Reklama
Reklama

Neotočiť hlavu

Aj takto, kúskom textu Boba Dylana, by sa dala začať táto reportáž. Normálne sa od novinára prirodzene chce, aby ostal nezávislý, nad vecou. Môže však byť neutrálny, keď ide o vojnu? Na 15. februára sa pripravovali protivojnové demonštrácie v celej Európe i mimo nej. Dátum nebol vybratý náhodne – deň predtým odovzdávali zbrojní inšpektori OSN Bezpečnostnej rade predbežnú správu o svojich zisteniach v Iraku.
Počet zobrazení: 530
3_a-m.JPG

Aj takto, kúskom textu Boba Dylana, by sa dala začať táto reportáž. Normálne sa od novinára prirodzene chce, aby ostal nezávislý, nad vecou. Môže však byť neutrálny, keď ide o vojnu? Na 15. februára sa pripravovali protivojnové demonštrácie v celej Európe i mimo nej. Dátum nebol vybratý náhodne – deň predtým odovzdávali zbrojní inšpektori OSN Bezpečnostnej rade predbežnú správu o svojich zisteniach v Iraku. Prevládal názor, že čokoľvek v nej v skutočnosti bude, Spojené štáty a ich noví spojenci to vezmú ako „go ahead“ – čiže útok. Dnes už vieme, že to tak našťastie nebolo. Donekonečna by sme sa mohli prieť, do akej miery prispel k udržaniu mieru (zatiaľ) nesúhlas svetovej verejnej mienky s útokom. V každom prípade, pridala sa aj Bratislava. „Z procesu poriadania verejnej akcie človeku až skrúca žalúdok. Keď akciu oznámi, predstavuje si, že ju určite podporia stovky ľudí. Potom zrazu zostávajú do udalosti iba dva týždne a naisto prísť sa zaviazalo jedenásť. Po týždni to klesne na päť. Ráno v deň udalosti človek sám sebe prizná, že aj keď predpovedal stovky, uspokojil by sa aj s tridsiatimi. Po ceste sa zastaví, aby na akciu niekoho odviezol, ale ten niekto nejde. Ak povie, že musí pracovať, človek ho začne prosíkať, aby si zobral prácu so sebou – aj keby to bol vodič autobusu. Ak povie, že je vyčerpaný, človek má chuť mu navrhnúť, aby si so sebou zobral matrac a celý míting prespal – len aby tam, preboha, bol.“ Mal som pomerne blízko k ľuďom, ktorí pochod pripravovali. A tak viem, že týchto pár slov z knihy Marka Steela Z čoho sa tešiť pomerne presne vystihuje ich duševné rozpoloženie. No skutočnosť pripravila prekvapenie. Veľakrát som v zástupe ľudí počul: „Na Bratislavu sa nás tu zišlo prekvapivo veľa.“ Neboli to desaťtisícové či stotisícové davy, ale aj tých takmer dvetisíc ľudí bolo nezvyčajných. Eduard Chmelár, koordinátor akcie, zvykne často pripomínať, že mierové protesty v západnej Európe tiež začínali s pár desiatkami účastníkov. Trvalo roky, kým z nich vyrástlo celospoločenské hnutie. Je pravda, že aj naša občianska spoločnosť ešte len dozrieva. Na politiku si možno schuti ponadávať pri pive či večerných správach, ale do ulíc sa vyjsť ešte vždy akosi nepatrí. Možno bol 15. február tým bodom zlomu. Počul som akúsi staršiu paniu neveriacky hovoriť: „Ako v novembri 89.“ Asi prehnané, no signifikantné. Na Slovensku, poznačenom „fenoménom Pasienkov“, je veľmi ľahké odpísať ktorúkoľvek akciu tým, že sa o nej povie: „Boli tam najmä starí ľudia.“ Veď to poznáte – babky demokratky, ktoré vzbudzujú prinajmenšom pobavený (a povýšenecký) úsmev.

Presne to s pochodom skúsila urobiť naša súkromno-vládna televízia. Komentatívne prvky v spravodajstve sú jej bežnou súčasťou a nebolo to inak ani tentoraz. Arogantno-zosmiešňujúci spot o demonštrácii presne zapadal do starej šablóny – to, čo je mimo našich záujmov i mimo hlavného prúdu, treba zosmiešniť, to, čo je ,,naše“, ospievať až do neba. Už po koľký raz si divák musel povzdychnúť nad úbohosťou nášho televízneho ,,spravodajstva“, keď o štvrť na osem prepol na ČT1…

Nuž, každý kto tam bol, vie, že to tak nebolo. A ak z Námestia slobody po Rybné námestie kráčalo veľa starých ľudí, dá sa to vysvetliť aj inak. Oni si totiž ešte pamätajú, čo vojna znamená. Nie sú to pre nich sterilné zábery z televízie a počítačové hry, kde sa dá vždy stlačiť „play again“. Rovnako vďačným terčom býva, keď je organizátorom veľmi rôznorodá skupina. Podľa tejto logiky pôsobí nedôveryhodne, ak sa niekde stretnú „komunisti, nacionalisti, environmentalisti a antiglobalisti, ktorých spája iba nenávisť k... (doplniť podľa potreby)“. Akosi sa zabúda na fakt, že vládu po voľbách v roku 1998 tiež nespájala programová blízkosť, ale potreba odstrániť Mečiara. V jednom pochode sa stretli skutočne mnohé skupiny. Aj mne boli vzdialené výkriky národniarov minimálne tak veľmi, ako mi boli blízke heslá anarchistov. No ústredné heslo bolo jedno: „Nie vojne, nie v našom mene.“ Pieseň Boba Dylana má pokračovanie: „Odpoveď, môj priateľ, letí vo vetre...“ V studenom sobotňajšom vetre možno nebola odpoveď na to, ako zabezpečiť mier, dodržiavanie ľudských práv a demokraciu. Letelo v ňom však mnoho znepokojivých otázok o skutočných cieľoch útoku na Irak a pevné presvedčenie, že vojna nie je riešenie.

Otázky sa týkali aj slovenského podielu na pripravovanom vojnovom dobrodružstve. Nebo je síce obrovské, pre nás dole takmer nedosiahnuteľné a ťažko ,,hmatateľné“, no predstava, že cez oblohu budú lietať vojnové lietadlá, je pre mnohým neprijateľná. Okrem toho sa na jazyk drali aj iné otázky: Prečo idú do Kuvajtu naši chemici? Prečo vláda súhlasila s americkými transportmi po cestách a železniciach cez územie SR? Prečo? Prečo sa nás silou-mocou usiluje vmanévrovať niekam, kde si nepraje byť 82 percent obyvateľov tejto krajiny? S týmito otázkami sa v sobotu zišli všetci tí, ktorí si želajú riešiť irackú krízu mierovou cestou. Ako bumerang sa im vzápätí vrátila odpoveď: ,,A kde ste boli, keď Hussajn použil chemické zbrane proti vlastnému, konkrétne kurdskému obyvateľstvu?“ Tá výčitka má jeden ,,malý“ háčik – akosi zabudli na malý dôvetok, že protestovať v roku 1988 na námestiach, bolo ak nie skoro nemožné, tak minimálne dosť obtiažne…

Je túžba po mieri niečo neprirodzené, hodné výsmechu? Určite nie. Veď prečo potom vyšli do ulíc milióny ľudí na celom svete? Lebo cítia strach z nezamýšľaných dôsledkov, ktoré môže rýchla vojna proti diktátorovi so sebou priniesť tým, že sa predĺži a, nedajbože, prenesie aj do iných krajín. A tak centrom Londýna kráčali vedľa seba spevák skupiny Blur Damon Albarn a frontman kapely Massive Attack’s 3-D spolu s reverendom Jesse Jacksonom, parlamentný doyen Tony Benn a jeho kolegyňa Mo Mowlamová, dramatik Harold Pinter, legenda Radia 1 John Peel a spevák Billy Bragg. Za ,,normálnych okolností“ rešpektované osobnosti. No v danom kontexte naivní pacifisti? Nie. Speváčka Ms. Dynamite to vyjadrila najlepšie v posolstve adresovanom Tonymu Blairovi: ,,Nepodceňujte našu inteligenciu. Povedzte pravdu. Verím, že vojna nie je odpoveď. Ten, kto hlása vojnu, je kostolníkom diabla.“ Vojna nie je odpoveď, vedia to aj ľudia v Bratislave, a preto vyšli do ulíc.

tabulka

Protesty proti vojne prebehli v mestách na celom svete. Všetky vymenovať nemožno, bol by to pridlhý zoznam. Za všetky len pár najväčších:

Rím - 2,5 milióna Madrid - 2 milióny Londýn - 1,5 milióna Barcelona - 1 milión Paríž - 800 000 New York - 500 000 Berlín - 500 000 Sevilla - 250 000 Melbourne - 200 000 Atény - 200 000 Ovideo - 200 000 Montreal - 150 000 Bagdad - 100 000 Dublin - 100 000 Los Angeles - 100 000 Brusel - 100 000 Lisabon - 100 000 Las Palmas - 100 000 Cadiz - 100 000

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama