Divadlo prezradí o človeku veľa
Potenciál súčasných mladých režisérov sa rozrastá aj vďaka novovzniknutým priestorom, ktoré divákovi umožnia sprostredkovať ich tvorbu. Jednou z nich je aj poslucháčka druhého ročníka réžie na VŠMU v Bratislave Ivana Jurčová. V Mestskom divadle v Bratislave (MDB) na Františkánskom námestí režírovala predstavenie Balada pre banditu. Predstavenie vzniklo na motívy diel českých autorov Olbrachta a Uhdeho. Nebolo jej prvým režijným pokusom, keďže je zakladateľkou Občianskeho združenia Pôtoň. Tento ochotnícky divadelný súbor vznikol v dedinke Tekovské Nemce, ale časom splynul s levickým súborom. Vytvorilo sa už spomínané občianske združenie, ktoré má za sebou viacero premiér a úspechov nielen na Slovensku, ale aj na zahraničných festivaloch, chystá sa na viaceré spolupráce s profesionálnymi divadlami. Olbracht a Uhde boli pre vás inšpiráciou. Zrežírovanie Balady pre banditu muselo však byť v istom zmysle spojené s dávkou odvahy, pretože Mestské divadlo má komorný javiskový charakter . - Balada pre banditu bola pre mňa výzvou už odvtedy, ako som videla predstavenie Ondreja Spišáka v Nitre v roku 1995. Predstavenie sa mi vtedy nesmierne páčilo. Keď som hľadala titul do MDB, siahla som po tejto hre, možno aj s malou obavou. Práve pre spomínaný priestor. Bol to pre mňa prvý pokus zinscenovať predstavenie, ktoré ma, z tých, čo už niekto spracoval, zasiahlo. Bála som sa, že budem ovplyvnená výrazovými prostriedkami, ktoré používal Ondrej Spišák. Inscenácia prišla o osem rokov neskôr, a tým, že som do nej vložila kus seba, zistila som, že sa vlastne vôbec netreba obávať. Medzi Nitrianskym Starým divadlom a MDB je predsa len rozdiel. Kto vám navrhol túto možnosť? - O tejto možnosti som sa dozvedela od dramaturgičky Zuzany Ferencovej. Ponúkla mi šancu a ja som ju prijala. Porozprávala som sa s riaditeľom divadla Jozefom Krasulom, slovo dalo slovo, okamžite sme sa dohodli. Myslím si, že je to aj tým, že Jožko poznal moju robotu už predtým z amatérskeho divadla, a rovnako aj preto, že ten titul sa mu tiež veľmi páčil. Na amatérsku režisérsku dráhu ste sa dali pred takmer trinástimi rokmi. Až neskôr ste sa stali poslucháčkou réžie na VŠMU v Bratislave. Založili ste si vlastný divadelný súbor Pôtoň. Odvtedy ste zožali už veľa úspechov. - Amatérske divadlo som začala robiť kvôli tomu, že som sa nudila na materskej dovolenke. K divadlu ma to však ťahalo aj predtým. Založila som si divadielko v dedine Tekovské Nemce. Začínali sme štyria, no o dva roky som už začala spolupracovať s Levicami. Tam malo ochotnícke divadlo dlhú tradíciu. Teraz má toto divadlo okolo päťdesiat rokov, hoci sa ľudia stále menia. Tradícia je však pevná a stále sa udržiava. Nadviazali sme úzku spoluprácu, dokonca sme prestali rozlišovať, kto je z akého súboru. Spojili sme sa a preliali do jedného celku. Rozhodli sme sa, že založíme občianske združenie, ktoré by zgrupovalo ľudí iba podľa záujmu. V tomto momente pracujú v našom združení ľudia zo všetkých kútov Slovenska, z Liptovského Mikuláša, Bratislavy, Trebišova, Rimavskej Soboty a iných miest. Stretávame sa cez víkendy a práca býva väčšinou nárazová. Pripravili ste a pripravujete pomerne lákavé a náročné tituly. - Pripravili sme predstavenie Antigona od Sofokla. Pred ňou to bola jedna z našich srdcových záležitostí, autorský text Ochladzuje sa, rovnako aj od Bukovčana Slučka pre dvoch, Zo života dážďoviek... Nachystali sme rozprávku Kvik story, ktorú sme hrávali pre školy a mnohé iné. Situácia v kultúre, najmä finančná, je kritická. Ako zháňate peniaze vy? - My ju pociťujeme každý rok. Napriek tomu, že združenie existuje tri roky, finančne sme stále na nule. Rok čo rok začíname s nulovými finančnými prostriedkami, a tým, že vlastne neexistuje nejaký väčší počet grantov, na ktoré je možné sa obrátiť, sme vždy v dosť zúfalej situácii. Prostriedky z PRO Slovakia alebo z grantu ministerstva kultúry sotva stačia na pokrytie inscenácie. U nás je problém o to väčší, lebo máme ľudí, ktorí dochádzajú, veľa peňazí minieme na cestovnom. Neexistuje u nás sponzorský zákon, keď sme vo finančnej tvŕdzi, oslovujeme kamarátov. Nedá sa to však robiť večne. Napriek tomu to, našťastie, na predstaveniach nebadať. Na akom umeleckom prostriedku sú založené? - Samozrejme je to herec. Bez neho nemá predstavenie zmysel. Mám veľmi rada expresívne štylizované herectvo, čo sa prejavuje aj vo väčšine mojich inscenácií. Mnohé sa uberajú práve týmto smerom. V mnohých predstaveniach narábam s metaforou, so symbolmi a obrazmi, ktoré sú mi nesmierne blízke. Sú nenahraditeľným obrazom výpovede, hoci viem, že v profesionálnych divadlách si režisér často nemôže dovoliť takéto experimentovanie. Očakáva sa, že predstavenie bude predajné a úspešné. Práve na to však slúži pôda amatérskeho divadla. Pre mňa je výnimočná, pretože predstavenie chystám pre diváka divadelne vzdelaného, väčšina z nich je totiž určená na festivaly. Som však napriek tomu veľmi rada, keď sa páčia aj divákovi z vonka. Absolvovali ste už mnohé súťažné festivaly a zožali nejeden úspech. - Hráme aj v zahraničí, no najskôr absolvujeme postupové prehliadky doma. Doteraz sa nám vždy podarilo dostať sa až na vrcholnú súťaž, na Scénickú žatvu v Martine. Práve to je určitý odpich, pretože práve tam prichádzajú zahraniční pozorovatelia. Hrali sme v Čechách, Nemecku, Maďarsku, alebo minulý rok v Maroku na festivale, všetko sú to pre mňa cenné úspechy. Teraz ako režisérka spolupracujete aj s profesionálnymi divadlami v slovenských mestách. - Moja prvá skúsenosť s profesionálnym divadlom bola pred tromi rokmi, keď som robila v Zlíne rozprávku O chytré princezně. Na základe toho som sa rozhodla, že predsa len pôjdem študovať réžiu. V tomto čase chystám projekt do Divadla SNP v Martine Tristan a Izolda. Je to text súčasného českého autora Zdeňka Jecelína. Na tomto texte ma zaujal nielen mýtus, ktorý dáva veľké možnosti, inšpiráciu, ale možno mi bude vyhovovať aj z hľadiska režijnej práce, ktorá sa viaže na vizuálny obraz. Výnimočný je na tomto texte aj jazyk. Je to striktné striedanie poetického jazyka a jazyka ulice. Ako vnímate konkurenciu vo vašej brandži a medzi spolužiakmi? - Zatiaľ to nepociťujem. Tým, že mám už viac skúseností, mám pocit, že už viem, čo chcem robiť. Už som si predznačila, akým spôsobom by som mala ísť po svojej ceste a čo treba podniknúť pre to, aby som bola spokojná s prácou i životom. Oveľa väčší chaos majú v sebe mladí ľudia, ktorí prichádzajú na VŠMU ako osemnásťroční alebo devätnásťroční. Nemajú ešte žiadnu skúsenosť s prácou v divadle a na škole sa k nejakej práci dostávajú až v treťom ročníku, čo je dosť veľká chyba. Malo by byť najmä v záujme školy dávať viac priestoru najmä režisérom a dramaturgom, aby si svoje možnosti dokázali overiť skôr ako až na bakalárskych skúškach. Toto je asi i najväčší dôvod, prečo nevychádza viac tvorivejších režisérov zo školy. Vaším plánom do budúcnosti je zrejme vlastný divadelný súbor. - Mať vlastný súbor je môj veľký sen. Pracovať s poetikou, ktorú si vytýčim a pracovať systematicky. Iba taká práca má zmysel. Fascinuje ma amatérske divadlo. Viem, akých ľudí mám a čo môžem od nich očakávať a vyžadovať. Formujem ich a oni zároveň formujú mňa. Či sa to podarí, neviem povedať. V divadle položí človek všetko na dlaň a veľa o sebe prezradí.
