Neistá a nesmelá medzi ľuďmi
Francúzska socialistická strana (PS) je stále silná. No mnohí od nej očakávali viac ako len pôsobenie na francúzskej scéne. Dnes je súčasťou všadeprítomnej opozície voči reštriktívnym opatreniam, ktoré odštartovala pravicová vláda koncom minulého roka. Akú úlohu v nej však zohráva, to je predmetom mnohých diskusií, kníh i pouličných bojov. Francúzska politická scéna je charakteristická tým, že skoro každé voľby neznamenajú porážku, ale deštrukciu toho druhého. Je až zábavné, ako si pred vyrovnaným prvým kolom každý sľubuje výhru, a keď sa začnú po 20.00 objavovať v televízii prvé odhady výsledkov, vtedy prehrávajúci začnú rozprávať o tom, ako pochopili, kde urobili chyby, ako si to berú k srdcu. Dva týždne stresu väčšinou potvrdia prehru a strana má maximálne rok a pol na to, aby sa pozviechala a našla si novú politickú agendu, resp. aby zvýraznila politické línie, ktorých nedostatok jej ľudia vyčítali. V prípade Francúzskej socialistickej strany je to o to komplikovanejšie, že má súperov zo všetkých strán politického spektra, zľava aj sprava. V tomto prípade je dôležitá aspoň povrchná jednota. Pravica to mala ľahšie, hneď po druhom kole, keď sa Chirac prekopŕcol spolu s Le Penom. Naopak ľavica, ktorú premiér Lionel Jospin nedokázal zjednotiť pod svoje krídla, išla do volieb s viac ako poltuctom kandidátov, ktorí síce dokopy nad pravicou vyhrali, ale samostatne prepadli. Jednota je traumou francúzskej ľavice od začiatku jej vzniku. Jednotlivé štiepenia sa doteraz vnímajú ako zlomové body politického vývoja. Rozkol medzi komunistami a socialistami na začiatku minulého storočia je prvým z nich a nasledujú aj ďalšie. Ponaučení je dosť. Preto sa francúzski socialisti pokúšajú vytvoriť v rámci svojej strany čo najväčšiu možnú diskusiu, aby sa vyhli rozkolu. Málokedy preto nastáva situácia, že na kongrese sa schvaľuje iba jeden program. Stáva sa to len v prípade kandidatúry „zjednotiteľa“ či víťaza. Očividný je príklad Françoisa Mitterranda, ktorému sa v roku 1971 podarilo zjednotiť takmer všetky voľbami zdecimované prúdy mimo komunistov. Úspech sa však dostavil až po desiatich rokoch, keď dostalo Francúzsko prvého ľavicového prezidenta, ktorý zostal doslova na tróne celých štrnásť rokov. *** Vráťme sa však k neúspechom. Tie iniciujú veľké ideologické diskusie, ktoré zo sebou prinášajú súperenie vnútrostraníckych prúdov, ktoré pôsobia v rámci jednej strany až do momentu, kým sa ešte vedia aspoň všeobecne stotožniť s celkovou politikou strany. Životaschopnosť jednotlivých prúdov sa prejaví najmä pred kongresom, keď viac ako 200 tisíc členom predloží každá skupina svoj program. Nasleduje hlasovanie, ktoré istým spôsobom predurčí základné línie a celkovú náladu v strane. Prehra v prezidentských voľbách a následné rozdrvenie v parlamentných voľbách (možno aj preto, že Francúzi mali dosť roztržiek medzi prezidentom a vládou) boli na niečo dobré. Mnohí sympatizanti, ktorí strane držali palce, sa rozhodli, že Le Pena treba zastaviť. Preto po tom, čo vo Francúzsku nazývajú šok z 21. apríla 2001, vstúpilo do PS viac ako 20 000 nových členov, z veľkej časti mladých a pochádzajúcich z rôznych etnických, či iných menšinových skupín, ktoré sa nástupom xenofóbie v ich krajine mali dôvod zaoberať. Sumarizujme teda výzvy, ktoré stáli pred kongresom v Dijone, ktorý sa dial v polovici mája. Ľavica sa stiahla z výkonných zložiek v republike, nástup pravicového extrémizmu dostáva svoju politickú tvár, imigranti z moslimských krajín majú problém zo sekulárnym videním republikánskeho školstva, nové sociálne hnutia začínajú vážne prenikať do všetkých častí spoločnosti a pravica začala ustupovať od sociálnych výdobytkov, najmä pokiaľ ide o pracovný čas i dôchodkový systém. Socialisti sa pasujú hlavne s podozrením, že kedy boli pri moci, robili by to isté, resp. že keď tam boli, tak to nerobili inak. Z tohto dôvodu z piatich predložených textov boli všetky štyri naľavo od dokumentu prvého tajomníka Hollanda, ku ktorému sa po veľkých diskusiách pridali skoro všetci predstavitelia bývalej vlády. Podarilo sa mu kompromisnícky zastrešiť všetky vedúce osobnosti, ktoré majú viac, či menej urgentné ambície. Od tzv. pravičiarov Strauss-Kahna, Fabiusa, cez Gigouovú až po Delorsovu dcéru Aubryovú, ktorá je všeobecne pokladaná za reprezentantku ľavého krídla strany. K tomuto prúdu sa pridala aj morálna autorita, parížsky starosta Delanöe. Je pozoruhodné, ako sa dohodli tí, ktorí boli považovaní za možných kandidátov na čelo strany, ktorá má do roka ambíciu bodovať v najbližších voľbách. Tento kompromis bol terčom kritiky minoritných prúdov a dôvodom odmietnutia tzv. syntézy, teda programového zlúčenia textov. Napriek tomu, skoro všetky vystúpenia z tribúny pôsobili ako zbožné želanie jednoty alebo aspoň spolupráce celej ľavice. V atmosfére masívnych štrajkov, sa preto hviezdou zjazdu stal šéf najväčšej odborovej centrály CGT Thibault. Problém je však v tom, že znovu začínajú existovať zásadné rozdiely medzi tými, ktorí sa naľavo snažia byť súčasťou systému, a tými, ktorí otvorene rozprávajú o „rupture“, čo môžeme voľne preložiť ako diskontinuita. *** Presne to žiadajú rôzne prúdy sociálneho hnutia vo svete združené vo Svetovom sociálnom fóre. Pod tlakom minoritných skupín v PS sa vedenie usilovalo diskutovať a integrovať hnutie napríklad cez víkend v Eviane, kde sa zhromaždili aktivisti „za inú globalizáciu“, aby protestovali počas summitu G-8. Paradoxné je však to, že keď bol summit v Janove a policajti zastrelili mladého chlapca, tak predstavitelia socialistov, a vtedy aj francúzskej vlády, sedeli vo vnútri. Cez víkend prišli niektorí demonštranti provokovať a strhla sa bitka s výsledkom dvoch ranených. Lídri hnutí sa dištancovali od týchto praktík, a takisto vedenie PS sa rozhodlo prísne rozdeľovať medzi vandalmi a mierumilovnou väčšinou. Signál to však je. Aj integrovaním mnohých mladých a žien do nového vedenia strany, úprimným záujmom o riešenie problémov imigrantov a intolerancie medzi etnikami sa snaží naspäť prenikať do spoločnosti a nie ovplyvňovať ju len zhora. Uvidíme, či sa to podarí. Jedno je však isté: pád PS spôsobilo odtrhnutie od každodennej reality a názorov spoločnosti na ňu.
