Groteska ozvláštnená snovou mágiou
Medzi slovenskými divadelníkmi už niekoľko rokov prebieha sústredené úsilie o podporu pôvodnej dramatickej tvorby, ktorého najvýznamnejším plodom je súťaž Dráma organizovaná Divadelným ústavom a Divadlom SNP v Martine. Víťazkou druhého ročníka sa stala Eva Maliti-Fraňová, ktorej hra Krcheň Nesmrteľný sa dočkala v jednej sezóne až dvoch premiér. Po Divadle SNP v Martine ju uviedla aj Malá scéna Slovenského národného divadla. Hra nás uvedie do zapadnutej slovenskej dedinky v osemdesiatych rokoch minulého storočia. V malom dome, kam zateká, kde múry držia iba silou vôle a na povalu sa chodí rebríkom priamo z izby, žije Krcheň, jeho majiteľ, so svojou ženou Hankou. Krcheň väčšinu dňa preleží a presimuluje predsmrtnú agóniu na svojej posteli, ani sa neobzrie na svoju pomätenú ženu, ktorá mu varí polievku z lopúchov pri potoku, kde je voda najhlbšia. Krcheň je sebecký a bezohľadný manipulátor, ktorý využije každú príležitosť, aby dosiahol to, po čom mu práve duša piští. Najväčšou odmenou mu je obdiv a zbožňovanie okolia. Poštár Matej je verným besedníkom, odovzdaným poslucháčom a nápomocným roznášačom udavačských listov, ktorými Krcheň zo svojej postele nemohúceho invalida, účastníka povstania, ovplyvňuje verejný život až na okrese, či dokonca kraji. Vo svojej neokrôchanej sebeckej snahe o ukojenie túžby zájde do každého domu v dedine, všade po svojej návšteve zanechá malú pozornosť, a keď sa mu to aj nepodarí, príde si náruživá pani dotyčného domu po svoju odmenu priamo k nemu domov. Iba jediná stále odoláva, žena predsedu Jana Štrbu. Keď teda nedá žena, treba s Janom zatočiť, a tak Matej otvára cudzie listy a beží na kraj s udaním. Celá táto udavačsko-organizátorská a rozkošnícka činnosť si vyžaduje od Krcheňa veľké sústredenie a množstvo energie. Nikto by neuveril, že tento človek je už jednou nohou v hrobe, a preto nevstáva z postele. Na hranici života a smrti Martin Huba svojho Krcheňa vedie týmto hektickým smerom. Výpovede o zlom zdravotnom stave sa stávajú skutočnosťou nie v jeho herectve, ale v konaní a postojoch ostatných postáv. Vypovedané formuje skutočnosť, slovo nadobúda silu reality samotnej. Krcheňa nezastaví nič, ani zodpovednosť k deťom, veď syna takmer prizabil, keď sa rozhodol, že opraví dom, lebo sa hanbil do starej schátranej barabizne, ktorej steny sú modro-sivé od plesne, priviesť svoju budúcu ženu. Po veľkom kriku, čo sa rozliehal po celej dedine, syn Peter odišiel do veľkej Bratislavy a spolu s ním aj jeho dvojča Pavol. V schátranom dome zostala osamelá Marka, ktorú po odchode bratov už nemal kto pred otcom ochraňovať. Zo školy prišla správa, že Marka sa začala zle učiť, že stále čosi nezrozumiteľne mumle. Potom našli Marku na povale obesenú. Úslužný Matej pomohol beštiálnemu otcovi utopiť mŕtvolu v potoku, nezabudol ani otvoriť list, ktorý dievča napísalo kamarátke o všetkom, čo s ňou otec robil, o tom, ako sa hanbila pred matkou a ako to už ďalej nedokázala znášať. Matka a manželka Hana list našla, o všetkom sa dozvedela, a preto jej Krcheň preventívne vybil všetky zuby, aby nikomu nič neprezradila. Hana sa po tom všetkom zbláznila, nedokázala uniesť zneužívanie vlastnej dcéry vlastným otcom, nedokázala sa zmieriť s tým, že jej najmilší a najbližší človek, poštár Matej, ktorého bola Marka možno aj dcérou, sa spolčil s hrozným Krcheňom a posluhuje mu ako Faust diablovi. Nahá preto behá po dome, poštár na ňu zbožne hľadí a Krcheň ich oboch iba sucho okrikuje. Monika Hilmerová v postave Hanky i Marky pozerá na celý úbohý svet akoby z nadhľadu poznania a skúsenosti. Odvahu k tomu jej dodáva duševné pomätenie, ale aj poznanie prichádzajúce z druhého sveta, kde ju čaká vlastná dcéra, s ktorou si ešte veľa musia povedať. Hanka so svojím nič nehovoriacim úsmevom, alebo ustrnutým utrpením čaká na hranici medzi reálnym svetom a svetom, ktorý príde potom, tým lepším a krajším ako všetko, čo zažila doteraz. Hanku k životu medzi dvoma svetmi dohnal neľútostný život s tyranským manželom, no Krcheň sa k takémuto životu odhodláva sám. Snaží sa uniknúť smrti, prekabátiť ju, nechce zomrieť, ale na druhej strane robí všetko pre to, aby sa nestal súčasťou sveta, ktorý ho obklopuje. Jedného sveta sa bojí, lebo nevie, čo ho v ňom čaká, bojí sa stretnutia s ľuďmi, ktorým za života ubližoval, a z toho druhého sveta vyberá iba potešenia a intrigy. Prostredníkom komunikácie s reálnym svetom sú listy a poštár Matej. Využiť príležitosť Inscenácia Romana Poláka sa nenesie iba v pochmúrnom duchu života s tyranom, života na hranici dvoch svetov, noci a dňa. Ako každý tyran je Krcheň veľmi spoločenský, rád kurizuje ženám, frajerky ho dokonca aj po dvadsiatich rokoch chodia navštevovať domov a ešte poslednýkrát pred jeho smrťou si chcú zopakovať to, čo s ním zažívali za mladi. Božidara Turzonovová, Soňa Valentová a Dušan Tarageľ v čiernych šatkách prichádzajú ako tri sudičky, či tri grácie, do Krcheňovho domu čakať na smrť, či užívať si života. Prichádzajú na miesto, ktoré stojí na hranici, aby nazreli do jedného zo svetov. Krcheň na zatuchnutej a vlhkej povale, kde sa zmárnila Marka, uchováva za trámom list, v ktorom ho obviňuje zo zneužívania. Hana často chodí hore po rebríku, aby sa pozrela, či sa Marka nevrátila rovnakým spôsobom, ako odišla. Pri každom otvorení stropných dvier sa zjavia s jemným škripotom a piskotom netopiere, škoda len, že v druhej polovici inscenácie sa očarujúce netopiere stvárňujú už iba zvukovo. Takáto živosť sa dostala aj do herectva predstaviteľov jednotlivých rolí. Tri Krcheňove milenky sú neobyčajne presvedčivé, živé a takmer reálne a to aj napriek tomu, že sú štylizované do rolí ľudí, čo sa nechajú opantať a presvedčiť manipulátorskými rečami sebeckého chrapúňa. Marián Labuda je v postave poštára Mateja zároveň Kukučínovým Neprebudeným, aj diskrétnym hrdlorezom. V každom jeho geste cítiť úprimnosť, pri pohľade na nahú Hanku za oknom mu znežnie tvár a rozľútostí sa duša nad osudom jeho tajnej lásky, nemá však toľko odvahy, aby sa postavil proti Krcheňovi, ktorého si zase úprimne váži a snaží sa mu vo všetkom čo najlepšie poslúžiť. Ján Kroner stelesnil postavy bratov, ktorých spája až také silné súrodenecké puto, že majú dokonca aj spoločnú ženu, napriek tomu sú úplne rozdielnej povahy. Peter, ten bystrejší, je rozhodný človek, vecný, niekedy možno až hulvát, Pavol je oddaný, milujúci, nechápavý a možno až neschopný, pri odchode z domu si nikdy nezabudne udrieť hlavu do verají dverí, ktoré sa kedysi, ešte keď žili nebohý Ňaňo Krcheň, stavali priveľmi nízko a otec sa ich z lenivosti a prehnanej úcty k predkovi nikdy neodvážil prestavať. Živosť a úprimnosť v herectve jednotlivých postáv narúša Zuzana Fialová, ktorá hrá úlohu Evy, manželky Krcheňových synov. Najlepšie stvárnila part, kde je zvádzaná svokrom Krcheňom. V ostatných častiach inscenácie sú jej opakujúce sa repliky natoľko mechanické, že vôbec neplnia humoristicko-hyperbolizačnú funkciu, ktorá by im mohla pri dobrom stvárnení patriť. Eva je človekom z inakiaľ, nepozná pomery panujúce v dome na hranici dvoch svetov, pochádza zo skutočného bratislavského sveta, je zahľadená sama do seba, zaujíma sa iba o svojich manželov a syna. Ostatných ľudí si všíma iba kvôli tomu, že sa to patrí, alebo s cieľom zapáčiť sa im. Všetko, čo povie, vytrháva ostatné postavy aj divákov z hraničného sústredenia sa na život medzi dvoma svetmi a vrhá ich do kontaktu s neštylizovanou skutočnosťou. Na splnenie tejto funkcie by Evine repliky mali byť plné života, a to, že sa systematicky opakujú, by malo byť zdrojom neustále sa obnovujúcej sily a vnútorného presvedčenia matky. Zuzane Fialovej sa však takýto prístup nepodarilo nájsť. Nadčasová alegória Úprimnosť a skrývaná radosť v herectve v kontraste so slovom, ktoré sa vypovedaním stáva skutočnosťou, umocňujú dojem, že Krcheň nie je reálnou postavou, ale že je iba symbolom čohosi zlého, nemorálneho. Autorka predlohy umocňuje transcendentálne uvažovanie o zlých ľudských vlastnostiach konfrontáciou s nadpozemským svetom. Z reálnych postáv sa stávajú bábky v životnej veľkosti, keď sa im privrávajú ich duše, ktoré prešli očistným plameňom posmrtnej skúsenosti. Ňaňo Krcheň sa vracia na zem, aby svojho syna zaklial a zabránil mu prístup do neba. Poštár Matej si musí vypočuť monológ svojej duše, ktorá ho obviňuje a pripomína mu všetky omyly a neprávosti, ktorých sa dopustil voči Hanke a Marke. V druhej polovici predstavenia sa dostávame dokonca do neba. Krcheňov dom sa už tak rozpadol, že zmizli okná, za ktorými sa zvýraznila bujná zeleň záhrady, čo len umocnilo dojem nebeskej rozľahlosti, čistoty a nadradenosti pravdy nad lož a podvody. Verný svojej poetike, v ktorej slovo vytvára realitu, režisér nevydeľuje jednotlivé časové roviny inscenácie jasnou štylizáciou, všetko má na svedomí slovo, čo sa povie, a tí, čo tomu uveria. Hudba Daniela Mateja na ľudové motívy prechádza od zvukov harmoniky až k štylizovanému slávnostnému hlaholu kostolných zvonov a gregoriánskemu chorálu. Zmes takýchto zvukov dokáže navodiť zároveň radostnú, ale i hrôzostrašnú predtuchu. V nebi sa stretnú všetky obete Krcheňových výčinov, celá jeho rodina, milenky, zradení priatelia, žena i dcéra. Všetci sa dozvedia pravdu, lebo sa na povale našiel Markin obviňujúci list. S neskrývanou radosťou nad odhaleným škandálom sa na povalu starého domu nahrnie celá rodina. Nesmierne alegorickou postavou je Malý Krcheň, vnuk Krcheňa Nesmrteľného. Je pokračovaním toho, čo na tomto svete v každom dome zasial jeho starý otec, toho, v čom odmietli pokračovať Peter a Pavol, jeho synovia. Už ako malý chlapec má plešinu a zopár šedivých vlasov. Podobne ako Ňaňo Krcheň v nebi aj on vystrihuje písmenká priamo na scéne v kuchyni deda Krcheňa a lepí si z nich anonymné listy. Nepovie ani slovo, keď všetci vyjdú na povalu a dedo Krcheň za nimi hodí zapálený Markin list s jej škandalóznym odhalením. Nečudo, že matka Eva ho z veľkej lásky nazýva Satanášikom. Ruka v ruke obaja Krcheňovci ako diablovo plemeno – alegória zla, zneužívania, manipulácie a oportunizmu – odchádzajú z domu na hranici dvoch svetov medzi ľudí, lebo do neba ich nevpustili, aby tam bolo lepšie ako na zemi, a zanechávajú za sebou kúdoly dymu z horiacej povaly. Stelesnené zlo takýmto spôsobom zostáva naveky medzi ľuďmi, ktorí si spolu s Hankou môžu pri odchode do večnosti uľahčene vydýchnuť: Kým je on tu, nám tam bude dobre! Eva Maliti-Fraňová: Krcheň Nesmrteľný (Činohra SND) Réžia: Roman Polák
