Román medzi snom a bdením
Veľký román poľskej autorky Olgy Tokarczuk (1962) Dom vo dne, dom v noci, ktorý prednedávnom vyšiel vo vydavateľstve Aspekt (tohtoročné Slovo č. 5 o ňom už prinieslo recenziu z pera Martiny Foróovej) môže byť pre našu čitateľskú obec z viacerých hľadísk objavom: jednak v ňom autorka situuje dej do oblasti česko-poľského pohraničia, a teda chtiac-nechtiac tematizuje – podobne ako jej rovesník, poľský autor Andrzej Stasiuk – aj nami tak silne pociťovanú pomedznú stredoeurópsku identitu; jednak talent Olgy Tokarczuk nemôže nikoho nechať na pochybách, že po postmodernej skepse deväťdesiatych rokov, ako sme ju zažívali viac či menej v celom regióne, dobrá próza nevyhynula a ďalej žije vďaka novej generácii dobrých prozaičiek a prozaikov. A po tretie, Dom vo dne, dom v noci je dôkazom toho, že v prípade Tokarczuk nejde o nijaké „prežívanie“ literatúry, o intelektuálne populistické prispôsobovanie sa povrchným kultúrnym trendom, ale o šťastné nájdenie jej úplne nových, autonómnych životodarných prameňov.
Je to predovšetkým román, ktorý nemá jednotnú dejovú os, ale preplieta sa v ňom niekoľko línií; niektoré sleduje autorka dôsledne do konca, až po ich epické zavŕšenie, iné po čase opustí a pokračuje v iných. Ústrednou postavou je sama rozprávačka, ktorá sa presťahovala (tak ako keď autorka odišla z Vroclavu, resp. Wałbrzychu do Krajanowa) do malej dediny na poľsko-českom pohraničí, neďaleko mestečka Nowa Ruda. Tu sa stretáva s domorodcami, ktorí jej buď – zvyčajne na pokračovanie – rozprávajú svoje vlastné osudy, alebo kuriózne príbehy tých, ktorých poznali, alebo ich rozprávačka sleduje, pozoruje a opisuje na vlastný popud (takto opísala postavu parochniarky Marty, starej ženy, rozprávačkinej susedky). Pomedzi to správy o každodenných činnostiach na vidieku, ale zo strany autorky bez akejkoľvek folklorizácie. O činnostiach, ktoré majú takmer mýtickú všeplatnosť (varenie, zaváranie, starostlivosť o dom a o prírodu vôkol) a pozorovateľka odhaľuje najmä ich ritualizované stránky. Zvláštne postavenie tu zaujíma príprava jedál z húb, ktorá má, mierne povedané, experimentály charakter (napriek skvelému prekladu Karola Chmela – na tohto prekladateľa sa vždy dá spoľahnúť – netreba zrejme všetky tie autorkine muchotrávkové recepty, uvedené v románe, skúšať).
Nočná stránka domu
Denná stránka života na vidieku má svoj náprotivok v nočnej, sú tu zaznamenané sny, desiatky snov, ktoré dopĺňajú, interpretujú denné dianie, alebo s ním dokonca polemizujú. V románe reprezentuje prechod do tejto „nočnej stránky domu“ niekoľko skutočností z (nášho spoločného) bdelého sveta – psychoanalyticky povedané – akési tranzitívne objekty; takýmito „objektmi“, zabezpečujúcimi prechod na „druhú stranu“, do sna, ale tým často aj do bezprostrednej blízkosti smrti, sú najmä už spomínaná, málovravná Marta, ale napokon aj hubové pokrmy, ktoré, ako nepriamo presvitá pomedzi riadky, neslúžia vlastne ani tak na nasýtenie, ako skôr na podnecovanie imaginácie. Okolo tejto románovej kostry spriada autorka množstvo paralelných príbehov, ktoré sa väčšinou nestretávajú, ale skôr sa na seba akosi navrstvujú. Na začiatku knihy je to príbeh Takého-a-takého (muža, ktorý videl duchov), Mareka Mareka (samovraha), ďalej A. Mosa (zhmotneného ľúbostného objektu zo sna istej Kristíny), Petera Dietera (Nemca, ktorý umrel takmer romantickou smrťou na zelenej hranici), Franza Frosta (apokalyptika-naivistu), Leva (jasnovidca a dobrovoľného bezdomovca), potom Erga Suma (gymnaziálneho učiteľa klasických jazykov a kanibala, ktorý sa zmenil na vlkolaka – jeho kuriózne meno je, mimochodom, odpoveďou na postavu Pána Cogito Z. Herberta), rodiny von Goetzenovcov (nemeckých šľachticov, vysťahovaných z oblasti po roku 1945), „jej“ a „jeho“ (povojnového páru, ktorý nezvládne svoj život), ale aj čudnej heretickej sekty „nožiarov“, po ktorej zostalo v Sliezsku niekoľko povestí. Napokon všetky tieto príbehy sú určitým spôsobom legendami, balansujú na pomedzí pravdivého príbehu a fikcie, skutočnosti a sna, dňa a noci.
Mýtus verzus rozprávka
Tokarczuk pritom nerozpráva rozprávky, ale podáva (či buduje) dokonale premyslenú mytológiu regiónu – kým totiž rozprávkové bytosti bývajú od seba striktne oddelené, či už svojimi vlastnosťami, alebo identitou v najširšom zmysle, v mýte sa totožnosť a vlastnosti postáv zväčša zlievajú, bývajú mnohoznačné. Za takéto rozlíšenie mýtických a rozprávkových bytostí vďačíme okrem iných skúmateľovi mýtov Karlovi Kerényimu – je takmer vylúčené, aby ho autorka, ktorá je psychologička a znalkyňa hlbín nepsychologických smerov, nepoznala, hoci pokiaľ ide o konkrétnu filozofiu mýtu, orientuje sa na antickú literatúru, a tam zrejme najmä na Platóna. Napríklad v príbehu o „nej“ a o „ňom“ sa zjavuje postava Agni s nedefinovateľnou rodovou a sexuálnou identitou; táto postava, tajný milenec a tajná milenka odcudzeného manželského páru a výplod dvoch totálne od seba izolovaných imaginácií, akoby literárne stelesňovala a radikalizovala antiaristotelovskú myšlienku, že keď snívame, máme spoločný svet, no keď bdieme, sme každý len sám pre seba. Akokoľvek môže odkazovať takéto vnímanie rodovej a sexuálnej identity, chápanie mýtu i sna na antické myšlienkové zdroje, Tokarczuk si dá veľmi záležať na tom, aby univerzálny mýtický rozmer jej príbehov nebol založený kozmopolitne (teda najmä literárne a intelektualisticky), ale regionálne (teda bezprostredne zážitkovo). To znamená, že mýtické prvky románu podkladá skúsenosťami, ktoré vyprodukoval sám región, kde žijú. To, že korešpondujú aj s mytológiami, známymi z iných kultúrnych okruhov, je už druhá vec. V prípade androgýna Agni tvorí takéto regionálne kultúrne pozadie príbeh o zápise legendy o Kummernis, vinúci sa celým románom ako jeden z mála jeho leitmotívov. Legenda o Kummernis je (dosť banálnym a možno aj trochu groteskným) príbehom svätice, ktorá si ohrozenú počestnosť zachovala len vďaka zázraku, že jej narástla brada. Zaujímavejší je tu však spôsob, ako bol tento príbeh zaznamenaný, lebo ten obsahuje ďalšie možnosti výkladu legendy o Kummernis. Údajne ho (zrejme v 16. storočí) zapísal istý mladý sliezsky mních v ženskom kláštore, ktorý sa do svätice tak vcítil, až sa zmenil na ženu. A táto legenda o túžbe a vciťovaní, ktoré môžu nakoniec viesť aj k zmene identity, si ďalej v čase našla svoje koryto, mnohorako sa obmieňala a román O. Tokarczuk o nej podáva svedectvo ako o univerzálnom mýte, ktorého rôznorodé prvky skladá do mozaiky z kamienkov, nachádzaných všade na Sliezsku. To všetko sa deje medzi snom a bdením – tak ako vo všetkých skutočných mýtoch. (Olga Tokarczuk: Dom vo dne, dom v noci. Bratislava, Aspekt 2002, z poľštiny preložil Karol Chmel.)
