Kruh sa uzatvára
Ktosi už v minulosti povedal, že politické strany sa na Slovensku množia delením. Tento trend neobišiel ani HZDS. Nie je nijakým tajomstvom, že spomínaná strana je v pohybe. Automaticky sa vynára otázka, či to, čo sa v súčasnosti v HZDS deje, bude mať vplyv na budúcnosť hnutia, prípadne na slovenskú politickú scénu vôbec. Azda najhorúcejšou udalosťou v hnutí je, že od soboty už nie sú – de facto – jeho členmi jedenásti poslanci združení okolo Vojtecha Tkáča. Ide o štvrtú skupinu politikov, ktorí sa rozhodli, ako oficiálne uviedli, pomery v hnutí kritizovať s vedomím, že ho budú musieť skôr či neskôr opustiť. Rovnako, ako keď z hnutia v roku 1993 odchádzal so skupinou svojich poslaneckých kolegov Milan Kňažko a o rok neskôr Jozef Moravčík, či pred ostatnými parlamentnými voľbami Ivan Gašparovič. Zrátali šance a odišli Za zamyslenie však stojí niekoľko faktov. Prečo Gašparovič, ale najmä Tkáč opúšťajú HZDS a svojho predsedu, ktorého sa na najrôznejších fórach roky zastávali a obhajovali, až dnes? U Kňažka a Moravčíka je odpoveď zrejmá. Autokratický spôsob vládnutia predsedu HZDS zo začiatku tolerovali a keď definitívne pochopili, že iný nebude, rozhodli sa odísť. Ak sa zamyslíme, prečo sa pred poslednými parlamentnými voľbami rozhodol HZDS opustiť Ivan Gašparovič, tu si môžeme odpoveď – napriek tomu, že jej oficiálnu verziu bývalý predseda NR SR v médiách pertraktoval – skôr iba domyslieť. Pred už spomínanými voľbami rástla mezi skalnými priaznivcami HZDS popularita Ivana Gašparoviča a vážne ohrozovala Mečiarovu pozíciu v hnutí. Samozrejme, jeho predseda to pochopil a následne Gašparoviča na kandidátku nezaradil. Zrátané, podčiarknuté, Ivan Gašparovič si zvolil odchod z HZDS, pričom ako dôvod uviedol vnútorné pomery. Z úst dlhoročného funkcionára strany to však znelo málo dôveryhodne. Spoznal azda atmosféru, ktorá panuje v HZDS, až po jedenástich rokoch členstva v ňom? Takmer rovnako sa dá uvažovať aj o Tkáčovi a ostatných poslancoch zvolených do súčasného parlamentu za HZDS, ktorí sa rozhodli, i keď nie celkom priamo, dať Mečiarovi zbohom. Vôbec nie je vylúčené, že Vojtech Tkáč i ďalší uvažovali o podobnom kroku už pred voľbami, no uvedomili si, že ak by sa unáhlili, v poslaneckých laviciach by dnes nesedeli. Rovnako ako Gašparovič boli členmi hnutia dosť dlho na to, aby sa k podobnému kroku odhodlali dávnejšie. Bez ohľadu na sympatie či antipatie k Mečiarovi možno tento postoj označiť ako farizejský. Na druhej strane je takmer isté, že ,,odídenci“ združení okolo Vojtecha Tkáča v parlamente zostanú, a nie naopak, ako by si to želal Mečiar. Takmer navlas to isté, čo sa teraz odohralo v HZDS, totiž urobil Vladimír Mečiar už vo VPN. Na jar v roku 1991 ohlásil vznik platformy Za demokratické Slovensko a o niekoľko týždňov z VPN odišiel a založil HZDS. Poslanci, ktorí ho nasledovali, však ešte vo vtedajšej SNR zostali. Ani preto nemá Mečiar v súčasnosti právo, a to ani morálne, od členov skupiny združenej okolo Tkáča žiadať, aby sa vzdali poslaneckého mandátu. V súčasnosti existuje niekoľko teórií, kam budú smerovať ich ďalšie politické kroky, označiť niektorý ako pravdepodobný by však bolo v tejto chvíli predčasné. Mečiar čestným predsedom? Nemožno sa však nezamyslieť nad tým, aký ďalší vývoj čaká po najnovších udalostiach HZDS i jeho predsedu. Existuje niekoľko pravdepodobných scenárov vývoja. Nie je vylúčené, ale ani celkom pravdepodobné, že sa Mečiar funkcie predsedu v hnutí vzdá a stane sa jeho čestným predsedom tak, ako to na sobotňajšom republikovom predstavenstve navrhla jedna z delegátok. V tomto prípade je však takmer isté, že skutočný predseda (či predsedníčka) hnutia by bol skôr symbolickou postavou a Mečiar by rozhodoval rovnako ako doteraz, no z funkcie čestného predsedu. Išlo by však o pozitívny signál demokratického vývoja v HZDS navonok, no všetko by zostalo po starom. Rovnako nie je vylúčené, že Mečiar skôr ako na skonsolidovaní vzťahov v hnutí, začne pracovať na vlastnej prezidentskej kandidatúre. Úbytok voličov prirodzený Treťou a azda najpravdepodobnejšou možnosťou je, že sa nič nezmení ani po júnovom sneme. Vtedy sa však bude musieť Vladimír Mečiar, hoci asi nerád, zmieriť zo skutočnosťou, že jeho subjekt už nie je, a zrejme ani nikdy nebude na špici politického peletónu. Tu nemožno opomenúť, že ani tak nie pre štiepenie v hnutí, ako skôr pre zmenšovanie sa voličskej základne. No dôvod nespočíva v tom, že by azda predseda HZDS strácal dôveru, ale tkvie v samotnom zákone života. Je verejne známe, že podstatnú časť Mečiarových priaznivcov tvorili a tvoria skôr narodení občania. Chýba nálepka politického štvanca Rovnako nesmieme zabúdať na fakt, ktorý v minulosti predsedovi HZDS a jeho strane nahrával do karát: na pozíciu martýra. Znie to asi neuveriteľne, ale k tomu, že dva razy za sebou, v rokoch 1992 a 1994 (v roku 1990 kandidoval za VPN), usadol ako predseda HZDS zároveň i do kresla predsedu vlády SR, prispeli v podstatnej miere jeho najväčší kritici. Boli to práve oni, ktorí ho 24. apríla 1991 a rovnako i 11. marca 1994 odvolali z funkcie predsedu vlády. V tých chvíľach sa z neho stal ukrivdený, nespravodlivo odvolaný politik, miláčik a chránenec veľkej časti slovenskej verejnosti, čo sa logicky prejavilo aj v parlamentných voľbách v rokoch 1992 a 1994. Po nich Mečiar takmer hravo zostavil novú vládu. Iná situácia bola po voľbách v rokoch 1998 a 2002. Gloriola politického štvanca pohasla a HZDS nezískalo dostatočný počet hlasov, aby dokázalo zostaviť vládu. Už druhé volebné obdobie sa tak nachádza v opozícii a zďaleka nemá taký vplyv, ako keď sa nachádzalo na opačnej strane politickej barikády. Tu sa kruh uzatvára. Mnohí, čo z členstva v HZDS, keď sa ešte podieľalo na vláde, ťažili, o túto možnosť na roky, možno definitívne, prišli. Je preto viac než pravdepodobné, že na júnovom sneme odíde z hnutia ďalšia skupina poslancov. Azda je teoreticky možné uvažovať už aj o politickom začiatku konca HZDS. Nie však jeho predsedu, on takmer určite na slovenskom politickom nebi ešte nejaký rok zotrvá. Veď nám už raz z televíznej obrazovky na rozlúčku zamával a nemyslel to vážne.
