Písanie je kladenie otázok sebe samému

Mičeta: V roku 1942 ste sa zapísali na ekonomickú fakultu v Budapešti – ale ekonomika predsa nemá veľa spoločného s literatúrou, písaním... Tišma: Áno, uprostred vojny, v štyridsiatom druhom som sa zapísal na svoju prvú fakultu. Nikdy som nepocítil túžbu dokončiť akúkoľvek vysokú školu – ustavične som myslel iba na písanie. Pod vplyvom maminej sestry a jej manžela, racionálneho, praktického muža, som začal študovať ekonómiu v Pešti. Tento človek ma aj zamestnal. Skoro rok som pracoval v istom súkromnom podniku, ktorý mal názov Maďarské obecné centrum pre zásobovanie. Bola to komótna práca, ale po istom čase som pochopil, že by mohlo byť nebezpečné, keby som si na to privykol. Že kolobeh každodennosti môže prekážať mojej ambícii stať sa spisovateľom. Jednoducho som jedného dňa povedal: už to robiť nebudem.

Bolo to niečo podobné, ako urobil váš otec, keď sa odmietol učiť za kňaza? - Áno, ale ja som nebral do úvahy jeho príklad. Bolo mi jasné: čože ja mám s ekonomikou, obchodovaním, to je hlúposť. Márna námaha. Nemohol som sa otvorene vzoprieť, lebo vtedy som ešte nemal nijaký dôkaz, že môžem byť niečím iným, a tobôž spisovateľom. Myslím si, že potom, tuším po semestri ekonómie, som sa zapísal na štúdium francúzskeho jazyka a literatúry. Aj keď som sa po francúzsky učil v Novom Sade už ako dieťa, nepristupoval som ani k francúzštine o nič ambicióznejšie. Opäť som bezpečne vedel, že nechcem skončiť ako nejaký stredoškolský učiteľ francúzštiny. To, že som študent, však bolo dôležité z iného dôvodu: študenti mali za okupácie iný status, v každom prípade lepší než niekto, kto sa len tak ponevieral po Budapešti.

V denníku z roku 1943 ste napísali: „Necítim sa priťahovaný nijakým dôstojným miestom v našej literatúre, skôr inklinujem k veľkým v diaľke.“ Ako sa pozeráte dnes na túto myšlienku devätnásťročného chlapca? Dá sa dostať k „veľkým v diaľke“ bez sebaspoznania, bez poznania vlastného literárneho dedičstva? - Vyrastal som v jazykovo zmiešanej rodine. Pomerne zavčasu som sa naučil aj tri cudzie jazyky. Takže keď som čítal našich spisovateľov, čítal som zároveň aj cudzích v origináli. V literatúre ma vtedy zaujímal predovšetkým dej a tá diaľka, exotika, v ktorej sa dej odohrával. Vždy ma lákal neznámy svet a možnosť rozšíriť, obohatiť oň svoj život. Na druhej strane som bol zhrozený našou zaostalosťou, zaostalosťou tohto prostredia.

Takže už v mladosti? - Už ako dieťa, ako chlapec. Keď som mal desať rokov.

Máte na mysli našu literatúru? - Nie, pravdaže nie. Skôr život a podmienky, v ktorých sme žili. Už v ranej mladosti mi skrsla v hlave otázka: Čo tu robím? Toto predsa nie je život. Susedia, ktorých som poznal, boli zaostalí. Sused sprava bol mäsiar, ktorý zbohatol a postavil si veľký dom. Sused zľava bol krajčír, ktorý jedol slaninu rukami. A medzi týmito dvomi bol môj otec – obchodník. To jeho obchodovanie a tie jeho pomaranče, to všetko mi pripadalo veľmi, veľmi úbohé. Veď pritom kdesi v diaľke, v Combray existoval Marcel Proust...

Takže vás vábil svet... - A ešte ako. Myslím si, že k literatúre ma nepriviedol ani tak talent na písanie, ako skôr túžba ujsť od vtedajšej reality. Všetko sa spájalo aj so zlou ekonomickou situáciou. Doba, keď som vyrastal, teda tridsiate roky, bola poznačená veľkou hospodárskou krízou. Videl som, že môj otec sa trápi, že sa mu nedarí získať dosť peňazí pre rodinu a domácnosť. To vrhalo ešte temnejší tieň na všetku tú biedu. Literatúra bola pre mňa vtedy predovšetkým čítanie a až potom písanie. V tom som videl východisko z absurdity každodenného novosadského života.

Túžili ste po svete a svet prišiel za vami – začala sa vojna, okupácia. Vtedy ste sa zaujímali len o ženy a knihy. Záujmy sú to síce pekné, no na vojnovú dobu dosť nezvyčajné. Alebo sa nám to tak vidí iba teraz? - Mne, ako svojho druhu idiotovi, úplne chýbala politická perspektíva. Bol som ponorený v knihách, ktoré som čítal. Predovšetkým triviálnu literatúru.

Proust a Mann hádam nie sú až taká triviálna literatúra... - Isteže, ale ja som ich nečítal preto, že sú zaujímaví, ani preto, že by som vedel, aké sú to kvalitné diela. Ten ich svet ma úplne pohltil, ako keby iná realita ani neexistovala.

Ako by ste to vysvetlili? - Neviem. Je to nejaké manko, je vo mne chybné nejaké centrum. Pozrite sa, aj môj otec bol apolitický, nikdy sa pre nič mimoriadne nerozhodol, jeho vzťah voči politike bol ironický. Možno aj to ovplyvnilo môj postoj. Jednoducho je vo mne jedno bútľavé, prázdne miesto. Nejestvujú tam politické a spoločenské záujmy a bodka. A že som sa zaujímal o ženy – to je podľa mňa celkom normálne, keď má niekto devätnásť. Aj keď ženy ma zaujímali viac než čokoľvek iné.

Vstúpili ste do Národnooslobodzovacej armády. V denníku z tohto obdobia ste si kládli otázku – čo je pre mňa lepšie: prihlásiť sa dobrovoľne, alebo čakať, kým ma zmobilizujú? Kde sa vzalo toľko racionalizmu v mladom človeku? - Mne išlo len o to, aby som sa z toho dostal – chápal som, že toto je bláznivý svet, ktorý sa kamsi rúti a neberie ohľad na životy, impulzívne smeruje do priepasti. Chápal som to už aj v roku 1941 – celkom jasne. Mal som veľké šťastie, že ma pred touto dilemou zachránil istý spolužiak. Volal sa Slobodan Radujev, dnes už nie je medzi živými. Raz sme sa stretli a on ma vyzval, aby som sa prihlásil do orchestra pri III. armáde, kam narukoval aj on.

Na aký nástroj hráte? - Na nijaký. To som povedal aj jemu. Matka ma síce posielala na nejaké lekcie, ale nenaučil som sa hrať na ničom. On mi povedal: na tom vôbec nezáleží, niečo vymyslíme. Poslúchol som ho a pričlenili ma k tomu orchestru.

Napísali ste: „Keď prišlo oslobodenie, cítil som sa mizerne.“ Bol takýto pocit rozšírený aj medzi vašimi priateľmi, medzi Novosadčanmi? - Myslím si, že som bol s týmto pocitom úplne osamotený. Nenarazil som na jediného človeka, ktorý by mal podobné pocity ako ja. Prirodzene, nemožno povedať, že by som sa so svojimi názormi nejako verejne predvádzal. Môj profesor Bogdan Čiplić, ktorý čítal moje rané práce a podporoval ma v literárnom smerovaní, mi povedal, keď som za ním zašiel so spomínanou dilemou: choď na front, všetci naši najlepší ľudia sú tam. Aj jeho chytilo to revolučné nadšenie. Mnohí sa triasli od strachu celé štyri roky vojny, tak ako ja. Ba niektorí aj viac, lebo boli starší a uvedomovali si situáciu, v ktorej sa nachádzali. Ale po vojne zrazu viacerí zmenili aj fyziognómiu, natiahli si partizánske uniformy a mávali partizánskymi a komunistickými zástavami. Dievčatá z mesta, ktoré sa počas vojny zabávali aj s maďarskými dôstojníkmi, ak boli pekní, si zrazu obliekli kroje a bozkávali sa s partizánskymi sedliakmi. Ženy vždy vycítia, kto sa prederie dopredu.

Po vojne ste sa stali novinárom – štyri roky v Slobodnej Vojvodine a Borbe. Nebolo to pre vás čosi ako ouvertúra, pri ktorej Aleksandar Tišma objavuje sám seba ako spisovateľa? I keď viem, že ste kedysi v jednom interview povedali: „Vedel som už dávno, odvtedy, ako som prečítal prvú knihu, že musím byť buď spisovateľom, alebo ničím.“ Kedy ste prečítali prvú knihu? Môžete povedať, ktorá to bola? Čo vás až tak fascinovalo, že ste sa rozhodli, že budete buď spisovateľom, alebo nebudete ničím? - Fascinovala ma možnosť stvoriť svet, ktorý nie je taký triviálny ako svet, v ktorom som žil. Pravdaže, vtedy som si to takto nesformuloval, ale cítil som, že to je jediný svet, ktorým sa treba zaoberať. Že všetko ostatné je nanič. Nemôžem si však spomenúť na názov knihy, ktorú som prečítal ako prvú. Pravdepodobne to bol Edgar Wallace, niektorá z jeho detektívok. Vtedy som čítal takéto knihy. Nečítal som Julesa Verna, fantastika ma nezaujímala.

Podľa toho, ako ste uvažovali a písali ako mladík, nezdá sa, že by to bolo niečo, čo ladilo s profilom komunistického novinára z Borby – veď ten mal vysvetľovať, popularizovať, zavádzať komunizmus. Boli to prelomové roky, stačí pripomenúť Informbyro. Aj vtedy ste sa cítili mizerne? - Cítil som sa rovnako mizerne ako počas okupácie, ibaže predtým to bolo kvôli priamemu fyzickému ohrozeniu – bol som Srb a napoly Žid. Tentoraz som sa cítil mizerne preto, lebo som bol ohrozený ako človek, ktorý si iné myslí a iné píše.

Nepoložili ste si otázku, prečo to teda robíte? - Akožeby nie.

A odpoveď? - Jasné, že to bolo nepríjemné, ale zmieril som sa s tým, v prvom rade preto, lebo som vedel, že u nás slobodná tlač nejestvuje a ani tak rýchlo jestvovať nebude, a v druhom rade preto, lebo práca v novinách bola pre mňa živobytím, a nie nejakou osobnou ambíciou. Môjmu otcovi všetko znárodnili a už ma nemohol podporovať, ani mi pomáhať. Musel som niečo robiť. Na štúdium som ani nepomyslel – azda len diaľkovo; tak som aj získal diplom. Chcel som len písať a nič viac. Pracoval som ako dopisovateľ zo Sriemskej Mitrovice a potom zo Subotice. Písal som o všetkom, čo bolo aktuálne – o kolektivizácii, znárodňovaní, elektrifikácii, traktorových staniciach. Určite viete, že sa o tom všetkom vtedy nesmelo písať kriticky a nikto by také texty ani neuverejnil. A nebol som až taký mravný hrdina, že by som povedal, že ja o tom písať nebudem.

Takže zasa prevládol racionálny prístup k životu? - Áno, veď som mal svoj cieľ. Nechcel som sa stať vedúcim novinárom. Dokonca ani písať o kultúre. Mal som dosť praktického rozumu, aby som si svoju kultúrnu potrebu uchoval pre svoje budúce knihy. V Borbe som písal najmä o zásobovaní, o trhoch a podobných veciach, ba istý čas som viedol rubriku článkov zo sovietskych novín – Borba vtedy chcela dokázať, že Juhoslávia nie je proti Sovietskemu zväzu.

Kedy ste sa začali cítiť ako spisovateľ? Svoju prvú knihu, básnickú zbierku Obývaný svet ste uverejnili v roku l957... - Aj vtedy som si uvedomoval, že som predovšetkým prozaik. Básne mi pomáhali pri tvorivých krízach, aby som sa ľahšie dostal k niektorým svojim literárnym formuláciám. Báseň sa napíše ľahšie ako román. Pokiaľ mi však próza nešla tak ako treba, písal som aj drámy, poéziu, prekladal som, písal recenzie. Všetko som to robil s chuťou, usilovne, aj keď som ani na chvíľu nezatúžil stať sa prekladateľom, literárnym kritikom či niečím podobným.

Vo vašom diele dominujú vojnové témy. V skutočnom živote vás to nezaujímalo. Nie je to svojho druhu paradox? Vaše najsilnejšie knihy – Použitie človeka, Kniha o Blamovi či Kápo sú všetky o vojne. Prečo? - To je zaujímavá otázka. Spočiatku sa vojnová tematika u mňa neprejavila. Aj môj prvý román Za čiernym dievčaťom je vlastne ľúbostný román.

Kedy došlo k tomu prelomu, k príklonu k vojnovej tematike? - Stalo sa to v šesťdesiatych rokoch, na jednej ceste do Poľska. Zrazu som sa opäť dostal do kontaktu s tým strašným vraždením, ktoré som predtým síce registroval, ale utekal som pred ním, aby som zostal nažive... aby som sa zachránil.

Predpokladám, že ste vtedy navštívili Osvienčim? - Áno. Niežeby som to chcel sám urobiť, ale bolo to v programe našej vydavateľskej návštevy v Poľsku. Nepracoval som už ako novinár, ale bol som zamestnaný v Matici srbskej. Prešiel som vtedy aj cez Maďarsko – bola to moja prvá zahraničná cesta po vojne, lebo som až do roku 1957 nemohol dostať pas – tak ako ostatní. Fakt, že som nemohol dostať pas, bol v mojom živote dosť dôležitý – ešte väčšmi ma to zatlačilo do pocitu beznádeje a bezmocnosti. Takže Maďarsko som videl prvý raz od okupácie. Celú tú realitu som znovu prežíval. Ibaže pri tom výlete som nemal dôvod pred ňou utekať. Pochopil som, že to je môj osud, že som ním poznačený.

Takže vtedy ste pochopili, že to je vaša téma, že toto spracujete vo svojich knihách? - Áno, pochopil som, že je to moja téma a že pred ňou nemôžem ujsť, ako keby sa to nikdy nestalo. Všetko sa mi otvorilo, ale nie úplne – najprv sa začali zjavovať nejaké postavy, kedysi živí ľudia, situácie, o ktorých som si myslel, že som na ne zabudol. Spomenul som si, povedzme, na razie v Novom Sade, keď som aj ja stál so zdvihnutými rukami pred puškami maďarských vojakov, keď ma mohli celkom ľahko zabiť. Tomu všetkému som ušiel, ale vrátilo sa to ako spomienka. To znamená, že som sa konfrontoval so svojím osudom, sadol som si a napísal som to.

Z tohto hľadiska je mimoriadne zaujímavý Kápo. Uvedomovali ste si niekedy, že je to vlastne ľúbostný román? - Nikdy mi to nenapadlo. Je to román o človeku, ktorý túžil po ženách. Možno sa to dá vysvetľovať aj ako láska.

Nie sú najsilnejšie ľúbostné vzťahy práve tie patologické? - Myslím si, že nie. Láska môže byť, prirodzene, aj patologická, ale žeby patologická bola tá najsilnejšia – neverím. Láska môže byť mocná trebárs aj bez telesných dotykov.

Ako láska Chopina a George Sandovej? - Áno. Viete, libido, ktoré v nás pracuje, si hľadá svoje cestičky. A tie môžu byť v tom najnevinnejšom i v tom patologickom, v inceste, homosexualite.

Parížsky Le Monde o vás v októbri l985 napísal: „To, čo ho fascinuje, je intímna dráma všetkých tých protirečivých ľudí, obetí a katov, hrdinov aj plazov, ktorí sú zároveň ponížení aj urazení. Ako u Dostojevského – potácajú sa medzi radosťami a bolesťami, medzi zbabelosťou a zločinom, až k akejsi rozšantenej veselosti, k akémusi inému svetu, kde pre Boha niet miesta.“ Do akej miery je zločin, násilie imanentné človeku? Ako je možné, že tak precízne, detailne a hlboko píšete o zločincoch? - Zločin ma fascinuje, aj keď osobne zločinu nie som naklonený. Dokonca ani necítim nenávisť voči ľuďom, ktorí mi spôsobili zlo. A to ani nehovorím o tom, že by som, povedzme, pomyslel na zločin, alebo sníval o tom, že niekoho mučím alebo trestám...

Sadistický pud? - Nemôžem povedať, že by vo mne čosi také existovalo. Lenže všetky tie zločiny, ktoré som v živote videl, zdá sa, zanechali na mne stopu, takže to akosi chápem, cítim. To znamená, že predsa len musím mať v sebe dosť sadizmu, keď som to schopný tak dobre chápať. Môj sluch a intuícia sú v tomto smere vybrúsené. To je moja jediná téma, aj keď v tom nemám nijaké skúsenosti.

Kápo Vilko Lamian sa považuje za najnegatívnejšieho hrdinu srbskej prózy. Ako ste túto postavu budovali? Odkiaľ sa vzal prvý nápad? - Priťahovali ma osobnosti, ktoré boli vo zvýšenej miere náchylné k surovosti. Lákalo ma odhaľovať ich, odkrývať. Prečítal som si množstvo dokumentov zo súdnych procesov s nacistickými zločincami, z procesov s esesákmi – veliteľmi koncentračných táborov. Všetko som detailne preskúmal, na kadečo som pritom narazil. Mal som predstavu, že by bolo veľmi zaujímavé opísať nejakého kápa, teda väzňa, ktorý velí iným väzňom. Keď je surový esesák, je to akosi prirodzené. Je Nemec a takto ho vychovávali. Ale kápo je väzeň v koncentráku. Dlho som pátral po takejto postave. V dokumentoch som narazil na údaj o jednom záhrebskom Židovi, ktorý bol kápom v Osvienčime. Až keď som si to prečítal, zrazu sa mi všetko rozsvietilo. Preto je kápo Záhrebčan a dosť veľká časť deja sa odohráva práve v tomto meste. Keby som na to nenarazil v dokumentoch, pravdepodobne by som ten román nenapísal.

Svojím ďalším románom Použitie človeka ste predostreli pred čitateľom temný, ale, ak to môžeme povedať, reálny obraz polovice 20. storočia – mystika, kult krvi a násilia, temnota, túžba po minulosti, nacionalizmus. A čo by povedal Krleža? Tak sme zasa tu? - Vojna, na ktorej som sa zúčastnil, bola v znamení dvoch totalitarizmov – národnosocialistického a komunistického, povedzme, že utopistického. Ale ja som stačil písať iba o nacizme. To, čo sa stalo v deväťdesiatych rokoch, už nie je moja téma.

Nikola Miloševič vás vo svojom Evanjeliu skepticizmu definoval ako skutočného skeptika. Nie je to označenie mierne? Zdá sa, že vy ste viac než skeptik, ba viac než skutočný skeptik. Možno mizantrop. Veď už roku l949 ste si zapísali do denníka: len keď píšem, môžem prežiť uspokojenie. - Veď to tak aj je. A čo vôbec znamená skeptik? Som veľmi opatrný človek, možno som skôr čosi takéto. Jednoducho nedôverčivý. Je to skôr nedôvera než skepticizmus. Každého život naučí niečo iné. Mňa naučil byť nedôverčivý. Nikomu nedôverujem.

(krátené; preklad: k. ch.)