...nie euroskepticizmus
Reálne pociťovaná existencia problémov prispela k úsiliu niektorých členských štátov prehĺbiť integráciu v oblastiach, ktoré považovali za mimoriadne dôležité. Zatiaľ sa využívajú možnosti, ktoré im poskytuje text ústavnej zmluvy – články o zvýšenej či posilnenej spolupráci.
Nerovní rovní Európska únia prijatím ústavnej zmluvy nepokročila viac na ceste k federálnemu superštátu, ako sa mnohí obávali (a niektorí túžili). Hlavným deliacim kritériom je i naďalej členstvo v eurozóne, kam teraz patrí aj Veľká Británia so Švédskom. Krajiny, ktoré do únie vstúpili počas zatiaľ posledného rozšírenia v roku 2004, nespĺňajú, napriek enormnému úsiliu, prísne maastrichtské kritériá. Európska integrácia dostala podobu modelu „variabilnej geometrie“ – existujú rozličné oblasti, v ktorých sa skupiny členských krajín odhodlali k hlbšej integrácii prostredníctvom zvýšenej spolupráce. Skupiny sa čiastočne, ale nie plne prekrývajú. V EÚ existujú mnohé jadrá – hlbšie integrované krajiny – a rovnako viaceré periférie – štáty nezúčastňujúce sa na tej-ktorej politike. Nevyzerá to však na splnenie čiernych predpovedí nových členských štátov, že prehĺbenie spolupráce z nich spraví členov druhej kategórie. Skupiny ostávajú formálne otvorené. Dôvody stavu sú mnohoraké. V prvom rade je to nedostatok financií. Implementácia acquis communautaire, ku ktorej sa nové členské krajiny zaviazali počas negociácií, sa ukázala byť tvrdým orieškom, zaťažujúcim ich už aj tak napäté rozpočty. Prvé roky po vstupe strávila Slovenská republika, ale aj ostatní noví členovia, pokusmi o prehodnotenie finančného zabezpečenia vstupu. Možnosť doplniť priame platby poľnohospodárom o prostriedky z vlastného rozpočtu, vybojovaná v poslednej fáze negociácií v roku 2002, zostala len na papieri. Vlády argumentovali potrebou konkurovať len v priestore V4 a plnením konvergenčných kritérií z Maastrichtu. Jedinými beneficientmi boli, ironicky, slovenskí poľnohospodári. Konečne sa naučili koordinovať svoje nátlakové akcie s kolegami z Poľska, čo dodalo ich požiadavkám punc väčšej odbornosti i legitimity. Nezamestnanosť sa v SR ustálila na úrovni okolo 15 percent. Zdá sa, že dnes toto percento už nijakú politickú stranu nevzrušuje. Prinajmenšom ani jedna z vládnych nehovorí o jej poklese. Oveľa závažnejším faktom je pokračujúci odliv mozgov (brain-drain) mladých ľudí – kvalifikovaných i nekvalifikovaných, neochotných zviazať svoj budúci osud s osudom Slovenska.
Peniaze, čo neprišli Už od ukončenia vstupných rozhovorov nasledujú rok čo rok reštriktívne rozpočty. Ich reštrikčnosť je maskovaná údajnou previazanosťou na plnenie konvergenčných kritérií. Slovenská politická reprezentácia má totiž pocit, a nie neoprávnený, že v blízkej budúcnosti to bude práve spoločná mena, na ktorej sa bude takpovediac „lámať chlieb“ plnohodnotného členstva v EÚ. Naďalej však pokračuje tendencia vydávať vlastnú politickú agendu za celospoločenské záujmy. Ozdravné opatrenia znamenajú v konečnom dôsledku nižšie výdavky štátneho rozpočtu, krátené sú spotrebné i investičné výdavky. Peniaze zo štrukturálnych a kohéznych fondov, ktoré boli pridelené ako časť finančného balíka vo finančnej perióde dobiehajúcej v roku 2006, zostali zväčša ležať ladom. Nenašiel sa dostatok dobrých projektov, chýbali i prostriedky zo štátneho rozpočtu, potrebné na spolufinancovanie náročných investičných projektov. Rokovania o novom finančnom rámci únie na roky 2007-2013 boli skutočným trhákom. Až tu sa prejavili nároky nových členských krajín, hoci pri ukončení negociácií v roku 2002 sa zdali všetci spokojní. Opak bol pravdou. Namiesto požiadaviek reformy spoločnej poľnohospodárskej politiky a štrukturálnych fondov a použitia uvoľnených financií na investície do infraštruktúry a ľudského kapitálu sa slovenská delegácia opäť nechala „strhnúť“, tentoraz vyjednávačmi Grécka, Poľska, Portugalska a Španielska. Status quo bol ubránený. Nedostatok empatie a solidárnosti zo strany starších členských štátov bol mimoriadne markantný – prevládlo presvedčenie, že nie je potrebné navyšovať prostriedky európskeho rozpočtu. Sľubovaný zlatý dážď priamych zahraničných investícií sa nikdy nematerializoval. Naopak, zavedenie jednotných minimálnych sadzieb dane z príjmu právnických osôb v únii ešte viac oslabilo konkurencieschopnosť slovenskej ekonomiky, pretože Slovensko tak stratilo jeden z nástrojov, ktorými mohlo prilákať peniaze pre svoju podkapitalizovanú ekonomiku. Samozrejme, nejaké investície prichádzali i naďalej. Ich zloženie však nebolo pre SR žiaduce. Po znemožnení konkurovať daňovými úľavami a štátnou pomocou ostala jediným magnetom prítomnosť kvalifikovanej a lacnej pracovnej sily. I vládne opatrenia stimulujúce prílev investícií sa začali orientovať týmto smerom. Trh práce bol plne flexibilizovaný, aby sa vyšlo v ústrety potenciálnym investorom, nehľadiac na ohromné sociálne náklady. Slovensko ostalo „montážnou linkou“ pre vyspelejšie západné krajiny a miestna výroba predstavuje minimum pridanej hodnoty. Výskum a vývoj, potrebný pre kreatívne inovácie, prakticky neexistuje, čo vytvára podmienky na dlhoročné zaostávanie. Dnes už ani optimisti nehovoria o tom, že by SR dobehla „vyspelé“ krajiny za skôr než polstoročie. Je tu ešte pár slov, ktoré treba dodať na záver. Obraz vykreslený vyššie nebol maľovaný euroskeptickým štetcom. V skarikovanej podobe zachytával súčasnú situáciu a dovádzal ju ad absurdum. To neznamená, že budúcnosť bude vyzerať takto. Čitateľovi preto odporúčam, aby článok bral len ako zlý sen, ktorý sa dostal na papier. Či sa stane skutočnosťou, bude závisieť aj od toho, akú európsku politiku bude robiť slovenská vláda.
