Reklama
Reklama

Fenomén novovekého rasizmu

Arthur de Gobineau sa líši od svojich nasledovníkov, angažovaných väčšinou vo fašistických a nacionalistických hnutiach a dejinnom fatalizme, ktorý chápe rozvrat spôsobený miešaním a degeneráciou ako nezvrátiteľný proces. Takýto postoj sa, samozrejme, nemohol stať politickým programom. Preto etos neskorších rasistov v Taliansku alebo Nemecku vyzýva k dôraznej mocenskej akcii, ktorá by zastavila tento negatívny trend, prípadne by umožnila návrat spoločnosti do pôvodného, rasovo čistého stavu.
Počet zobrazení: 1227
03+tema2-m.jpg

Arthur de Gobineau sa líši od svojich nasledovníkov, angažovaných väčšinou vo fašistických a nacionalistických hnutiach a dejinnom fatalizme, ktorý chápe rozvrat spôsobený miešaním a degeneráciou ako nezvrátiteľný proces. Takýto postoj sa, samozrejme, nemohol stať politickým programom. Preto etos neskorších rasistov v Taliansku alebo Nemecku vyzýva k dôraznej mocenskej akcii, ktorá by zastavila tento negatívny trend, prípadne by umožnila návrat spoločnosti do pôvodného, rasovo čistého stavu. (pokračovanie z predchádzajúceho čísla) Rasistické myslenie sa nevyhlo ani Anglicku. V roku 1850 vydal Robert Knox (1790 - 1862) knihu Ľudské rasy, v ktorej proklamuje nadradenosť árijskej rasy, zahrňujúcej Sasov a Slovanov, a podradné postavenie Židov. Medzi Knoxových obdivovateľov patril napríklad James Hunt (1833 - 1869), zakladateľ a prezident Antropologickej spoločnosti v Londýne. Ďalší Angličan Stewart Chamberlain hlása vo svojom diele Základy devätnásteho storočia z roku 1899 superioritu Germánov a podľa nej sa osud západnej civilizácie naplní v konečnom boji medzi Semitmi a Árijcami. De Gobineauovo dielo našlo úrodnú pôdu Nemecku medzi novoromantikmi. Hlavnými teoretikmi nemeckého rasizmu boli H. F. K. Gunter, W. Darré a Rakúšan O. Wieniger. Gunther rozoznával celkom šesť rás, z ktorých najvyššia a vodcovská je nordická. Medzi Nordov podľa neho patrili i Helénovia a Taliani, zakladatelia antickej civilizácie. Nordického pôvodu sú, samozrejme, aj civilizácie a údajnú krízu pripisuje Gunther jej „odnordizovaniu“. Za negatívny faktor považuje aj industrializáciu. Druhou najvýznamnejšou rasou je dinárska rasa, ktorá žije na juhu Nemecka. Walter Darré tvrdil, že pôvodná nordická rasa bola poľnohospodárskou kultúrou a že bez zachovania tohto charakteru jej hrozil úpadok. Z germánskeho roľníctva, korporatívneho a socialistického, spočívajúceho na trojici rodinného krbu, rodnej strechy a rodového vlastníctva, a ktorému je celkom cudzia myšlienka latinského individualizmu, vzišiel pruský štát, výraz autentického nordizmu. Inšpirácia myšlienkami kniežaťa Artura de Gobineau v Hitlerovej knihe Mein kampf a Rosenbergovej knihe Mýtus 20. storočia je nepopierateľná. Významnú úlohu pri rasistického periodika Ostara, deliaceho ľudstvo na plavé árijské Asingy (podľa germánskych bohov Asov) a na podriadené Čandaly (označenie pre zmiešané rasy v Indii), medzi ktorými prebieha v dejinách neustály boj. V rámci politiky NSDAP sa vytvorila aliancia medzi nacistickou, pôvodne deklasovanou a frustrovanou inteligenciou, hlásajúcou rasizmus vypestovaný na pôde roztrieštenej a zmätenej interpretácie sociálneho darwinizmu a novoromantizmu, a konzervatívnymi vrstvami obyvateľstva prevažne poľnohospodárskeho pôvodu, otrasenými industralizáciou, u nich xenofóbia odráža pozostatky archaického myslenia. Ideologickým výrazom tohto spojenectva bolo hnutie Blut und Boden, idealizujúce vidiek ako oporu národa proti „skazenej“ spoločnosti, ktorej literárne výtvory boli pejoratívne označované ako „asfaltová literatúra“. Rasizmus po druhej svetovej vojne hľadá iné ideologické krytie a jeho politickí protagonisti alebo intelektuálni súpútnici sa orientujú na sociálne skupiny, ktoré sú zneistené z dramatického stretávania kultúr v Európe a Amerike a cítia sa ekonomicky ohrozené. Americký psychológ Arthur Jensen, odvolávajúc sa na výsledky testu inteligencie, tvrdil, že americkí černosi majú vrodenú nižšiu schopnosť abstraktného myslenia ako biela populácia. Jensenove vysoko kontroverzné závery však neberú do úvahy sociálnu podmienenosť tohto výsledku rovnako ako to, že černosi pochádzajúci zo severných urbanistických oblastí Spojených štátov vykazujú vyššie priemerné hodnoty IQ ako bieli poľnohospodári z iných štátov. Podobne čierni prisťahovalci z Karibských ostrovov do USA sa vyznačujú lepšími výsledkami v testoch inteligencie ako príslušníci miestnej čiernej komunity. Je potrebné zdôrazniť relatívnosť záverov plynúcich z testu inteligencie, ktoré sú zamerané na mentálne operácie naším typom civilizácie. Zvláštne vydanie „černošského Artura de Gobineau“ predstavuje Leonard Jeffries, profesor na City College v New Yorku. Jeho učenie kombinuje antisemitizmus, zdôvodňovaný tvrdením, že „bohatí Židia financovali v minulosti obchod s africkými otrokmi“, s útokmi proti belochom, ktorých označuje za „diabolskú rasu“. Ľudstvo delia na dve základné skupiny: „ľudia ľudu“, násilnická a materialistická skupina, ktorá je zastúpená bielou rasou, a „ľudia slnko“, skupina reprezentovaná čiernou rasou, ktorá sa vyznačuje vzájomnou spoluprácou, duchovným zameraním a pochádzajúca z harmonických afrických občín. Nadradenosť černochov nad belochmi je podľa neho okrem iného daná aj geneticky, pretože množstvo melanínu, tmavého pigmentu kože, spôsobuje ich intelektuálnu a fyzickú prevahu. Spochybnenie konceptu rasy Mnoho vedcov v poslednom čase spochybňuje používanie termínu rasa vo vedeckom zmysle slova. Koncept rasy prechádza dekonštrukciou. Nie je to len prejav nesúhlasu s rasizmom, ide o výraz skutočnosti, že sa doposiaľ nepodarilo vedecky vytvoriť nosnú teóriu rasy, a to navzdory skutočnosti, že sa o to veda pokúša minimálne dvesto rokov. Okrem serióznych vedcov majú na týchto snahách veľký podiel predstavitelia „vedeckého rasizmu“, najmä mužská časť belošskej populácie. Tá sa pokúšala nájsť argumenty tak pre nadradenosť bielych nad ľuďmi inej farby pleti, ako aj pre nadradenosť mužov nad ženami a naopak ženy sa vždy usilovali spochybniť platnosť oboch ideí. Ešte pred niekoľkými rokmi vedci bez akéhokoľvek zaujatia hľadali možnosti identifikovať rasové rozdiely pomocou vedeckých metód. Vytvorili ich mnoho s cieľom merať ľudskú populáciu a vytvoriť rasovú klasifikáciu. Toto úsilie však viedlo k poznaniu, že neexistuje ani jedno spoľahlivé a stále kritérium, dokonca ani na genetickej úrovni. Čím viac fyzických znakov sa preskúmalo, tým ťažšie sa dalo jednoznačne rozdeliť ľudskú populáciu na rasy. Znaky, ktoré sa laikovi javia ako samozrejmé a ľahko identifikovateľné ako napríklad farba pleti, sú natoľko premenlivé a tak nerovnomerne rozdelené, že sa pre vedeckú klasifikáciu ukázali byť bezcennými. Prejavy zosilnenej identifikácie menšín možno pozorovať azda vo všetkých častiach sveta a zďaleka nejde len o oblasti súčasných národnostných a rasových bojov. V roku 1980 sa v USA hlásilo k africkému, hispánskemu alebo indiánskemu pôvodu asi 20 percent Američanov. O desať rokov neskôr to už bolo 25 percent. Svoj podiel na tom má nepochybne prisťahovalectvo a prirodzený rast, ale časť rozdielov ide na vrub toho, kam ľudia zaraďujú sami seba. Veď len u indiánskej populácie došlo k početnému rastu o 28 percent, ktoré rozhodne nemožno vysvetliť len prirodzeným rastom populácie. Príčiny tohto procesu doteraz neboli spoľahlivo objasnené. Jedni hľadali korene emancipačných snáh v ekonomike, v nerovnosti rôznych skupín v rámci jedného štátoprávneho celku, iní skôr poukazujú na psychologické faktory, na akúsi autonómiu etnickej a rasovej identity, ktorá ide často i proti „logike“ materiálnych výhod. Veľkú úlohu tu hrá otázka prijatia zo strany majoritnej skupiny - je viac ako pravdepodobné, že značná časť príslušníkov menšín zámerne zapiera svoju skutočnú identitu, pretože vďaka nej bola terčom výsmechu a často aj predmetom diskriminácie. Dôvody mohli mať i právnu povahu. Bývalé Československo napríklad právne uznávalo len štyri národnostné menšiny, príslušníci ostatných menšín preto museli často deklarovať inú než svoju skutočnú identitu. Naopak, dnes je v mnohých štátoch možné získať niektoré výhody práve z titulu menšinového štatútu, či už etnického alebo rasového. Vynára sa otázka, či by v situácii, keď sa vedecky zavrhuje možnosť existencie biologických rás, nebolo vhodné upustiť od konceptu rasy i vo sfére sociálnej a politickej. Miesto toho by bolo možné akceptovať skutočnosť, že sme všetci v niečom iní, alebo brané do dôsledkov - každý z nás predstavuje (s výnimkou jednovaječných dvojčiat) akýsi genetický unikát. (koniec)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama