Bludný kruh hrôzy
Juhoslávia, prvá polovica osemdesiatych rokov. Katastrálny úradník Vilko Lamian z Banjaluky nájde na korbe kamióna, ktorý ho z Podbrda vezie domov, ufúľané maďarské noviny. Ako blesk z čistého neba ho z nich zasiahne jediné slovko, na ktoré nemyslel už celé desaťročia: Szabatka. Je to rodisko ženy menom Helena Lifka, o ktorej sa nazdával, že si ju definitívne vymazal z pamäti spolu so spomienkami na Osvienčim. Tam sa s ňou spoznal za tých najstrašnejších okolností: on bol vtedy kápo s prezývkou Furfa, ona obeť jeho sexuálneho zneužívania. Okamžite sa spúšťa reťaz spomienok z koncentrákov, začína sa Lamianovo sebaspytovanie a hľadanie osoby, ktorej kedysi tak strašne ublížil.
Srbský spisovateľ Aleksandar Tišma (1924), autor románu Kápo o bývalom páchateľovi, hľadajúcom svoju voľakedajšiu obeť a usilujúcom sa konečne vystúpiť z bludného kruhu svojej životnej úzkosti, podal veľmi sugestívny obraz – alebo skôr psychogram aj s anamnézou – muža, ktorý sa za vojny stal (spolu)páchateľom z čohosi viac než len z pudu sebazáchovy. Lamian, hlavná postava, študuje pred vypuknutím vojny v Záhrebe. Čiastočne dobrovoľne (pre silnejúci chorvátsky nacionalizmus a xenofóbiu), čiastočne z vôle svojich rodičov, ktorí ho ani radšej nedali obrezať a formálne z neho spravili katolíka, poprie svoje židovské korene, chce sa asimilovať, tak ako milióny Židov v Európe. Jeho stratégia dôsledného popierania toho, čím skutočne je, ho po kľukatých chodníčkoch osudu dovedie najprv k morálnej indiferentnosti, neskôr k cynickému stotožneniu sa s násilím. To, čo ukazuje Tišma, je viac než eichmannovská „banalita zla“, tu sú obnažené najhlbšie individuálno–psychologické vrstvy teroru, mimo akejkoľvek ideológie, ale aj mimo akejkoľvek nevyhnutnosti prežiť.
Púť páchateľa za obeťou
Lamianovi sa po namáhavom prelúskaní novín z podbrdského kamióna akosi podarí vydedukovať, že Szabatka je vlastne maďarský názov pre Suboticu, a že teda Helena Lifka – ten sentimentálny „šašo“ z Osvienčimu – na ktorej sa kedysi sadisticky vyvršoval, no nakoniec ju bohvieprečo nezabil, pochádza z tej istej krajiny ako on. Táto skutočnosť ho privedie na myšlienku, aby sa pokúsil svoju dávnu obeť vyhľadať a ak to bude možné, sám pre seba si v konfrontácii s ňou objasniť vlastnú minulosť. Nejde mu o nijaké ospravedlnenie, nijaké pokánie. Len o sebapochopenie. Lamianova púť z Banjaluky do Subotice a neskôr odtiaľ do Záhrebu, kam sa koncom sedemdesiatych rokov Helena Lifka presťahovala, je sprevádzaná útržkovitými spomienkami na tie najstrašnejšie chvíle v koncentračných táboroch v Chorvátsku a potom v Osvienčime. Hoci príbeh je vyrozprávaný v tretej osobe, Tišma čitateľovi ani na okamih nedá vydýchnuť a celý čas z neho robí podobného „svedka“ udalostí, za akého sa považuje aj Lamian. Táto postava trpí – hoci bola kápom – okrem výčitiek svedomia, ktoré v ňom vyvolala totálna inakosť, neuchopiteľnosť Heleny Lifky, aj koncentráčnickým komplexom: všetko, na čo mu padne zrak, sa v okamihu mení na materiál, vyvolávajúci asociácie s lágrami: či je to pohľad na mladé ženské telo, na postavu starca v okne oproti hotelu alebo na prestretý biely obrus v reštaurácii. Všetky predmety okolitého sveta sú znakmi, obsadené jedinou témou.
Román po holokauste
Vďaka myšlienkovej hĺbke, psychologickému detailizmu, štylistickej brilancii a úprimnému morálnemu zaangažovaniu, s akými A. Tišma vyrozprával Lamianov príbeh, je Kápo rozhodne románom, ktorý patrí k vrcholom literatúry účtujúcej s ďalekosiahlymi dôsledkami Osvienčimu. Ak však napriek tomu povieme, že určitý problém tejto otriasajúcej knihy tkvie v lineárnosti Lamianovho putovania, hľadania a rozpomínania, nechce to byť salónny cynizmus. Na tristo husto potlačených strán knihy, v ktorej centre sa nachádza púť človeka k tomu druhému a k sebe samému, je tu predsa len trochu málo rozvinuté súčasné dianie. Inými slovami, takýto rozsiahly román – po skúsenosti s dôsledkami „moderny“, ku ktorým patrí nielen holokaust, ale aj nové techniky vnímania a písania – kladie azda trochu väčšie požiadavky na to, čo nazývame čas rozprávania. Toto „viac“ je naznačené napríklad v Lamianovej záhrebskej epizóde zo súčasnosti: hlavná postava si dovedie do hotelovej izby prostitútku a po mnohých rokoch, na pozadí súčasnosti jej akosi postupne svitne, čo bolo za jeho dávnymi kápovskými excesmi: nie virilizmus, sexuálna neukojenosť, ani kompenzácia strachu, ale spletenec komplexov, spoly uvedomovaných pocitov voči ženám a ťaživých fantaziem. Ku koncu knihy to Tišma pomenúva s absolútnou brutálnosťou: „To svoje plaché židovstvo rozháňal tancom so vztýčeným údom, s neobrezaným údom, chcel tak predbehnúť ich možnú nenávisť, možné pohŕdanie a nedovoliť tej nenávisti a tomu pohŕdaniu preniknúť k pramenisku ich mysle, ich vôle.“ Napriek mnohým ďalším psychologickým postrehom – v nich je Tišma skutočný majster – zostáva epizóda s prostitútkou, ktorá predchádzajúcu myšlienku evokovala, jedným z mála dôrazných odkazov na aktívnu úlohu súčasnosti v románovom dianí. Takéto odkazy tu nájdeme vlastne len tri: popri tejto je to už spomenutá epizóda s maďarskými novinami a do tretice prekvapivé rozuzlenie románu. Akokoľvek, to nečakané rozuzlenie je určite najsilnejším momentom knihy, ktorý dokazuje, že aj mnoho rokov po vojne a holokauste možno o tejto téme písať z nových uhlov pohľadu.
(Kápo. Kalligram, Bratislava 2002. Zo srbčiny preložil Karol Chmel.)
