„Na čele bude dvojka!“
Doteraz sa o stopäťčlennom grémiu Konventu o budúcnosti Európy, ktoré 28. februára oslávi prvé výročie svojej práce, hovorilo výlučne s optimizmom. Rýchlosť, efektivita a nadšenie zúčastnených predstaviteľov vlád a parlamentov členských a kandidujúcich krajín Európskej únie, pracujúcich na návrhu dokumentu európskej ústavy ( ktorú podľa plánu predstavia 20. – 21. júna na summite v Aténach), vyvrátili všetky pochybnosti o správnosti zriadenia Konventu. Laekenskou deklaráciou len veľmi nejasne definovaný mandát, kritizovaný z mnohých strán, získal na vážnosti potom, ako Nemecko a Francúzsko vymenilo pôvodných vládnych vyslancov za svojich ministrov zahraničných vecí. Odvtedy Joschka Fischer a Dominique de Villepin formujú ďalšie smerovanie práce a výsledkov jedenástich pracovných skupín. Koniec koncov práve oni v Aténach (spolu)rozhodnú o tom, či Konventom vypracovaná ústava bude prijatá alebo nie. Ich účasť nakrátko umlčala skeptikov, zároveň im však dala do rúk nový argument: Konvent je predsa len hračkou v rukách vlád krajín EÚ, ktoré sa pomocou neho usilujú vytvoriť predstavu záujmu o demokratický a transparentný rozhodovací proces, v skutočnosti je to však len pretvárka a noví členovia Fischer a de Villepin majú usmerniť ďalší vývoj smerom, ktorý ich vládam vyhovuje. Vďaka tomu si ušetria dlhé debaty v Aténach. A navyše, sa budú môcť pýšiť prijatím pôvodného ústavného dokumentu navrhnutého grémiom reprezentujúcim celú európsku spoločnosť. Kritici sa obzvlášť potešili potom, ako najvyšší predstavitelia spomenutých dvoch najvplyvnejších krajín únie, Gerhard Schröder a Jacques Chirac, predbehli debaty jedenástich pracovných skupín Konventu a predložili na stôl konkrétny návrh budúcej dvojice stojacej na čele únie. Chladné prijatie – horúca diskusia Pri príležitosti 40. výročia nemecko-francúzskej zmluvy o priateľstve sa ich najvyšším predstaviteľom podarilo zjednotiť a verejnosti predstavili spoločnú iniciatívu k reforme inštitúcií únie. Ide o „dvojitú špičku“, ktorú by mal tvoriť prezident Európskej komisie (EK) navrhnutý Európskou radou (ER) a odsúhlasený Európskym parlamentom (EP). Jeho partnerom by bol reprezentant krajín EÚ, čiže zástupca ER. K presným kompetenciám sa Schröder ani Chirac nevyjadrili, napriek tomu sa kritika ozýva zo všetkých strán. Spoločná iniciatíva je dôležitým krokom proeurópskym smerom. Vyriešila principiálny spor o budúcom vedení únie: Nemecko (podporované malými členskými štátmi) je zástancom „európskej EÚ“, v ktorej by moc a reprezentácia v zahraničí mala byť v rukách „srdca únie“ – Európskej komisie. Ideálne by bolo, keby predseda EK bol jediným zahraničnopolitickým aktérom a bol zároveň členom ER, kde by mal na zasadnutiach s hlavami vlád a krajín EÚ výsostné postavenie v otázkach spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Na opačnom konci stojí Francúzsko, ktorému sa priveľké hromadenie kompetencií v rukách Európy nepozdáva a uprednostňuje skôr medzivládnu spoluprácu štýlom „nechajme štáty rozhodnúť“. Ich spoločný návrh je teda obrovským kompromisom, postaral sa však o vlnu nevôle v radoch ostatných členských krajín. K riešeniu problému majú tiež čo povedať a sú proti vyzdvihovaniu menšinových kompromisov, nezávisle od toho, o ktorých členov únie ide. Negatívny postoj zaujal i Konvent, ktorého úlohou a kompetenciou je okrem mnohých iných i vyriešenie otázky budúceho predsedníctva EÚ a jej reprezentácie navonok. Nemecko-francúzsky integračný motor dokázal, že je ešte stále schopný zvýšiť obrátky. Zvyšok Európy sa však usiluje ukázať, že tento motor viac nemá výsostné postavenie a na fungovanie celého stroja sú potrebné i ďalšie – väčšie či menšie – súčiastky. O ďalší chaos v štruktúre únie sa podľa reakcií určite postará rovnakou iniciatívou navrhnuté zriadenie postu „európskeho ministra zahraničných vecí“, ktorý by spájal funkcie Chrisa Pattena (vysokého predstaviteľa ER) a Romana Prodiho (komisára pre zahraničnú politiku) do jednej osoby – za tento návrh sa prekvapujúco vyjadril i predseda Konventu, Valery Giscard d’Estaing, ktorému sa pozdáva predstava európskeho Busha či Putina. Rozdelené tábory Veľké krajiny by akceptovali posilnenie EK v oblastiach zahraničných vecí, obrany, súdnictva a vnútorných záležitostí, ak by ich vplyv v nej vzrástol. Ale opak bude pravda. Prvého februára vstúpila do platnosti zmluva z Nice, podľa ktorej päť najväčších členských štátov, ktoré mali doteraz dvoch komisárov, bude mať ako ostatní len jedného. Ich počet po rozšírení nemá prekročiť dvadsaťsedem. V otázke Európy skeptická Británia s návrhom súhlasí. Najmä preto, že sa Nemecku nepodarilo presadiť vytvorenie jediného postu spájajúceho predsedu EK a ER, čo by zvýšilo vplyv a postavenie únie na medzinárodnej úrovni. Ministra zahraničných vecí neodmieta, ale samostatná zahraničná politika členských štátov musí ostať zachovaná. Prekvapujúca bola pozitívna reakcia z Dánska, podporovaná Švédskom. Premiéri Rasmussen a Persson však dodali, že prezident ER by nemal byť sám – mala by to byť trojka zo zástupcov veľkých, stredne veľkých a malých krajín. Taliansko, Portugalsko a Španielsko sú za, Luxembursko ostáva rezervované. Proti sú Belgicko, Írsko, Grécko a Fínsko, podľa ktorých na niekoľko rokov volený prezident ER ohrozuje a obmedzuje EK. Okrem toho nie je vhodné štruktúry únie komplikovať, práve naopak. Rakúsko a Holandsko vôbec nemajú záujem rušiť zaužívanú metódu rotujúceho predsedníctva Európskej rady. Konvent ide svojou cestou V rámci Konventu sa Schröder aj Chirac postarali o intenzívnu a výbušnú debatu, ktorá rozdelila jeho rady do niekoľkých skupín. Oponenti spoločného nemecko-francúzskeho návrhu nie sú jednotní. Na jednej strane sú to zástancovia jediného prezidenta únie, predsedajúceho Európskej komisii i Európskej rade. Proti nim stoja zástancovia doteraz fungujúceho systému predsedníctva únie. Prezident EK Romano Prodi a belgický premiér Guy Verhofstadt sa rozhodli vypracovať protinávrh, s čím Prodi už má skúsenosti – v decembri vypracoval v mene EK vlastný návrh budúcej ústavy. Hovorca EK Jonathan Todd sa vyjadril, že by prijatím nemecko-francúzskeho návrhu došlo k problémom s dvoma centrami moci na jednej úrovni. Problém vidí aj v tom, že pokiaľ by predsedu ER zvolili z radov dnešných (teda nie bývalých) hláv vlád a krajín únie, v žiadnom prípade by nešlo o post „na plný úväzok“, ale len o vedľajšiu funkciu doma zaneprázdneného politika. Vyriešenie tejto otázky v prospech EÚ bolo jediným pozitívom pre nadšenca európskej myšlienky, Joschku Fischera, ktorý sa tiež zúčastnil na spomenutom stretnutí. Dnes je už isté, že rotujúce predsedníctvo (momentálne v mandáte Grécka, potom Talianska, Írska, Holandska, Luxemburska a Veľkej Británie) nebude naďalej fungovať. Člen prezídia Konventu, Méndez de Vigo, kritizuje predovšetkým negatívny vplyv rotujúceho šesťmesačného predsedníctva na dlhodobú koncepciu zahraničnej politiky únie a jej závislosť od priorít, možností i momentálnych vonkajších vzťahov práve predsedajúcej krajiny. Pracovná skupina číslo sedem – „Zahraničná politika“ – pod vedením viceprezidenta Konventu Jeana-Luca Dehaena zverejnila 15. januára správu, podľa ktorej je jej jednotným cieľom a želaním lepšia koherencia a efektivita zahraničnopolitickej aktivity únie. Navrhuje, aby jej ciele a zásady boli v ústave presne definované, aby ER mohla následne vypracovať konkrétne strategické ciele. Odporúča viacero alternatív na zvýšenie efektivity práce vysokého predstaviteľa Európskej rady a komisára pre zahraničné vzťahy a väčšina uprednostňuje možnosť koordinácie ich práce spojením týchto dvoch funkcií. Prezident by bol potom členom EK a mal zároveň zvláštne kompetencie v ER. Zatiaľ je teda zjavné, že sa Konvent nebude prispôsobovať vôli členských krajín a nezávisle od nich pokračuje v konečnej formulácii ústavného dokumentu. Jeho návrh nasleduje opačnú logiku ako nemecko-francúzsky a len čas ukáže, či sa Konventu podarí presadiť a či dokáže, že hlas Európy je silnejší než národná politika.
