Potom existuje už iba jedno: nikdy viac!
Vojna proti Saddámovi? Bez nás! Nemecký pacifizmus, zrodený z viny a strachu už dlhšie formuje meštiacke vrstvy. Zároveň si ľavica zvyká na ozbrojený boj za ľudské práva. Ako reaguje a ako bude nemecká verejnosť reagovať na útok proti Iraku? V roku 1991 vládla počas vojny v Perzskom zálive skoro hysterická nálada, s bielymi prestieradlami visiacimi z okien a za dennodenného nepohnutého sledovania ranných televíznych správ – hoci sa spolková republika vojensky vôbec neangažovala. Nemeckí vojaci sa podieľali na intervencii v Kosove v roku 1998, ale na uliciach panoval pokoj. Hádam aj preto, že prvé vojnové nasadenie po roku 1945 bolo morálne kryté ľavicovou vládou. Najviac pobúril verejnú mienku zbrojársky spor na začiatku osemdesiatych rokov, v ktorom nepadol ani jeden výstrel: obavy zo zániku sveta v tieni atómových rakiet stredného doletu, z Pershingu a SS-20. Ako to teda vyzerá teraz? O mieri, túžbe po mieri, mierovom hnutí, mierovej politike, sa veľmi ťažko hovorí rozumne. Pre niektorých, dokonca pre mnohých, predstavuje mier priam nedotknuteľnú tému, morálne uzavretý priestor, doslova až nábožensky osvedčené tabu. U iných sa práve pri téme mier objaví výnimočne nestráviteľná predstava dobrého ľudstva, spätá s nepríjemnou príchuťou politického gýču. Niekedy takíto filantropi pôsobia ako ich vlastná karikatúra. *** U každého satirika by sa podobné nápady, ako príhoda počas diskusie o Iraku v hannoverskom kostole, považovali za nevydarený vtip. Počas prejavu pastorky Tiny Hülsebusovej sa na internete objavil príspevok Dahaba z južného Sinaja v Egypte. Obsahoval prísne súdy o nekresťanskej arogancii Spojených štátov. Ale presne o to isté išlo aj na tomto mieste. Pani pastorka káže z hory Sinaj o svetovom dianí. Takéto prostredie ešte naozaj existuje. Napriek tomu nie je cirkevný pacifizmus zo začiatku osemdesiatych rokov kľúčom k dnešnej novej pacifistickej senzibilite v Nemecku. Hannoverské podujatie nemalo v sebe nič apokalyptické alebo fanatické. Bola to obstojne profesionálne moderovaná talkshow, vysielaná o pár dní neskôr na Phönixe, s Christianom Ströbelem a Petrom Scholl-Latourom ako prominentnými hosťami. Tak bezproblémovo sa odporcovia zbrojenia v hlavných „mainstreamových“ médiách ešte nepohybovali. Predovšetkým sa prebudili poslucháči, ktorí prišli v hojnom počte z obavy pred útokom na Irak, takže mnohí museli zostať vonku. Bolo to vyslovene meštiacke publikum, dobre oblečené, zväčša v párikoch, vo vekovom rozmedzí medzi štyridsať až sedemdesiat, teda stredná vrstva nemeckej spoločnosti. Kto ich tu videl sedieť, ten ihneď pochopil, že Gerhard Schröder skutočne vyhral voľby do spolkového snemu s heslom „Vojna? Bez nás!“. Byť proti bombám, raketám, tankom a najmä byť proti Američanom neznamená niečo ľavicové, alternatívne alebo radikálne. Je to základná a väčšinová mienka Nemcov. Väčšinová tu znamená: aj u voličov v rámci hodnotového rebríčka CDU/CSU. To je nóvum. *** Wolfgang Schäuble to pocítil ihneď, keď vo volebnom boji ako politik zodpovedný za zahraničnú politiku v Stoiberovej kampani prinajmenšom úplne nevylúčil možnosť vojenskej účasti v Iraku. Kandidát a jeho stratégovia nechceli mať nič spoločné s takýmto nepopulárnym realizmom. Do Adenauerovho domu prichádzalo viac protestných listov ako pri nominácii slobodnej matky Katheriny Reicheovej na post budúcej ministerky rodiny, ktorá údajne tak veľmi narušila duševnú rovnováhu strany. Ako to mohol aj Schäuble pozorovať, práve pre starších ľudí predstavuje vojna najväčšie zlo. Pre generáciu, ktorá prežila Stalingrad a Drážďany, ho v istom zmysle predstavovala vždy. Ale tlmil ju predovšetkým hlboko zakotvený antikomunizmus a strach pred Sovietskym zväzom. Teraz, keďže sa už Rusov viac netreba báť, má vojnová trauma rovnako voľné pole pôsobnosti. Ani Spojené štáty už nepotrebujeme tak súrne. Ako myslí a cíti väčšina v Nemeckej spolkovej republike, keď sa spomenie téma vojna a mier? Politici sa usilujú u popálených detí z volebných kampaní (nedôverčivých voličov) hrať na masívnu vlnu odporu, ktorá v lete a na jeseň prekazila akúkoľvek rozumnú diskusiu na tému Irak. Hans-Ulrich Klose, v tejto otázke Schäuble v SPD s rovnako osamotenou pozíciou v strane ako jeho kresťansko-demokratický protivník, by to nenazýval pacifizmom: „Je to skôr tak, že ranený národ dvíha plecia; tikáme tu inak ako Američania alebo Briti, a viac ako Japonci.“ Vojna znamená v nemeckej kolektívnej pamäti vinu a porážku. A predstavuje utrpenie civilného obyvateľstva – ako to v týchto týždňoch dokazuje senzačný úspech knihy Jörga Fridricha o bombardovaní nemeckých miest. Napokon, v anglosaskom svete sa druhá svetová vojna, napriek toľkým škodám v Anglicku, chápe inak, heroicky, ako víťazstvo spravodlivosti. Pritom i tu vina zohráva úlohu –nie je to však vina z útočnej vojny, ale z pridlhého vyčkávania, prizerania, uspokojenia sa s mierovou dohodou. Berlínskym dejinným prízrakom je zločinec Hitler, v Londýne je to neschopný Chamberlain. Nejestvuje však v Nemeckej spolkovej republike popri silnom strachu z násilia zároveň celkom iná, protichodná tendencia? Ešte pred pár rokmi boli nemecké modré prilby vylúčenou možnosťou, medzitým sa ozbrojené sily NSR podieľali na vojenských zásahoch v Kosove a v Afganistane, a to bez masových protestov alebo demoskopických výpadov proti vládnucim. Pre tvrdé jadro antimilitaristov, medzi ktorých patrí zelený poslanec Christian Ströbele, sú to v podstate hriešne prípady a nebezpečné precedensy militarizácie zahraničnej politiky Nemecka. Aj v organizovanom mierovom hnutí, u zvyšných aktivistov z obdobia pretekov v zbrojení, alebo v kruhoch kritikov globalizácie ATTAC sa každý krok nemeckého vojaka kdesi vo svete pozoruje s obrovskou nedôverou. Z tohto zorného uhla pôsobia dejiny od roku 1989 ako proces odklonu od riešení občianskych konfliktov. Vojna je na rozdiel od predsa len idylických období atómových hrozieb opäť možná, uskutočniteľná, a akceptovateľná. *** Ak sa pozrieme na dnešnú situáciu takto, potom od intervencií na Balkáne až po hroziaci útok na Irak vedie vskutku priama čiara. Je to cesta do záhuby. Takáto katastrofická teória nie je privilégiom pacifistického prostredia. Nachádza sa aj v akademickom mierovom výskume. Ernst-Otto Czempiel, autorita tejto disciplíny v Nemecku a vysoko vážený politológ v oblasti medzinárodných vzťahov, odhaduje vývoj podobne. Samozrejme vysvetľuje, že zásah bombardérov NATO proti Srbsku v roku 1999 bol omyl, ba priam civilizačný krok späť. A podľa neho je prirodzené, že vojna, podobne ako hovoria mieroví demonštranti, nerieši problémy. Nikdy. Vojna je anachronizmus, prežitok „sveta štátov“ s veľmocenskými ambíciami. Budúcnosť, alebo vlastne už prítomnosť, patrí „svetu spoločnosti“, globálnej vnútornej politike, kde sa ľuďom na základe blahobytu a demokracie nechce bojovať. Skutočnosť, že po páde Sovietskeho zväzu Západ neodzbrojoval, že medzitým pád tyranie a ochranu ľudských práv vykonával prostredníctvom ozbrojenej sily a že pod vedením Busha juniora v Spojených štátoch opäť vládne vyspelý militarizmus, je v očiach Czempiela výsledkom veľkého zanedbania. Vďaka nemu sa nepodarilo využiť moment v roku 1989 a konečne začať riešiť konflikty na báze prevencie. Potiaľ samotná poučka. Ale zrejme to nebola teória, ktorá spolkovému kancelárovi nahnala voličov pri odoprení vojenskej podpory irackého zásahu. Neexistuje nijaký generálny odpor proti „militarizácii zahraničnej politiky“, akokoľvek to môžu mierové hnutia a výskumy ľutovať. To, čo existuje, je hlbokým strachom a pocitom viny naplnená averzia proti vojne. Ale práve v tomto bode by paradoxne mohol spočívať dôvod, prečo bolo možné tak ľahko presadiť v prvej fáze boja proti terorizmu vojenské zásahy na Balkáne. Zjavne sa chápali ako policajné ochranné akcie s vojenskými prostriedkami, v zásade celkom v zmysle Czempielovej medzinárodnej vnútornej politiky. Aj keď nie úplne bez násilia. Strážmajster predsa tiež v prípade núdze potrebuje pištoľ. Vojna, skutočná vojna, medzi štátmi a pokiaľ možno len kvôli záujmom o zdroje energie alebo o moc – to je niečo iné. Mimochodom, tým narazíme na charakteristický rozdiel medzi západným a východným Nemeckom. *** Volebný okruh Christiana Ströbeleho zahŕňa Kreuzberg a Friedrichshain, každý z obvodov, ktoré pozostávajú z oboch mestských častí pôvodne rozdeleného Berlína. Jedna časť je silne ovplyvnená zelenými, druhá viac červená, a orientuje sa skôr postsocialisticky a sociálnodemokraticky. Ströbeleho antimilitarizmus sa tu miestami stretáva s výrazným záujmom. Ale v Kreuzbergu, kde prevláda emancipačno-alternatívne publikum, nezostáva ani nová doktrína Joschku Fischera o ozbrojenej humanite celkom bez ohlasu a účinku. Ako to vlastne bolo s masakrujúcimi zo Srebrenice alebo s utláčanými talibanskými ženami – má sa, či nemá sa tu zasiahnuť? Naproti tomu sa prirodzene opäť vynárajú staré protiimperialistické samozrejmosti ako: v skutočnosti ide len o lacný benzín, Bush je muž vojensko-priemyselného komplexu atď. Podľa Ströbeleho je klíma vo Friedrichshaine iná, prevláda tu „všeobecne pokojný a presvedčivý názor“ proti akejkoľvek vojenskej sile. Východ neprijíma argument, ktorý spochybnil pacifizmus západonemeckej ľavice a zároveň zelených, a to že slobodu a právo možno niekedy chrániť a obnoviť iba násilím, v extrémnom prípade teda: že vojna bola potrebná, aby sa smrteľné mlyny v Osvienčime zastavili. Neexistuje tu však ani sympatia k militaristickým intervenciám v službe za ľudské práva. *** V každom prípade tu zostáva široký rozdiel v chápaní medzi „policajnou“ vojenskou intervenciou, ktorá je všeobecne prijateľná, a „skutočnou“ vojnou medzi štátmi, ktorá vyvoláva strach a odmietanie. Toto rozlišovanie nie je neodôvodnené, aj keď môže podnecovať nový spôsob odmietania reality. A napriek tomu sa vytvára postupne konsenzus, že rizikám, ako je terorizmus, etnické nepokoje a šírenie zbraní hromadného ničenia, sa nedá čeliť ináč ako násilím. Hlavným posolstvom je však presvedčenie, že tak, ako si to predstavuje Pentagón, sa rozhodne nedajú tieto problémy riešiť. Existuje záplava múdrych komentárov a traktátov o „asymetrickej“ povahe dnešných konfliktov, v ktorých regulárne armády nezmôžu veľa proti fanatickým jednotlivcom a tieňovým teroristickým sieťam. Erhard Eppler, ktorému doposiaľ spolkový kancelár načúva, poukazuje na globálnu panorámu „privatizovaného násilia“. Hlavnú úlohu v ňom hrajú vojnoví štváči, drogové bandy a náboženskí fanatici, al-Káida tu figuruje ako určitý druh mnohonárodného obchodu s hrôzou. Je na tom určite veľa pravdy. Ale štáty môžu v tomto probléme zohrávať úlohu, a to nielen ako failing states, kde kolaps verejného poriadku dovoľuje zahniezdiť sa zločinnosti, ale aj prostredníctvom state sponsorshipu, prípravou infraštruktúry pre terorizmus – tieto problémy miznú pri nadmernej koncentrácii témy na „privatizované násilie“. Tu sa teda opäť začína tabuizovaná zóna vojny. Treba ísť ďalej ako dinosaurie bojové kone superveľmoci – možno nie až tak ďaleko ako je avantgarda nenásilia, kde sa ocitli mnohí nemeckí stúpenci uvoľňovania v časoch studenej vojny, ale aspoň na úroveň hlbšieho náhľadu do podstaty výziev 21. storočia, ku ktorým sa nedostaneme receptami a la Rumsfeld. *** Keď sa na začiatku osemdesiatych rokov zmobilizovalo nemecké spolkové mierové hnutie proti západnému zbrojeniu, jeho morálny kredit bol ohromujúci. I keď sa jeho návrhy niekedy považovali za nepragmatické alebo jeho celkový svetonáhľad za naivný, idealizmus, ktorý z neho vyžaroval, si vyžadoval a napokon získal rešpekt. Pri protestoch proti vojne v Perzskom zálive sa protestné hnutie správalo trochu inak. Vtedy začala byť mierumilovnosť aj pre mnohých liberálnych a ľavicových pozorovateľov nepohodlným faktom. Akú mal skutočnú morálnu substanciu pacifizmus, ktorý bol ochotný prijať okupáciu Kuvajtu v rozpore s medzinárodným právom a ktorému jatkový mäsiar Saddám nepripravil bezsenné noci a ktorý pri existenčnom ohrození Izraela neurobil viac, ako pokrčil plecami – alebo dokonca na adresu židovského štátu príležitostne vyjadril antisemitsky podfarbené „sami ste si na vine!“? V tejto atmosfére sa vzhľadom na genocídne čistky na Balkáne začal vyvíjať progresívny „belicizmus“, ktorý v rámci poslednej pomoci proti neľudskosti odobril vyslanie bômb a vojenských oddielov. Situácia pred eventuálnym útokom na Irak je naopak iná. Aj ten, kto chcel vidieť násilne oslobodený Kuvajt alebo zastaviť etnické čistky v Kosove, dnes nepozná dôvody intervencie. Neexistuje intelektuálna „vojnová strana“. Balkánsky belicista Peter Schneider alebo Michal Brumlik, pre ktorého bolo nemecké mierové hnutie v čase konfliktu v Perzskom zálive neznesiteľným faktom, sú ostro proti pre-emptive strike, preventívnemu úderu. Dnes nejde o to, zabrániť akútnej genocíde, a aj právny dôvod vpochodovania do Iraku, by, jemne povedané, kolísal. Dá sa povedať, že otázka mieru je tentoraz znovu morálne taká silná ako už dávno nie. No ešte stále sú tu zážitky, ktoré človeku vháňajú pochybnosti. S hlboko psychologickým nádychom predniesol nedávno počas adventnej nálady teológ Eugen Drewermann v berlínskej Uranii úvahu na tému Prečo vojna? Na začiatku išlo v užšom a širšom zmysle slova o všeobecnú agresivitu, potom sa reč zvrtla na Irak, no zatiaľ ešte v akejsi celkovej zásadovosti. Potom Drewermann vysvetlil, prečo je nutné prejsť na skutočný motív hroziacej vojny. Na chvíľu sa odmlčal, a potom sa do ticha preplnenej sály niekoľkonásobne ozvalo u stoviek ľudí v duchu myslené, jediné slovo: „ropa“. Bol to nepríjemný moment. Niežeby nedôvera voči tajným úmyslom a predostieraným zámienkam mocností bola zlá; práve naopak, je to cnosť demokracie. Ale tá samozrejmosť, s akou sa celá tá bezútešná politika, právo a etika zviazali do jediného tmavého bodu, do čiernej istoty noci, že vo svete panuje iba číry prospech a lži a klamstvá, ktoré sa vydávajú za spravodlivú vec – to predsa pozoruhodne dojímalo. V mierumilovnosti sa teda neskrýva vždy len samotný vysoký morálny ideál. Aj v ňom sú skryté rušivé stopy prefíkanosti a nekonečného cynizmu.
Z nemeckého týždeníka DIE ZEIT 01/2003 preložila Veronika Bláhová a upravil Martin Muránsky
