Usvedčení štrajkom
Takmer po trinástich rokoch hlbokého sociálneho mieru zažila slovenská verejnosť „štrajkový“ víkend. Začnime základným faktom: dva štrajky železničiarov za funkčné riešenie návrhu na zrušenie 25 regionálnych tratí mali verejnú mienku na svojej strane. Tento fakt je dlhodobo najvážnejším signálom pre našu vládu. Každá spoločnosť žije nielen z výkonov a služieb, ale aj z väzieb, ktoré sa nedajú premeniť na ekonomické položky. Už preto má sociálny mier svoju cenu. Rušením regionálnych tratí sa nezrušili pracovné, ale aj dôstojné podmienky na život. Železničiari museli ísť do tohto štrajku. Iste, 50 miliárd dlhu na železniciach straší, ale upozorňuje na to dôležité: rozlúčme sa s predstavou, že za dlhodobo zbabrané vedenie železníc musia niesť dôsledky tí, ktorí v nich pracujú. Železnice mali počas oboch Dzurindových vlád svoje nadštandardne platené vedenie, okrem iného za nadštandardnú zodpovednosť. Schéma „zisky nám, straty vám“ nemá zlaté dno. Nefunguje. Poviete si, reči sa hovoria, chlieb sa je. Niekto to musel začať riešiť od podlahy: racionalizovať. Nuž a tu sa začínajú moje pochybnosti. Predovšetkým vláda najprv čosi zrušila a až potom chcela riešiť. To nie je ekonomické správanie. Projekt rušenia tratí, resp. ich prechodu na VÚC nebol pripravený ani legislatívne, ani fakticky. O dnešnom nevyhovujúcom grafikone SAD, ktorú táto situácia tiež prekvapila, nehovoriac. Najprv riešme a potom sekajme, bolo racionálne posolstvo odborárov. Že neexistoval alternatívny návrh? Existoval. Už v piatok dostala vláda z kruhov manažmentu Železničnej spoločnosti návrh na záchranu regionálnych tratí. Týkal sa zmrazenia rastu miezd. Jeho zamietnutie signalizovalo, že za spolitizovaním celej veci stála od počiatku vláda. Podľa motta: Najprv prst, potom celú ruku sa z praktickej témy stala bitka o princíp. Sprevádzala ho častá škandalizácia štrajku a štrajkujúcich. Málokedy mal človek príležitosť uvidieť slovenské média v takom jednostrannom obraze, akým sa prezentovali. Po pretunelovaných miliardách a zle urobených privatizáciách zrazu chýba každý prestávkovaný milión. Kde zostali investigatívni žurnalisti? Určite by ich upútalo, ako promptne fungovalo súdnictvo na bratislavskom okresnom súde. Nijaká tridsaťdňová čakacia lehota. Ale tiež nijaká platná ústava. O troch podaných žiadostiach v jednej veci na troch rôznych sudcov, sa bude ešte musieť hovoriť. Následné podpisovanie výpovede z práce za prípadnú účasť na ilegálnom štrajku dalo bodku za akciou, kde už aj tak bolo cítiť priveľkú únavy zo strany štrajkujúcich. Našlo sa teda riešenie. Vhodné pre situáciu, kde neustúpiť za každú cenu sa stalo poslednou hodnotou. Kto je víťaz a kto porazený? Vláda a štát stratili ďalší kus dôvery zdola, železničný manažment zasa na dôveryhodnosti u svojich zamestnancov. Regionálna doprava čaká na riešenie. Odbory budú musieť prehltnúť ďalšiu horkú pilulku. Ale čo je najhoršie, dôvera ľudí v pozitívne zmeny a možnosti tejto spoločnosti znova klesla. Tí, ktorí ju radikalizujú a nemajú radi, majú dôvod jasať. V tomto zmysle nám znova všetkým niečo nevyšlo. Ale to už je prehra, ku ktorej sa oplatí vracať. Možno sa z nej poučiť. Jedno je jasné: odbory a vláda hrajú na jednom, zdôrazňujem, jednom ihrisku. Tí, ktorí chceli odbory z tejto hry vylúčiť, boli a budú usvedčení štrajkom.
