Tradícia a moderný román

Položili ste mi otázku, ktorá ma priveľmi netrápi, aj keď spisovatelia radi hovoria o tradícii, niekedy ako jej popieratelia, inokedy, najmojdušu, aj ako jej prenášatelia z generácie na generáciu. Občas sa mi zdá, že prináležím k nejakému prastarému svetu, ktorý na mňa vplýval, ale to ma neprivádza k závislosti od tradície. Nepociťujem potrebu čokoľvek z tradície obnovovať, ani ju prenášať ďalej, lebo niet veci, ktorú by som slepo podporoval a ktorej by som nevzdoroval, aj keby bola svätá a nedotknuteľná. Tradícia je zaujímavá, keď sa skúma a stavia do čo najreálnejšieho rámca. Čo je teda tradícia? Ezra Pound vraví, že „tradícia je krása, ktorú si chránime, a nie reťaz, do ktorej by sme mali byť zakovaní“. Ak je tradícia naozaj krása, potom sú jej poškvrnitelia právom zobrazovaní ako nuly. Ak je to však reťaz, do ktorej by sme mohli byť zakovaní, potom sú tí istí poškvrnitelia prinajmenšom hrdinovia. Teraz sa nebudem púšťať do prednášky, ako sa kto správa voči tradícii, ale viem, že je vulgárne správať sa k nej ako k niečomu skamenenému. Kto sa uzatvorí do tradície, ten je stratený v čase. Odvažujem sa povedať, že som aj v oblasti jazyka obozretný, napriek skutočnosti, že som často používal mnohé vzdialené slová, že som dokonca zbytočne pátral po ich zmysle, lebo ak sa niečo nedá vyjadriť jazykom našej doby, potom tu nepomôžu nijaké jazykové vykopávky. Je pravda, že starobylý jazyk má určité pôvaby a že je zábavné vykopávať zabudnuté slová a chytať do pascí svojich súkmeňovcov, tak ako je zaujímavé vymieňať si s tými, čo si ich ešte pamätajú, celé priehrštia vzdialených slov. Áno, naozaj je to zábavné. Osobne si myslím, že spisovatelia nie sú strážcami slov; túto starosť stojí za to ponechať inštitútom, učencom, lingvistom, výskumníkom-samoukom, fanatikom, zaľúbencom do minulosti a dejín, ľudovým rozprávačom atď. Ale keď sa spisovateľovi podarí oživiť mŕtvych a priblížiť vzdialené slová a keď to urobí esteticky plnohodnotne, potom sa takýto majster môže pochváliť, že mu „tradičné pasáže“ a šťastný návrat do dávna prináša úžitok. Každé vulgárne zdôrazňovanie sily tradície odvádza kamsi k primitivizmu a necháva ľudskosť klesnúť na najnižšie a nebezpečné konáre. Keď ide o tradíciu, spisovatelia musia byť opatrní a subtílni. Nezabudnúť na ňu, ale držať si ju od seba. Nepoužívať ju priveľmi, lebo „zásoby nie sú večné“. Nezneužívať ju, najmä nie na ideologické účely, lebo tradícia sa potom, ako vraví Adorno, stáva jedom. Mňa tradícia priťahuje len vtedy, keď sa aj sama premieňa v mojej literatúre. Tradícia ako provinčné rozptýlenie, prehnané vyžívanie sa v minulosti, mýtoch, histórii, politike, vedie do rodovej sebaizolácie a stáva sa nudným táraním. Poznám spisovateľov, ktorí utekajú do tohto druhu tradicionalizmu, ale poznám aj takých, čo sa vyhýbajú akémukoľvek vzťahu s tradíciou. Obidva varianty sú prinajmenšom pofidérne. Spisovateľ je predchnutý kultúrou, z ktorej vychádza, dobou, udalosťami, jazykom a históriou, ale musí každé toto špecifikum priblížiť k univerzálnemu, inak sa z neho stane regionalista. Spisovateľ buduje ľudské osudy a rozpráva príbehy zo svojej krajiny, lebo ich chce zvečniť a urobiť ich známymi. Musí svetu úspešne prezentovať vlastný svet. Cez to, čo je obmedzené, cez ten hustý les špecifík, sa musí spisovateľ predrať na čistinu, musí zanechať silný umelecký dojem. Vari nepovedal už Goethe, že „umenie je v obmedzovaní“? Kto v tom obmedzenom dosiahne najviac, ten svoj jazyk, či už malý alebo veľký, urobil väčším alebo ešte väčším. Eliot hovorí, že každá literatúra musí mať vlastné, ale aj spoločné zdroje, veď „rozličné kultúry musia priznať svoju príbuznosť, aby zostali otvorené pre vzájomné vplyvy“. Hans Mayer tvrdí, že „literatúra sa nerodí z čírej spontánnosti, ale zo spojenia spontánnosti a tradície“. Tradícia obmedzuje, ale aj dáva. Povinnosťou moderného spisovateľa je vnímať múdro a triezvo, mať voči nej kritický vzťah a byť pripravený dať lekciu tým, ktorí ju chápu nesprávne alebo ju zneužívajú. Interpretácia, že človek je „zajatcom svojich predkov“, že „tradícia predbieha jeho myslenie“, nás zavlečie do vzdoru, čo ešte nijako neznamená zavrhnutie tradície, ani preklínanie predkov. Povedal by som, že sme len uvrhnutí alebo umiestnení do istých okolností a určitých daností; chceme sa od nich odtrhnúť, no zároveň ich vyzdvihnúť, ale – podľa môjho názoru – len vtedy, keď to je užitočné pre literatúru. Takže odtrhnúť sa tak, aby sme nestratili sami seba, vyzdvihnúť len tak, aby sme neprešli k uctievaniu modiel, ktoré je odjakživa necivilizované. Singer si myslí, že neexistuje ľudská bytosť, čo by bola sama a izolovaná, bez vlastných koreňov. Ak ich nemá, ak sú korene človeka stratené, spisovateľ ich začne hľadať. Vraví, že zakorenenosť je soľ, bez ktorej by literatúra prišla o svoju chuť. Áno, je to presné, ale musíme vedieť, že každé korenie sa naberá len na špičku lyžičky. (Esej pochádza z vydania: Mirko Kovač: Európska hniloba. Kalligram, Bratislava 2000, s. 74-76, prel. Karol Chmel.)