„Tajní“ v Kremli

Z psychologického hľadiska by mal byť príslušník tajných služieb diplomat, novinár, spoločenský typ. Ak sa pripočítajú vynikajúce organizátorské schopnosti, stáva sa z neho dobrý vykonávateľ. To nie je námet z Jamesa Bonda, ale realita. V prvej polovici 90. rokov prišli do ruskej politiky, ekonomických štruktúr a orgánov štátnej moci prví predstavitelia rozpadnutého sovietskeho KGB. Vynikajúci profesionáli a špecialisti „išli na odbyt“ predovšetkým v podnikaní i v politických stranách - napríklad v Černomyrdinovej NDR (Naš dom – Rossija). Druhú polovicu desaťročia charakterizovala nová vlna bývalých agentov. Jej jadro tvorili absolventi špeciálnych univerzít, ktorí nemali praktické skúsenosti, a takisto prepustení špecialisti. Boli už „nižšej kvality“, no existovali samozrejme aj výnimky. Vymenovanie Jevgenija Primakova za predsedu vlády v septembri 1998 opäť stimulovalo prílev kádrov z tajných služieb na ruskú politickú scénu. Tentoraz sa trend dotkol i vrcholných mocenských pozícií. Primakov si vyberal ľudí z Prvého hlavného oddelenia KGB (zahraničná rozviedka) a Tretieho hlavného oddelenia (vojenská kontrarozviedka). Postup Vladimira Putina na predsedu vlády v roku 1999 a neskôr zvolenie za prezidenta Ruskej federácie v roku 2000 úplne uvoľnilo bývalým agentom cestu. Takže roky 1999 – 2000 sa stali pre tajné služby obdobím novej nádeje, tým viac, že sa zvýšilo ich financovanie. Neželaní Koncom 80. a začiatkom 90. rokov nebola prítomnosť predstaviteľov tajných služieb vo „vysokej politike“ vítaná. Ani prezident Boris Jeľcin nemal v obľube ľudí, ktorí kedysi pracovali v KGB. Napriek tomu sa niektorí presadili – sekretariát ruského premiéra Viktora Černomyrdina viedol Genadij Petelin, kádrový pracovník tajných služieb; Nikolaj Svanidze, bývalý riaditeľ RTR (ruský televízny kanál), vymenoval za vedúceho programu „Vesti“ Eduarda Gendelieva, ktorý bol nositeľom hodnosti poručíka KGB. Aj niektorí ďalší „pohlavári“ sa začali aktívne zapájať verejno-politického života. Napríklad Vadim Bakatin sa v roku 1991 zúčastnil na voľbách na post prezidenta Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky. Bola to však skôr výnimka než pravidlo. Bývalí agenti sa sústredili na malé a stredné podnikanie, kde ich schopnosti a kontakty našli plné uplatnenie. Zamestnanci s vysokými hodnosťami postupovali podľa jednoduchej schémy: abdikácia, memoáre, podnikanie, dôchodok. Na vedenie obchodov v zásade využívali vlastné kontakty, tam sa ich podnikanie aj končilo. Ani jeden z nich sa nestal úspešným podnikateľom. Po dvoch-troch rokoch spravidla odchádzali do dôchodku. Príkladov je veľa: Filip Bobkov, zakladateľ Piateho (ideologického) oddelenia KGB, ktorý napísal memoáre a neskôr sa stal riaditeľom Analytickej služby Most-banky, posledný riaditeľ KGB ZSSR Vladimír Krjučkov, ktorý po napísaní memoárov obsadil vedúci post v AFK Systema a tak ďalej. Určitá časť prepustených zamestnancov strednej úrovne KGB v zásade pokračovala vo svojej špecializácii – založili vlastné súkromné bezpečnostné firmy. Vladimír Vinogradov sa stal prezidentom SBS Valta, Valerij Vorotnikov sa stal generálnym riaditeľom Agentúry pre ekonomickú bezpečnosť Vzor, Vladimir Maruščenko, zakladateľ Služby vlastnej bezpečnosti v KGB, sa stal v roku 1993 riaditeľom bezpečnostnej služby koncernu Gazprom. Veľkú pozornosť venovali predstavitelia tajných služieb médiám. Práve tu mohli plne realizovať to, čo ich učili na špeciálnych univerzitách – manipulovanie verejnej mienky. Agenti tajných služieb sa často maskovali ako novinári. U demokratov prvej vlny to vyvolalo šok. Po auguste 1991 sa ich riaditeľ verejnej televízie Ostankino pokúsil odvolať. Napriek tomu niektorí zostali. Výrazným príkladom odchodu zamestnanca s vysokou hodnosťou z tajných služieb do „veľkej“ politiky je Andrej Nikolajev. Vytvoril hnutie Zväz vlády národa a práce. Zo začiatku podporovalo Lužkova, ale potom, ako založil stranu Otečestvo, ustúpilo do tieňa. V roku 1998 sa Nikolajev stal poslancom Štátnej dumy a neskôr, v decembri 1999, predsedom Výboru Štátnej dumy pre obranu. Alexander Lebedev, špecialista Služby zahraničnej rozviedky, ktorý sa stal riaditeľom Národnej rezervnej banky, dnes aktívne pôsobí v strane Viktora Černomyrdina NDR. Nástup Samotní vysokí predstavitelia Federálnej bezpečnostnej služby (FBS) sa najprv nehrnuli do štátnych štruktúr a politiky. Neskôr sa však tento trend zmenil. Veľmi veľa dôstojníkov z FBS vymenovali na posty v Rade bezpečnosti Ruskej federácie a federálnych okruhov (regionálnych štruktúr štátnej správy) vytvorených v roku 2000. Zo Služby zahraničnej rozviedky Ruskej federácie (SZR) sa najznámejším zástupcom v ruskej politike stal Jevgenij Primakov. Bol ministrom zahraničných vecí, neskôr predsedom vlády a jedným z lídrov parlamentnej frakcie Otečestvo. Jurij Kobaladze, tiež zo SZR, ktorý bol menovaný za prvého zástupcu generálneho riaditeľa ITAR – TASS, kde zodpovedal za strategické plánovanie, kádre a financie, neskôr odišiel na post topmanažéra skupiny Sputnik Ltd.. Po nástupe Putina na prezidentskú stoličku sa zvýšil prílev predstaviteľov tajných služieb, zvlášť z Petrohradu. K moci sa dostali aj mnohí generáli, ktorých vymenovali na novovzniknuté posty (napríklad zástupcov prezidenta RF vo federálnych okruhoch) alebo zaujali kľúčové posty v už existujúcich štruktúrach (Rada bezpečnosti RF a podobne). V poslednom čase sa stal známym Lev Šebaršin, bývalý riaditeľ Prvého hlavného oddelenia KGB, teraz prezident Ruskej národnej služby pre ekonomickú bezpečnosť, či Ksenofont Ippolitov, ktorý sa z riaditeľa Informačno-analytického oddelenia Ministerstva bezpečnosti RF stal viceprezidentom Ruského zväzu spoločností, zaoberajúcich sa bezpečnosťou. Osobitnou etapou sa stal „pochod“ predstaviteľov tajných služieb do orgánov moci počas regionálnych volieb v roku 2000. Nedá sa konkretizovať, mien je veľmi veľa – Michail Grišankov, Vladimír Kulakov a mnohí iní. „Milovaný Putin“ Prístup členov tajných služieb k politickým procesom sa teda zmenil. Predtým sa usilovali verejne neprejavovať, dnes sa situácia od základu zmenila. Z určitého uhla pohľadu sa samotného faktu prítomnosti predstaviteľov tajných služieb v politike netreba obávať. Pracovali v nich tí najschopnejší ľudia krajiny. Navyše, hovorí sa, že už v časoch ZSSR bolo jediným orgánom bojujúcim proti korupcii v najvyšších úrovniach moci, i v Politbyre, práve KGB. Predchádzajúca neprítomnosť „tajných“ v politickom živote Ruska môže prameniť aj z nechuti pracovať v tajných službách za čias prezidentovania Borisa Jeľcina. Situácia je už iná. Sám Putin predtým pracoval v Zahraničnej rozviedke KGB, má k nim teda blízky vzťah. Za čias Jeľcina sa mnohí gubernátori prakticky otvorene odmietali podriaďovať federálnemu centru, čo samozrejme nepomáhalo upevneniu stability. Putinovo rozdelenie Ruska na federálne okruhy a dosadenie predstaviteľov tajných služieb a armády na nové posty malo zlepšiť kontrolu jednotlivých subjektov Ruskej federácie a ohraničiť právomoci gubernátorov. Zatiaľ sa zdá, že sa mu to podarilo.