali v Prešovskom večerníku, samozrejme, bez môjho vedomia, úplne necitlivo. Kameňom úrazu bol veľký titulok cez dve strany: V Hermanovciach poháre letia vzduchom namiesto pozdravu, keď Rómovia vojdú do gádžovskej krčmy. Oblial ma pot a zdá sa, že nielen mňa. Právom sú nahnevaní gádžovia, pretože to nie je pravda, právom sú nahnevaní Rómovia, pretože až teraz ich začala krčmárka častovať nadávkami a z krčmy vyhadzovať. Nepomohlo vysvetľovanie, ospravedlňovanie sa, za všetko môže Inge. O ďalšie okorenenie celej situácie sa postaral v nedeľu počas omše pán farár. Všetko bolo v poriadku, kým neprišla do obce nadácia. Pán farár nás dokonca označil za zodpovedné za samovraždu jedného z miestnych Rómov. Samozrejme, že bolo dovtedy všetko v poriadku! Všetci sa tvárili, že rómska osada v obci neexistuje. Mali pokoj úžerníci, nikto o ničom nevedel, mali pokoj učitelia, nikto nevidel, že deti nevedia čítať a písať, mal pokoj pán farár, nikto po ňom nechcel, aby sa staral aj o počernejšie ovečky... Neustále všetkých presviedčam, že sa dá. Že nepotrebujeme veľa peňazí. Že potrebujeme dobrú vôľu a otvorené srdce. Čoraz väčšmi si však uvedomujem, že práve to, bez čoho sa nepohneme, je veľmi, veľmi vzácny artikel. Iniciatívu Ľudia proti rasizmu považujem za jeden zo subjektov, ktorý sa snaží ten vzácny artikel hľadať, pomáhať mu hľadať cestu a nachádzať partnerov a zároveň priateľov. Napriek všetkým ťažkostiam a neúspechom stále verím, že nás je dosť, ktorí chceme byť účastní. Účastní nesmierne komplikovaného a dlhodobého procesu hľadania a nachádzania cesty „ako byť spolu“. Ako nedovoliť, aby sa priepasť medzi „nami“ a „nimi“ prehlbovala.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984