Začiatok konca mýtov
Rok 1953 bol nielen rokom smrti J. V. Stalina, ale aj rokom, keď sa jednoznačne začali prejavovať krízové javy ekonomického a politického systému, ktorý ZSSR vnútil krajinám východnej Európy. Stalin v povojnovom období uverejnil dve rozsiahlejšie štúdie. Prvá sa týkala jazykovedy a s jej uverejnením súvisia niektoré zaujímavé momenty. Druhá práca sa týkala ekonomických problémov v povojnovom Sovietskom zväze. Nielen pre ZSSR, ale celú východnú Európu, ktorá bola súčasťou sovietskeho impéria, malo osudovo negatívny dosah „vodcovo“ tvrdenie, že v ekonomike Sovietskeho zväzu (a vlastne aj jeho satelitov) sú neprípustné akékoľvek prvky trhového hospodárstva. Stalinovým ideálom zodpovedala absolútne centralizovaná „plánovaná“ ekonomika. Krízové javy v československej ekonomike ČSR mala vo východnej Európe osobitné postavenie. Pred druhou svetovou vojnou patrila medzi desať ekonomicky najrozvinutejších krajín sveta a počas nej nebolo hospodárstvo zničené tak ako trebárs v Maďarsku. Po vojne však došlo nielen k politickým, ale aj ekonomickým reformám, z ktorých najväčší význam malo rozsiahle zoštátnenie ekonomiky. Treba zdôrazniť ešte jeden dôležitý fakt. Hospodárska politika v rokoch 1945 – 1948 nebola totožná s politikou, ktorá sa začala presadzovať po roku 1948. Pred Februárom sa predsa len rešpektovali určité zásady trhovej ekonomiky a zároveň existovali obchodné vzťahy so Západom. Na procese s Rudolfom Slánskym bolo vyslovené obvinenie, že bývalý generálny tajomník sa usiloval o zachovanie hospodárskych stykov so Západom a zároveň bránil budovaniu ťažkého priemyslu pochádzajúceho zo stalinských ekonomických teórií. Päťdesiate roky boli nielen obdobím politických procesov, ale aj devastácie ekonomiky. Pravda, je tu istý rozdiel medzi českými krajinami a Slovenskom. Na prvý pohľad industrializácia Slovenska mohla vyzerať impozantne. Dobová propaganda zdôrazňovala, že vďaka nej sa zastavila emigračná vlna zo slovenských regiónov. Inak povedané, pokles životnej úrovne bol zjavnejší v českých krajinách. No obe časti krajiny spájal ten istý prvok, vtedajšia hospodárska politika viedla krajinu k finančnej katastrofe. Podniky boli neúmerne zadlžené voči štátnym bankám. Účet predložený východnému Nemecku Tragédiu východného Nemecka v istom zmysle predznačili rozhodnutia konferencií vedúcich štátov antifašistickej koalície v Jalte a Postupime. Išlo o problém reparácií. Nepochybne mali Nemci nahradiť aspoň časť škôd, ktoré boli spôsobené počas druhej svetovej vojny. Bola tu však varovná skúsenosť z obdobia po prvej svetovej vojne. Podľa uznesení Versaillskej konferencie Nemecko malo síce platiť víťazným mocnostiam reparácie, no ich výška nebola presne určená. To sa po druhej svetovej vojne nemalo zopakovať. Napokon sa však dohodlo, že ZSSR bude svoje reparačné nároky uhrádzať predovšetkým zo svojej okupačnej zóny. No východné Nemecko vždy bolo chudobnejšou časťou krajiny a ako sa ukázalo, Sovieti (na rozdiel od západných spojencov) nemali presne premyslené zásady svojej hospodárskej politiky v Nemecku. Nebezpečné bolo najmä to, že vo východnej časti Nemecka narastala bieda, kým v západnej sa čoraz prudkejším tempom rozbiehal „hospodársky zázrak“. V roku 1949 vznikli na území Nemecka dva štáty – Nemecká spolková republika a Nemecká demokratická republika. V oboch sa začalo „hlasovať nohami“. Dodnes sa zdôrazňujú milióny utečencov unikajúcich z východnej časti na západ. Nemeckom však pretekal aj druhý prúd, nie až taký zanedbateľný – zo západu na východ odchádzali presvedčení komunisti. Prúd zo západu bol asi desať ráz menší, no aj tak šlo o státisíce ľudí, ktorí nakoniec po dlhý čas pomáhali udržiavať existenciu NDR. Neskôr sa ukázalo, že boli takpovediac „pápežskejší ako pápež“. Práve východonemecká nomenklatúra sa stavala nielen proti obrodnému procesu v Československu v roku 1968, ale v 80. rokoch aj proti reformám v ZSSR. Menová reforma v ČSR Už na začiatku roku 1953 bola ekonomická a najmä finančná situácia v Československu neúnosná. Napríklad pri distribúcií potravín a spotrebného tovaru ešte stále existoval lístkový systém, ktorý bol v krajinách západnej Európy nepríjemnou spomienkou. Menu mohlo pred krachom zachrániť iba radikálne opatrenie. Ním bola menová reforma. Tu treba podotknúť, že menová reforma nebola v období tesne po vojne čímsi nezvyčajným. Spojenci ju napríklad uskutočnili na okupovanom území Nemecka a realizovala sa aj u nás. Značná časť prostriedkov obyvateľstva sa ocitla na tzv. viazaných účtoch, z ktorých sa peniaze začali postupne uvoľňovať. Ľudia sa už naučili rozumieť oficiálnym vyhláseniam, takže keď predseda vlády Antonín Zápotocký vyhlásil, že reči o reforme sú iba šuškandou reakčných síl, mnohí ľudia spozorneli. Nečakali však, že k reforme dôjde tak skoro. Vláda totiž bankovky a mince dala vyhotoviť v Sovietskom zväze a tie potom skryli v armádnych skladoch. Na oklamanie verejnosti sa tesne pred reformou v Kremnici razili nové mince. Tridsiateho mája 1953 masmédiá oznámili, že sa uskutočňuje menová reforma. Nová mena mala k starej paritu 1:5. Lenže väčšina peňazí sa vymieňala v kurze 1:50. Ďalší podvod bol s cenami. Lístkový systém bol síce zrušený, no nové ceny sa určili podľa cien, ktoré sa platili pri nákupe bez lístkov. Neskôr sa s veľkým hurhajom uskutočnilo zníženie cien, veď bolo z čoho znižovať. Proti menovej reforme masovo protestovali robotníci na celom území štátu, najrozsiahlejšie protesty sa uskutočnili v Česku, v Plzni. Menová reforma totiž nepostihla iba šmelinárov, ako tvrdila propaganda, ale všetkých. Štátne financie sa síce stabilizovali, ale životná úroveň fakticky poklesla. Povstanie v NDR Na čele východonemeckej SED bol zlopovestný dogmatik Walter Ulbricht. Po Stalinovej smrti sa čakalo, že ho vystrieda niekto pružnejší. Na konci mája 1953 ohlásila východonemecká vláda drastické zvýšenie pracovných noriem. Zakrátko však ohlásila také hospodárske opatrenia, ktoré mali zlepšiť životnú úroveň. No k očakávanému zlepšeniu nedošlo. Šestnásteho júna začali štrajkovať a demonštrovať stavební robotníci na východoberlínskej Stalinovej aleji, zakrátko sa štrajky a demonštrácie rozšírili po celej krajine. Východonemecká vláda zistila, že stratila moc a povstanie museli potlačiť sovietske vojská. Dôsledky boli okrem iného paradoxné. Napriek tomu, že východní Nemci očakávali pomoc zo Západu, tá sa prejavila iba v slovách a bezzubých nótach. Západní spojenci sa vraj obávali vojny so Sovietskym zväzom. Treba pripomenúť, že SED bola vo východnom bloku jedinou komunistickou stranou, v ktorej sa počas Stalinovho života neuskutočnili rozsiahlejšie čistky. Aj v nej existovalo krídlo, podobne ako v ČSR, ktoré uvažovalo o akejsi „nemeckej“ ceste k socializmu. Po 17. júni Ulbricht upevnil svoje pozície a pozície dogmatického krídla, takže SED sa po Stalinovej smrti stala najstalinskejšou stranou, ktorá sa usilovala brániť všetkým reformám vo východnej Európe. Udalosti v ČSR i NDR v roku 1953 ukázali, že hoci sa vtedajší vládcovia zakrývali robotníckou triedou, nekonali v jej záujme. Robotníci sa preto vtedy uchýlili k prvým rozsiahlejším protestom.
