(D)Evian(ti)
Ak by niekto v nedeľu tajne premiestnil na Mars celé francúzske horské mestečko Evian, prišli by sme o lídrov najmocnejších krajín sveta. „Nezodpovedné živly“ tvrdia, že by to viac problémov vyriešilo, než spôsobilo. V každom prípade, sa to asi nedalo. Prísnejšie strážené miesto vtedy na Zemi pravdepodobne neexistovalo. Navyše, to by sme predsa Marťanom nemohli urobiť... Titulok článku je prevzatý z mena „neoficiálnej“ stránky summitu ôsmich najbohatších krajín sveta – skupiny G-8 (www.g8deviant.org), ktorý sa konal 1. až 3. júna v Eviane. Lídri mali o čom hovoriť – na programe bolo odzbrojenie, kríza globálnej ekonomiky, blízkovýchodný mierový proces, rekonštrukcia Iraku, pomoc Afrike a mnohé iné témy. Ako však hovorí (upravená) ľudová múdrosť, reči sa hovoria a bomby padajú. A tak sa pozornosť sústreďovala najmä na rituálne tance, v ktorých okolo seba krúžili prezidenti a premiéri. Podá Bush Chiracovi ruku? Budú sedieť Schröder, Putin a Chirac spolu alebo medzi seba niekoho pustia? S kým strávi Bush najviac času? A s kým najmenej? Budú na obed „french fries“ alebo „freedom fries“? Iste, sadnúť si za spoločný stôl po nepeknej hádke, to má svoju vlastnú hodnotu. Je lepšie, keď lídri spolu hovoria, ako keby mali po sebe hádzať rezolúcie či, nebodaj, bomby. Summit mal aj ďalšie neodmysliteľné kulisy. Zástupy sekretárov, ochrankárov, tajomníkov na všetko i obyčajných „pridržtašiek“, ktorých si každý z hostí doviedol, novinári, policajné kordóny a za nimi, v bezpečnej vzdialenosti, demonštranti. Tí vnímali schôdzku ako naozaj mierne „vyšinutú“ – hovorili sa veľké reči a dávali veľké sľuby (nakoniec, ako každý rok) a zatiaľ po celom svete umierali ľudia na inak liečiteľné choroby, mrzačili ich míny, ktoré niekto položil a niekto predtým vyrobil a predal, chudobná väčšina sa stávala chudobnejšou a bohatá menšina bohatšou, pre zisk sa vytínali pralesy a znečisťovali moria. Podľa ľudí protestujúcich na uliciach to nebolo napriek politike prítomných lídrov, ale kvôli nej. Proti ľudskej hlúposti... Niekto by mohol povedať, že také vysvedčenie je zbytočne prísne. Nuž, akosi sa mu nedalo vyhnúť. Niekoľko príkladov. Toptémou stretnutia bola kontrola zbrojenia. Na mušku sa pre svoj jadrový program dostali KĽDR a Irán. Samozrejme, čím menej bude na svete jadrových zbraní, tým ďalej sme od priepasti totálneho zničenia. Sústredený medzinárodný tlak možno prinúti Teherán a Pchjongjang podriadiť sa a povoliť všetky žiadané kontroly (ak predtým Spojené štáty nestratia trpezlivosť). Pud sebazáchovy im však vždy bude hovoriť, že v systéme, v ktorom sa hegemón spolieha len na vojenskú silu, nie je pre ostatných medzinárodné právo záštitou. Okrem toho, najväčším problémom v multilaterálnom úsilí za obmedzenie zbrojenia je pravdepodobne sám Washington. Odmietol takmer všetky významné iniciatívy – Zmluvu o nešírení jadrových zbraní, Zmluvu o systémoch raketovej obrany, Všeobecnú zmluvu o zákaze pokusov, zmluvy týkajúce sa biologických zbraní, nášľapných mín a tak ďalej. Nie je v tom sám. Najviac úmrtí dnes spôsobia malé zbrane. Ich najväčšími predajcami sú však práve krajiny ako USA, Francúzsko, Rusko, Nemecko a Veľká Británia. Táto päťka bola v rokoch 1997 až 2001 zodpovedná za obchod so smrťou v hodnote takmer 83 miliárd dolárov. Nanajvýš paradoxne potom pôsobili vyhlásenia, že treba zabrániť teroristom, aby sa dostali k ručne odpaľovaným strelám, pretože vraj nimi môžu spôsobovať vážne škody. Čo mali na plášti napísané rakety, ktorými Taliban ostreľoval útočiace americké letectvo? „Made in USA.“ ... ani sami bohovia... Chudoba rozvojového sveta je už tradičnou témou takýchto stretnutí. Aj sprievodných demonštrácií. Na summit G-8 boli opäť pozvaní aj lídri rozvojových krajín – robí to dobrý imidž. Napriek tomu, ak máme vychádzať z predchádzajúcich skúseností, reálne výsledky nebudú nijako ohromujúce. O odpustení dlhov rozvojovým krajinám sa hovorí už dávno. Úroky z dlhov, ktoré nikdy nebudú schopné splatiť, robia z mnohých vlastne vývozcov kapitálu. Prvý krok sa už dokonca po veľkom tlaku urobil – Iniciatíva pre ťažko zadlžené chudobné krajiny (Heavily Indebted Poor Countries Initiative) sa však ukázala ako nedostatočná. Malé odpustenie a oddialenie splátok krízu zdržalo, no nezastavilo. Na ďalšie kroky však akosi chýba politická vôľa. Do Evianu však prišiel s novým nápadom práve George Bush. Napriek predchádzajúcej opozícii voči podobným postupom, teraz dostali USA geniálny nápad – treba odpustiť šesťmiliardový dlh Iraku (plus reparácie z prvej vojny v zálive), lebo inak je jeho ekonomická obnova nemožná. Ostatné krajiny G-8 by možno v zásade neboli proti. Nechápu len, prečo by mali sponzorovať 52. štát USA. Navyše, takýto záchvat humanizmu treba postaviť do správneho kontextu. Spojeným štátom dlhuje Irak len malé percento z celkovej sumy. Hlavnými veriteľmi sú Rusko a Francúzsko. Okrem toho, len pred mesiacom zabránil Wasington, aby bol na pôde Medzinárodného menového fondu vytvorený Mechanizmus reštrukturalizácie suverénneho dlhu. Definoval by pravidlá, na základe ktorých môže vláda suverénneho štátu vyhlásiť bankrot – neschopnosť plniť si povinnosti dlžníka. ... nič nezmôžu? Jednou z najväčších bŕzd hospodárskeho rozvoja tretieho sveta sú choroby. Dnes sa hovorí predovšetkým o SARS, no v rozvojových krajinách zúria iné epidémie. Medzi najsmrteľnejšie patrí AIDS. Keď si chceli pred dvoma rokmi lídri najbohatších štátov udobriť rozzúrených demonštrantov v uliciach Janova, navrhli aj vytvorenie 10-miliardového medzinárodného fondu určeného na boj proti tejto epidémii. Spojené štáty samotné prisľúbili prispieť 3,5 miliardami. V médiách vyšli optimistické správy, prezidenti a premiéri chvíľku zaspávali o niečo lepšie a nakoniec sa dokopy nič neurobilo. Tento rok to chcel Bush vyskúšať podobne. V rámci ukazovania „krajšej tváre“ svojej vlády podpísal zákon o poskytnutí 15 miliárd dolárov na boj proti AIDS. Že to nemalo byť do spomenutého medzinárodného fondu, ale je to unilaterálna americká iniciatíva? A nie je to jedno? Práve že nie celkom. Americké farmaceutické firmy prehrali minulý rok zúrivú bitku o legalizáciu generických liekov. Rozvojové krajiny, ktoré si nemohli nakúpiť ich drahé výrobky, vyvinuli na podobnom základe vlastné lieky. Firmy protestovali tvrdiac, že tým boli porušené ich vlastnícke práva. Po súdnych procesoch a slovných prestrelkách, v ktorých sa za vlády Juhoafrickej republiky a Brazílie postavila aj svetová verejná mienka, korporácie ustúpili. Nie pre nečakané osvietenie ľudskosťou, ale pre spotrebiteľský bojkot, ktorý ohrozoval zisky. Teraz im však Bushov plán dáva novú šancu – keďže peniaze ostávajú v rukách americkej vlády a ona rozhodne, ktoré lieky si za ne rozvojové krajiny budú musieť kúpiť, pravdepodobne sa môžu tešiť na zákazky. Tunelovanie verejných zdrojov pod pláštikom ľudskosti. A aby sa z kontraktu vyťažilo maximum, o pomoc sa budú môcť uchádzať len tie rozvojové krajiny, ktoré prijmú americké geneticky modifikované potraviny. Nuž, Európa podporuje svojich farmárov priamo, Spojené štáty inak – aj vydieraním. Navyše, 20 percent z peňazí má byť určených na propagáciu prevencie. Respektíve, jej špecifického druhu – nijaký sex pred manželstvom. Nie je to len výraz úplnej bigotnosti, ale aj kultúrnej necitlivosti. A čerešničky na torte – z 10 percent určených na starostlivosť o siroty dostanú náboženské organizácie najmenej polovicu. Paradoxov a logických kotrmelcov bolo na stretnutí očividne plno. Možno práve preto bolo potrebné všetko to divadlo s gestami, uzmierovaním a úsmevmi. Aby sa zakryla ideová prázdnota reálpolitiky za ním. V tomto kontexte sa nečudujem, že pre mnoho mladých ľudí je politicky zmysluplnejšie zablokovať cestu (či rozbiť tehlou výklad reštaurácie MacDonalds), než ísť k parlamentným voľbám.
