Diagnóza: Febio Fest pozitív
Môžeme bilancovať a sumarizovať, kritickým okom hodnotiť štruktúru programu a kvalitu uvádzaných diel. Banovať, že sme nestretli Ivanu Chýlkovú. Prípadne ľutovať, že sme ju stretli. Môžeme donekonečna rozmýšľať o tom, prečo my Slováci nie a nie sa zmôcť na podobnú akciu. Minulý týždeň sme totiž mali možnosť zrásť s filmovým plátnom počas desiateho ročníka festivalu Febiofest. Napriek nevýslovne patetickému úvodu, ktorý mal čitateľov naladiť na tú správnu umeleckú vlnovú dĺžku, treba priznať, že medzinárodná prehliadka filmu, televízie a videa patrí medzi najnavštevovanejšie kultúrne akcie v našich končinách. Ak by sme chceli ohurovať číslami, počas štyridsiatich dní sa v dvoch štátoch, dvanástich mestách, štyridsiatich kinosálach premietalo najmenej štyristo filmov. Počet divákov sa odhaduje na 150 tisíc. Celkové množstvo predstavení v Čechách aj na Slovensku dosiahlo číslo 1010. Na Slovensku sa festival uskutočnil (resp. stále prebieha) vo ôsmich mestách a v desiatich sekciách ponúka divákom viac než 170 predstavení. Navzdory neporovnateľne skresanejšiemu programu stále ide o jednu z najmasívnejších kultúrnych udalostí. Bohatá mediálna propagácia a atraktívny program sú hlavným lákadlom pre všetkých slovenských kinofilov. Za zmienku stojí, že autorom hlavného výtvarného motívu festivalu sa stal už druhý raz prostredníctvom konkurzu len osemnásťročný študent strednej grafickej školy Martin Lazarov. Na Febiofeste sa v Prahe pravidelne udeľuje cena českej kritiky Kristián (obdoba Zlatých glóbusov), zameraná na hranú, dokumentárnu a animovanú produkciu. Tento rok získala cenu za najlepší hraný film Alice Nellis (film Výlet), za animovanú tvorbu Aurel Klimt a Vlasta Pospíšilová (Fimfárum Jana Wericha) a za dokument o Pavlovi Juráčkovi (Klíč k určování trpaslíků) si Kristiána odniesol domov slovenský režisér Martin Šulík. Čestnú cenu za prínos českému filmovému publiku získal Roman Polanski, ktorý sa na odovzdávaní osobne zúčastnil. Prejav na jeho počesť predniesol slovenský herec Ladislav Chudík. Desaťročná história Febiofest založil režisér Fero Fenič spolu s filmovým publicistom Pavlom Melounkom. Prvý ročník sa uskutočnil v roku 1993 v jednom z pražských filmových klubov, ďalší sa už konal v najväčšom pražskom kine Blaník. Postupne sa program rozširoval aj do iných českých a slovenských miest, tento rok to Slovenská republika na počet miest vyhráva osem ku štyrom. Počtom predstavení je však Česká republika vo výraznom predstihu. Duchovným otcom a riaditeľom festivalu je Fero Fenič, filmár a producent slovenského pôvodu. V minulosti bol prinútený prerušiť filmovú činnosť pre „politickú nespoľahlivosť a protisocialistické myslenie“. Po tomto dištanci pracoval ako turistický sprievodca, začiatkom deväťdesiatych rokov založil nezávislú filmovú a televíznu spoločnosť FEBIO. Okrem filmovej tvorby sa zameriava aj na televízne projekty Českej televízie (GEN, OKO, Česká soda, Cestománie). Fenič rád zdôrazňuje otvorenosť a prístupnosť festivalu masám. Nedá sa získať akreditácia, novinári, študenti či členovia filmových klubov platia plné vstupné: vsjo ravno. O tejto „výhode“ však nie som vôbec presvedčená, s možnosťou získať zvýhodnenú permanentku by sa určite zvýšil počet divákov na predstaveniach. Okrem toho, ak Fenič zdôrazňuje snahu o oslovenie najmä mladých ľudí, mohol by im vyjsť v ústrety napríklad aj takýmto spôsobom. Ak chcete vidieť väčšie množstvo filmov, organizátormi vychvaľované „ľudové vstupné“ nadobudne utopický charakter. Na druhej strane je chvályhodné, že diváci majú garantovaný neobmedzený(?) prístup na tlačové besedy s autormi – nepotrebujú nijakú „vstupenku do ráje“. Ďalším atribútom tohto festivalu je propagácia menšín, úsilie o budovanie kultúrneho mostu medzi národmi Čechov a Slovákov a šírenie tolerancie a rešpektu. Obdivuhodné je úsilie organizátorov o hodnotnú prezentáciu národnej tvorby z celého sveta. Okrúhle výročie Tohtoročnému Febiofestu sa ušlo poradové číslo desať. Festival je to zabehaný, s dôveru vzbudzujúcou tradíciou a širokou diváckou základňou. Programovú štruktúru tento rok tvorí desať sekcií: hlavnou náplňou slovenskej časti festivalu je ako zvyčajne prehliadka Noviniek českej tvorby. Názov výstižný, nevyžadujúci ďalší komentár. Okrem českej kinematografie sa dramaturgia zamerala na tvorbu nórskych, alžírskych a poľských filmárov. Kolekciu sekcií dopĺňajú retrospektívne prehliadky režiséra a scenáristu Pavla Juráčka a nedávno zosnulého Júliusa Satinského. Klasickou súčasťou programu je To najlepšie z Febia, Div(n)é videofilmy a Novinky z ASFK. Škoda len, že slovenská časť Febiofestu má radikálne menšie rozmery než festival v Čechách, diváci tak prichádzajú o veľmi kvalitné sekcie. Za všetky spomeniem kompletnú prehliadku diela P. P. Pasoliniho, exkurz do ázijskej či kubánskej kinematografie. Tento problém sa však neoplatí veľmi riešiť, vzhľadom na každoročnú otázku diváckej a organizátorskej obce, ČI VÔBEC. Teda buďme skromní a pozrime sa podrobnejšie na to, čo nám „Ježiško“ tento rok nadelil. Satinský nespôsobuje alergickú reakciu Dominantnou a najviac propagovanou sekciou sú už tradične Novinky českej tvorby. Aj tento rok bola nádielka štedrá, v ponuke sa nachádzalo osem filmov – päť hraných, dva dokumentárne a jeden animovaný. Pred dlhometrážnymi snímkami sa uvádzali krátke filmy študentov FAMU. Asi najväčším „ťahákom“ boli filmy Fimfárum Klimta a Pospíšilovej a Smradi Zdenka Tyca. Prvá snímka je animovaným stvárnením piatich Werichových rozprávok s použitím autentických nahrávok jeho rozprávania. Nejde o klasické rozprávky, Werichovými slovami povedané, „jsou pro chytrý děti. A pro chytrý dospělý. Protože, když jsou dospělí chytří, tak se nestydí za to, že je v nich pořád trochu dítěte“. Film Smradi je inej kategórie. Rieši realitu všedných dní jednej, v našich končinách trochu neobyčajnej rodiny. Jej výnimočnosť však spočíva len vo fakte, že manželia majú namiesto vlastných detí adoptovanú dvojicu rómskych chlapcov. Film je príjemným počinom režiséra, ktorý sa po siedmich rokoch vrátil k hranému filmu po neúspechu filmu Už v roku 1995. Raritou bol štvorhodinový dokument Karla Vacheka Kdo bude hlídat hlídače? Dalibor aneb klíč k chaloupce strýčka Toma. Ide o posledný diel tetralógie Malý kapitalista, ktorá zvíťazila na MFF dokumentárnych filmov v Jihlave 2002. Ústredným motívom je skúška opery Dalibor v réžii J. A. Pitínskeho. Vachek je zvláštnou postavou českej kinematografie, rozporná osobnosť, ktorá razí vlastný spôsob videnia a zobrazovania reality. Tvorí od šesťdesiatych rokov, v súčasnosti učí na FAMU. Druhým dokumentom bol absolventský film Martina Marečka Hry prachu, ktorého témou je zasadanie MFF a Svetovej banky v roku 2000 v Prahe. Ďalšou tradičnou sekciou bolo To najlepšie z Febia, kde sa každoročne premietajú (hádajte čo?) reprezentatívne snímky nezávislej filmovej spoločnosti Febio. Vo Feničovej spoločnosti vznikajú kvalitné dokumenty o známych osobnostiach GEN, v tomto bloku ste mohli vidieť takisto dokumenty renomovaných filmárov ako Chytilovej, Němca či Renča. Zvláštnosťou bolo uvedenie dokumentu Otakara Vávru, v ktorom slávny režisér spomína na Prahu tridsiatych rokov, atmosféru mesta a svojich priateľov. Zahraničné oko dramaturgov Febiofestu sa tento rok zameralo na súčasný poľský a nórsky film. Sekcia Portrét režiséra predstavila málo známu tvorbu alžírskeho filmára Mohameda Chouikha. Okrem týchto sekcií nesmeli chýbať ani Novinky ASFK, ktoré, ako napovedá názov, v premiére prezentujú čerstvé kinematografické počiny „nemainstreamových“ filmárov. Konkrétne ide o tri snímky: Ďalších desať minút režisérov Kaurismäkiho, Jarmuscha, Wendersa a ďalších, súbor krátkych filmov jednotlivých autorov na tému čas. Fiktívny dokument Cool and Crazy o mužskom speváckom zbore spoza polárneho kruhu, pre ktorých je spev najväčšou životnou vášňou, a do tretice pohľad na súčasnú Indiu v trpkej komédii Búrlivá svadba. Ak ste zaťažení na filmovú klasiku, na svoje ste si určite prišli pri filmoch Júliusa Satinského v sekcii In memoriam, zameranej na najväčšie herecké úspechy nedávno zosnulého komika. X-té zhliadnutie Srdečního pozdravu ze zeměkoule či Sladkých hier minulého leta rozhodne nikomu nespôsobí alergickú reakciu, skôr naopak. Satinský podávaný v malých dávkach neškodí v akomkoľvek množstve. Retrospektíva: Pavel Juráček Neviem, na ktorú sekciu ste sa zamerali vy, ja som však najväčšie zanietenie našla v sledovaní filmov Pavla Juráčka. O tomto filmárovi a jeho tvorbe som doteraz mala len kusé informácie, preto blahorečím dramaturgom za nápad predstaviť jeho tvorbu dnešnému publiku. Juráček bol filmárom šesťdesiatych rokov, ktorý sa doslovne stal potravou pre despotický režim, pochutnávajúci si na všetkých tých nekonformných, odmietajúcich si dobrovoľne uťať ruky či zapchať na dvadsať rokov ústa. Je obrovská škoda, že tento filmár nemohol ďalej tvoriť, jeho dielo je právom považované za elitu medzi filmami v svetovom meradle. Popri dlhometrážnych snímkach boli súčasťou premietania aj krátke filmy Juráčka a jeho kolegov. Prvým bol Každý mladý muž. Film zložený z dvoch poviedok rozpráva o absurdite vojenskej služby a osamelosti mladých vojakov. Je metaforickým zobrazením človeka v dnešnej spoločnosti, ktorej atribútmi sú odcudzenosť a anonymita. Na postave mierne zaostalého vojaka v druhej poviedke vierohodne zobrazil tragický osud ľudí, odlišujúcich sa od priemeru. Načrtol tak obraz vlastnej budúcnosti, ktorej obrysy už určite tušil. Juráčkove filmy majú sugestívnu silu, ktorá prinúti váš mozog pracovať na plné obrátky. Sú plné znepokojivých metafor a viaczmyselných symbolov, ktoré predbehli svoju dobu. Vtipným oživením filmu je krátke vystúpenie mladého Václava Havla ako občana sediaceho v nemocničnej čakárni – svojím tenkým hláskom by vás určite zmiatol. Súčasťou predstavenia bol aj štyridsaťminútový film Postava k podpírání, ktorý Juráček nakrútil spolu s Janom Schmidtom. Autori prostredníctvom absurdného príbehu zobrazujú obmedzenosť ľudskej existencie, neustále podriaďovanie sa vyššej moci a azda až potrebu byť súčasťou poslúchajúcej masy. Ponúka sa odkaz na Kafku – ako on aj Juráček v dielach vytvoril ťaživú atmosféru, zhmotnil absurditu života, z ktorej sa nedá uniknúť. Osamelosť jednotlivca obklopeného konformnou masou spoločnosti, metaforické zobrazenia a reč symbolov – to sú charakteristické prvky Juráčkovej tvorby. Zo všetkých filmov trčí nevyslovená otázka – kam speje ľudstvo? Deje sa tak v sci-fi Ikarie XB 1 či Konec srpna v hotelu Ozon, ako v absurdnej snímke Případ pro začínajícího kata. Tento film je akýmsi vrcholom Juráčkovej tvorby, vyústením jeho predošlých diel. Predstavuje „rozprávkovú“ krajinu, v ktorej je všetko v rozklade, zahnívajúce a degenerujúce. Poddaní uctievajú kráľa, ktorý v skutočnosti neexistuje, obyvatelia fungujú viac-menej automaticky ako stroje. Táto depresívna vízia budúcnosti, plná metafor, odkazujúca na mnohé umelecké diela, sa stala Juráčkovým posledným filmom. Nasledoval zákaz činnosti (aj literárnej), strata zamestnania, priateľov – v podstate bol vymazaný zo spoločnosti. Vinou deštrukčných potrieb vtedajšej moci kinematografia prišla o nadmieru talentovaného umelca, ktorý predbehol dobu, v ktorej žil. Záver prehliadky Juráčkových filmov tvoril Šulíkov dokument Klíč k určování trpaslíků aneb Poslední cesta Lemuela Gulivera, film postavený na filmárových osobných denníkoch. Čo dodať? Hádam len to, že Febiofest patrí skutočne medzi najkvalitnejšie kultúrne podujatia na Slovensku, latku drží stále vysoko. Nadštandardná kvalita tento rok prezentovaných diel nenechá divákov na pochybách, že aj budúci rok sa na festival určite oplatí prísť.
