Reklama
Reklama

Rómov sme nedokázali ubrániť

„Jéééj, to je krásne miminko!“ zvolá na celý autobus MHD jedna pani a zasnene sa pozrie do kočíka pred sebou. Maminu malého dieťaťa obleje príjemná rodičovská pýcha, zatiaľ čo ostatní spolucestujúci nevšímavo pokračujú v čítaní novín či monotónnom odpočítavaní zastávok deliacich ich od domova. Nič sa predsa nedeje. Takto nejako sa začína reportáž Andreja Bána uverejnená nedávno v jednom českom časopise.
Počet zobrazení: 354
01+prihovor-m.jpg

„Jéééj, to je krásne miminko!“ zvolá na celý autobus MHD jedna pani a zasnene sa pozrie do kočíka pred sebou. Maminu malého dieťaťa obleje príjemná rodičovská pýcha, zatiaľ čo ostatní spolucestujúci nevšímavo pokračujú v čítaní novín či monotónnom odpočítavaní zastávok deliacich ich od domova. Nič sa predsa nedeje. Takto nejako sa začína reportáž Andreja Bána uverejnená nedávno v jednom českom časopise. Banálny príbeh, poviete si. Iste, a máte pravdu. Tá reportáž však nie je z Bratislavy či Košíc, ale z niekoľko sto kilometrov vzdialeného Gentu. Mestečka v Belgicku, toho času hlavného mesta rómskych exulantov z Čiech a Slovenska. A pointa? V tom kočíku ležal malý Róm. Tá pani, čo si tak schuti a od srdca zvýskla, bola rodená biela Belgičanka... Neviem prečo, ale stále musím na toho malého slovenského Genťana z kočíka myslieť. A tiež na našich bývalých spoluobčanov, ktorých sme nedokázali ubrániť pred tvrdosťou bejzbalových pálok a neschopnosťou polície, a tak zvolili radšej útek. Dnes sú síce ďaleko od svojich domovov a rodiny, zároveň však hovoria, že sa nevrátia. „Tu sa na nás nedívajú čudne len preto, že sme iní. Tu sme ľudia,“ hovoria do Bánovho mikrofónu a ja im až pridobre rozumiem. Keď je na jednej miske váh život a ľudská dôstojnosť pre seba i pre vlastné deti, bez ohľadu na to, čo je na tej druhej, voľba je jednoduchá. Ale späť k nášmu drobcovi z kočíka. Predstavujem si, čo mu asi bude víriť hlavou, keď jedného dňa vyrastie. Jeho rodičia mu povedia, že pôvodne mal žiť v krajine, kde by ho podľa štatistík osem z desiatich ľudí nechcelo za suseda. Zdal by sa im totiž pritmavý, a to je v tej krajine horšie ako čokoľvek iné. Neveriacky bude zrejme krútiť hlavou. Nad tou čudnou zakomplexovanou krajinou, v ktorej jeho rodičom nebolo dovolené „byť ľuďmi“, nad tým slepým črevom Európskej únie. Neuverí im. Som si istý, neuverí. Slovensko práve prechádza bránou EÚ. Neviem, ako presne bude vyzerať v budúcnosti, i keď tajne dúfam, že lepšie ako dnes. Jedno však viem určite: skutočne dobre tu bude až vtedy, keď z preplneného autobusu kdesi v Petržalke bude bežne zaznievať to úprimné: „Jéééj, to je krásne miminko!“ A mladá mamina z Hermanoviec, či povedzme z Mogadiša, Kyjeva alebo Kábulu pyšne vypne hruď...

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama