Ľavicová alternatíva

V situácii, keď má v prieskumoch verejnej mienky Zväz demokratickej ľavice (SLD) veľmi vysoké preferencie – a to len niekoľko mesiacov pred voľbami – sa zdá otázka z názvu článku celkom rétorická. Takej strany niet, a v blízkom čase ani nebude. Napriek tomu začínajú klíčiť procesy, ktoré vo vzdialenejšej perspektíve a v prípade, že sa naplní niekoľko ďalších podmienok, môžu viesť k objaveniu sa ľavicovej alternatívy, ktorá sa bude nazývať napríklad Nová ľavica alebo Autentická ľavica. Prvý možný dôvod objavenia sa ľavicovej alternatívy predstavuje stratégia, ktorú si osvojila SLD viac-menej pred rokom a ktorá sa bude ako jeden z faktorov spolupodieľať v septembrových voľbách (2001 – pozn. prekl.) takmer iste na spektakulárnom úspechu ľavice. Často sa stáva, že faktor úspechu ukrýva aj zárodok porážky. Táto stratégia má určité analógie s formálnym modelom známym v literatúre pod názvom tézy o voličovi stredu. Stratégia stredu Volič stredu je ten, ktorý sa nachádza presne v strede spektra voličských názorov na určitú vec, teda po jeho ľavej i pravej strane sa nachádza taký istý počet voličov. Strany, usilujúce sa získať čo možno najväčší počet voličov, sa musia nevyhnutne presúvať, začínajúc buď z ľavého alebo z pravého konca škály k stredu. To je príčina pozorovaných podobností programov hlavných strán, špeciálne v dvojstranových systémoch. Táto koncepcia preniká do oblasti poznania z politického marketingu a profesionálni politici si ju osvojili v populárnej podobe. Dobrým príkladom bude azda nasledujúca analógia. Keď bol Marek Borowski ministrom financií, verejne vyhlásil, že peniaze do rozpočtu bude brať od tých, ktorí ich majú. Podobne treba hľadať voličov tam, kde ich je najviac, a najviac ich je v strede spektra politických názorov. Extrémne názory akceptuje zvyčajne pomerne malý počet občanov. Čitateľ by z toho nemal vyvodzovať, že najväčšie volebné šance majú strany stredu. Nie je to tak, lebo voličov stredu si rozdeľujú strany presúvajúce sa do stredu tak z ľavej, ako aj z pravej strany. Kľúčový prvok tejto stratégie v prevedení SLD spočíva na presune k stredu, pričom sa súčasne dbá na to, aby na ľavej strane nezostala osamotená nijaká organizovaná politická sila. Odtiaľ pochádza volebná koalícia s Úniou práce (UP) s nízkymi preferenciami, odtiaľ pozvanie na volebné zoznamy Strany dôchodcov (KPEiR). Vedenie SLD postupovalo správne, keď neodmietalo Úniu práce (UP), ktorá by za istých okolností mohla siahnuť na časť doterajšieho potenciálneho elektorátu SLD. Táto kalkulácia neznehodnocuje väčšmi očividný motív, ktorý sa vo vnútri strany prezentuje ako základný: bolo vyrátané, že ďalšie 3 až 5 % hlasov UP by mohli zavážiť v prospech parlamentnej väčšiny. Tento prvok kalkulu sa dá ťažko preveriť. Koalície bývajú zriedka úplne aditívne. Nárast popularity koalície SLD-UP, zaznamenaný v niektorých prieskumoch, mohol mať po zmiznutí UP z ankiet aj iné zdroje. Spomínaný programový presun k stredu zatiaľ spočíva najmä na tom, že poprední funkcionári SLD akceptujú etiketu pragmatikov a deklarujú neideologickosť. Hoci sú to v skutočnosti zavádzajúce tvrdenia, vystačia v situácii krachu vlád Volebnej akcie Solidarity (AWS) a nedostatku inej alternatívy, ktorá by bola pre nich reálna. Zanedlho sa bude musieť zväz popri technických návrhoch zmien po prebratí vlády, ktoré už uskutočňuje alebo sa naň pripravuje, a ktoré sú natoľko špecializované, že nie sú schopné „rozohrať“ voličstvo, zaoberať ideologickými otázkami. Súčasné kľúčové ideologické otázky nie sú tie, či jestvuje Boh a či deti majú chodiť na náboženstvo, alebo ako sa má katolícka cirkev zúčastňovať na verejnom živote. Tieto problémy sú už anachronické, alebo sú dobre vyriešené v rámci tzv. ľudských práv. Ideologické otázky Jednou z najdôležitejších ideologických otázok je záležitosť daní. Črtou európskych sociálnych demokracií je podpora silne progresívnej dane. SLD, ktorá sa presúva do stredu, musí ohlásiť zníženie daňovej záťaže pre lepšie zarábajúcich a zároveň nechať na doterajšej úrovni daň chudobnejších občanov. Iný ústupok od ideologického kánonu sociálnej demokracie tvorí uvoľnenie pracovnej legislatívy, čo očakáva niekoľkomiliónová ríša drobných podnikateľov (rátajúc k tomu najbližších rodinných príslušníkov). Živou ideologickou otázkou zostáva aj otázka povoľovania potratov. Uchádzanie sa o nových voličov si vyžaduje rezignácia na doterajšie jednoznačné stanovisko v tejto veci, ktoré vychádza z povoľovania potratov nielen na lekársku radu, ale aj zo sociálnych príčin, zachovávajúc pritom isté procedúry smerujúce k obmedzeniu miery tohto javu. Iné problémy, ktoré nadobúdajú význam, sa spájajú s národnými, ťažko uchopiteľnými fenoménmi. Realizácia modelu catch all party by si vyžadovala nejaké gestá, ktoré afirmujú národnú hrdosť Poliakov, zahŕňajúce rozšírený strach pred „výpredajom Poľska nemeckým a židovským kapitálom“, ale aj odmietanie morálneho nároku židovských kruhov na adresu Poliakov na pozadí záležitosti Jedwabného (išlo o poľský protižidovský pogrom roku 1941 a diskusie, ktoré sa o ňom viedli v 90. rokoch – pozn. prekl.), a nielen materiálneho nároku na adresu poľského štátu. Tieto otázky sa bude SLD pokúšať pravdepodobne obísť mlčaním. Na dlhšie trate však útek pred ideológiou možný nie je, čo vidno aj po zvolení Aleksandra Kwaśniewského za prezidenta, ktorý – ako pragmatický politik – je neraz nútený venovať sa čisto ideologickým otázkam. Nepovedie odklon SLD, ako strany hľadajúcej ďalších voličov, od hodnôt dôležitých pre ľavicové voličstvo k dezercii jej doterajších sympatizantov? Pred septembrovými voľbami sa nič také nestane, lebo zväz bude naďalej predstavovať stranu, ktorá má najbližšie k voličom zoskupeným na ľavej strane. Túto tézu potvrdzuje skúsenosť z obdobia vlád SLD-PSL. SLD akceptoval konkordát napriek počiatočnému silnému odporu, viedol dynamickú politiku privatizácie, demonštrujúc úplný nedostatok naviazanosti na štátnu formu vlastníctva, nezlikvidoval na školách náboženstvo a nič z toho neviedlo k stratám v jeho politickej základni. Podobne je v súčasnosti veľká aj sloboda manévrovania vo vedení SLD. Niekto si však časom môže spomenúť na to, že boli na okraj zatlačené ľavicové hodnoty, a najmä si môže spomenúť na ľavicovú politiku bývalej vlády. Dve podoby novej ľavice Takýto scenár sa zdá pravdepodobný v perspektíve nasledujúcich niekoľkých rokov. Pre SLD sa objavujú dve konkurenčné strany, ktoré sa situujú na opačných koncoch spektra, predstavujúceho zväz. Jedna ľavica vyrastá z Únie slobody (UW) alebo na jej troskách – ktorá, keby bola mimochodom racionálna, už skôr by si zvolila stratégiu presúvania sa vľavo. Posilňuje ju časť starého prostredia Únie práce (UP) a neveľké frakcie SLD. Táto ľavica, zbavená ťažkostí vládnutia, je schopná venovať sa otázkam vytvárajúcim tzv. nové spoločenské hnutia, otázkam, ktoré sú dnes v Poľsku v politickom diskurze neprítomné. Na mysli mám problémy vyplývajúce z fenoménu globalizácie, otázku ekológie, ženskú otázku, principiálne nové existenciálne problémy (napr. otázka eutanázie), v duchu súčasnej politickej filozofie nanovo premyslenú otázku sociálnej spravodlivosti, otázku demokracie a mnohé ďalšie, ktoré bude treba časom vyriešiť a ktoré budú vyznačovať politické hranice. Táto nová ľavica bude mať spočiatku zázemie u inteligencie a mládeže, no momentálne vytvára súčasnú ľavicovú formáciu mierne anachronického razenia a získava značnú časť voličov SLD. Druhá ľavica vyrastá na ľavom konci politického kontínua. Kryštalizačným jadrom sa tu stali skupiny spojené s OPZZ, tvoriace kedysi Hnutie ľudí práce (RLP), Poľskú socialistickú stranu (PPS) pod vedením Piotra Ikonowicza. Ich rady zapĺňajú ľudia rozčarovaní prvými vládami SLD a kádre posilňujúce činnosť zväzu, ktoré prehrali, hoci aj v rivalizácii o pozície. Heslá pre ľavicovú opozíciu sú už dávno obsiahnuté v súbore politických ideí a vyžadujú si len malé aktualizačné a adaptačné úpravy. Bude sa teda hovoriť o dramaticky a násilne rastúcej sociálnej nerovnosti, o chudobe más a bohatstve menšiny, o politickom kapitalizme, o politickom pokrytectve ľavicovej vlády, ktorá dovedie k masovej nezamestnanosti, o výpredaji zvyškov národného majetku za zlomok hodnoty, o servilite vládnucich voči Bruselu, ktorý navyše neprináša viditeľné výhody a tak ďalej. Ako pripomenutie si zašlých čias sa predstaví síce nie komunistický program, no veľmi podobný na program SdRP z roku 1991 s hnevlivým a zásadným heslom „tak to ďalej nemôže ísť“, ktoré bude v nasledujúcom kroku zastúpené heslom „tak to ďalej nemusí byť“. Tento scenár sa opiera o samozrejmé historické analógie, čo však nie je jeho výhoda. Marx hovorieval, že dejiny sa opakujú, ale druhý raz ako fraška. Obava pred marginálnosťou a smiešnosťou predstavuje zásadnú brzdu pri vytváraní ľavicovej opozície voči SLD. Zväz má tiež dôležité nástroje, ktoré sa ešte väčšmi zosilnia po uchopení vlády, aby bolo možné pôsobiť proti vzniku takéhoto druhu zoskupenia. Ak však efekt vlády v širšom meradle prinesie sklamanie, potom sa nájde veľa osôb – vrátane známych funkcionárov a aj takých, ktorí majú poslanecký mandát – ktorí sa pokúsia vytvoriť tradičnú ľavicovú stranu. O niečo menej pravdepodobný je vznik serióznej ľavicovej centristickej strany, keďže sa celý SLD presunul práve týmto smerom. Na tom mieste politického kontínua sa však nachádza veľký, už čiastočne zorganizovaný kádrový potenciál. Títo ľudia majú väčšiu šancu než politici zväzu, pohltení vládnutím, identifikovať výzvy nových čias a efektívne apelovať na významnú skupinu ľavicových voličov. J. Raciborski: Polityka polska. Szkice. Wydawnictvo Akademickie ŻAK. Warszawa 2003, s. 35-42. Pôvodne vyšlo v denníku Rzeczpospolita, No. 135, 11. 6. 2001. Prel. Adam Bžoch.