Medzi hrou a vážnosťou
O talianskom spisovateľovi Umbertovi Ecovi (1932) je ťažké povedať, čím je na prvom mieste: či semiotikom (medzinárodné uznanie si získal teoretickými prácami ako Otvorené umelecké dielo, 1962, 1967 alebo Úvod do semiotiky, 1968), filozofom v širšom zmysle (vo Florencii svojho času prednášal filozofiu a sociológiu) alebo románopiscom (preslávil sa románom Meno ruže, 1980, po ňom nasledovali Foucaultovo kyvadlo, 1988, Ostrov včerajšieho dňa, 1994 a Baudolino, 2000). Jeho verejné vystúpenia za diferencované vnímanie masovej kultúry, v posledných rokoch v prospech rozšírenia Európskej únie alebo po 11. septembri 2001 na obranu arabizmu svedčia o spoločenskej angažovanosti tohto významného európskeho intelektuála. Eco si okrem toho po celé roky vedie zápisník, do ktorého si zaznamenáva drobné postrehy, nehodiace sa bezprostredne ani k jeho vedeckému, ani k prozaickému dielu. Tieto krátke úvahy, často napohľad o banálnych javoch, ktoré svojho času vydal po taliansky pod súhrnnými názvami Malý denník a Druhý malý denník, si nezaslúžia názov eseje, aj keď sa v nejednej z nich esej nepochybne skrýva. V každom prípade sa v nich Eco prejavuje ako bystrý a kritický pozorovateľ a argumentatívne silný komentátor svojej (a našej) doby. Prvé Ecove zápisky pochádzajú z konca päťdesiatych rokov, posledné z deväťdesiatych. Viaceré z tých raných sú poznamenané literárnym experimentalizom: v úvahe „Esquisse d´un nouveau chat“ (1961) sa napríklad vciťuje do perspektívy mačky, z ktorej sa chce pozrieť iným spôsobom na znaky, obklopujúce nás v bežnom živote; popri tomto ozvláštňujúcom pohľade inšpirovanom francúzskym novým románom je možné u raného Eca však nájsť aj stopy staršieho literárneho experimentu: Úvaha, nazvaná „Fragmenty“ (autor sa v nej roku 1959 díva na taliansku literatúru po globálnej katastrofe, po ktorej mal zaniknúť celý európsky juh) odkazuje svojím pohľadom kultúrne radikálne Iného na Vlastné k Montesquieovým Perzským listom. Mimochodom, historickej dimenzii tohto ozvláštňujúceho pohľadu – ktorá nebola vo „Fragmentoch“ ešte explicitná – zostal Eco verný neskôr aj ako románopisec: v Mene ruže ju potom využil naplno, keď problémy súčasnosti situoval do 14. storočia. Eco a „druhá technika“ Viaceré z Ecových úvah fatálne potvrdil čas. Z roku 1961, teda z obdobia, keď televízia bola ešte v plienkach, pochádza autorova jasnozrivá analýza zábavných TV-programov, ktorú možno takmer vo všetkých bodoch vztiahnuť aj na trend mediálneho vývoja deväťdesiatych rokov. Na príklade efemérneho televízneho baviča Mika Bongiorna vystihol základné črty televíznej zábavy: verbálne zjednodušovanie, akceptovanie len jednej odpovede na otázku, nepochopenie paradoxálnej štruktúry skutočnosti, antipolemickosť, banalizáciu, obranu priemernosti. Ecove argumenty pochádzajú pritom z arzenálu ľavice: už začiatkom šesťdesiatych rokov dobre vedel, že progresivistická kritika nových médií musí predstavovať boj v prospech ich využiteľnosti pre rozvoj vzdelania a intelektuálneho rastu ich prijímateľov – len tak bude možné zachovať myšlienku pokroku a vzdorovať inštrumentalizácii „druhej techniky“ – teda techniky, ktorej pôvodným cieľom je kultúrne pozdvihnúť človeka. Jadrom Ecovej kritiky televízie nie je teda negatívne hodnotenie zozábavnenia (o bavičoch si príznačne myslí, že nemajú humor), ale pozitívne poukázanie na potrebu intelektualizácie v novom médiu. Tu je zaujímavé sledovať, akým vývinovým oblúkom Eco prešiel, keď sa z ľavicového intelektuála šesťdesiatych rokov stal koncom osemdesiatych rokov intelektuálnym guru. Možno práve jeho zápisník poskytuje najlepší pohľad na zmenu postojov, ktoré sa uňho uskutočnili. V úvahách o faxe a o mobile („Ako nepoužívať fax“, „Ako nepoužívať mobil“) sa už dočítame, že hypertrofia ich používania znamená zákonite tak úpadok pôvodnej technickej perfektibility týchto zariadení, ako aj spoločenskú degradáciu ich používateľov – miesto ich pozdvihnutia. Vznešené, elitné gesto, akým Eco odvrhuje demokratickosť „druhej techniky“, je figúra pomerne stará: poznáme ju práve z konzervatívnych kritík (J. Ortega y Gasset, J. Huizinga), a u Eca opisuje pozíciu, na ktorú prešiel po oslnivom (mediálnom) úspechu Mena ruže. Jeho úvaha „Ako cestovať americkými vlakmi“ je parádnym príkladom tohto postoja: taliansky profesor hromží na technické nedostatky a nehygienu americkej železničnej dopravy, zároveň však odsudzuje septickosť iných druhov americkej komunikácie. Konzumný svet Viaceré z Ecových „civilizačných“ úvah a postrehov nesú pečať takejto elitnej vznešenosti vo svete, ovládanom konzumom. Miestami sa zdá, že práve benevolentný a humorný prístup ku konzumu, o ktorého ambivalencii Eco prirodzene nemôže nevedieť, ho ženie od skutočnej kritickej reflexie k pseudoreflexívnosti: jeho úvahy o tom, „Ako cestovať s lososom“ alebo „Ako jesť na palube lietadla“ sú vo svojej podstate čisto fejtónové; nemajú dokonca ani elementárny psychologický rozmer, ktorý poznáme povedzme z medzivojnových fejtónov Čapkových (preto prežili) – Eco obracia opisované situácie výlučne do plochej grotesknej polohy; často to nie je viac než verbalistické „nadstavovanie kaše“, tak ako napríklad u Ephraima Kishona. Azda len s tým rozdielom, že Eco sa nevyhýba koketérii s intelektuálnym populizmom. Vážnejší rozmer z Ecových úvah „konzumenta“ má azda len tá s názvom „Ako nahradiť ukradnutý vodičský preukaz“ – príbeh o talianskom byrokratickom systéme – ktorá ide pod kožu však opäť len kvôli tomu, že vodičský preukaz sa stal v druhej polovici 20. storočia pre príslušníkov strednej vrstvy „civilizovaného sveta“ azda najdôležitejšou legitimáciou jej existencie. Eco tu však celkom príznačne nepíše o existenčných, ale o kultúrnych potrebách, daných spoločenským statusom. Mimo konzumných hier Boli by sme však k Ecovi nespravodliví, keby sme ho chceli odbaviť príslušnosťou ku konformnej triede užívateľov konzumu, ktorí navyše prepožičiavajú svoje intelektuálne schopnosti na to, aby literárnou ornamentalistikou zakryli závažné vnútorné konflikty dnešnej kultúry. K najbrilantnejším Ecovým tematizáciám patrí násilie v súčasnej konzumnej kultúre – násilie, ktoré podľa názoru mnohých vedie k napodobňovaniu a tým k brutalizácii moderných spoločností. V úvahe nazvanej „List synovi“ (azda až príliš výrazná narážka na Kafkov List otcovi) píše, že sa teší, keď bude môcť svoje malé dieťa neskôr obdarovať tými najumnejšími militaristickými hračkami – je totiž presvedčený, že potrebná výchova k antimilitarizmu sa musí odohrávať na iných úrovniach než na úrovni hier; ba naopak, zakazovanie vojenských hračiek vedie k neskoršej neschopnosti rozlišovať medzi vojnou „akoby“ a „naozaj“. (Jeden z našich najväčších znalcov detskej kreativity, básnik Daniel Hevier tvrdí, že deti, ktoré sa nevedia hrať na vojnu, ju neskôr robia.) Mimo konzumných hier sú aj Ecove typické mystifikácie, ktoré svedčia o hravej podstate jeho intelektu: s ich javom sme mali možnosť stretnúť sa už v románe Foucaultovo kyvadlo, ktorý je na intelektuálnych mystifikáciách doslova postavený. Úvahami „O nemožnosti zostaviť mapu ríše v mierke 1:1“, „The Wom“ alebo „Brachamutandovo učenie“ sa Eco priznáva k svojmu veľkému vzoru Jorge Louisovi Borgésovi a tomu typu špekulatívnosti, ktorý považuje všetky pravidlá imaginácie za jej obmedzenia. No kým Borgésov prístup sa ešte stále odohrával na pôde literatúry a rozširoval najmä jej možnosti, u Eca si možno všimnúť výrazný posun, typický pre mystifikácie deväťdesiatych rokov, či už ide o prírodovedca G. Sokala s jeho ironickým dezavovaním postmoderny alebo J.-B. Botula s nedávnou historickou fikciou o sexuálnom živote Immanuela Kanta; ani u Eca si nemôžeme byť celkom istí, či sa za jeho smrteľne vážne napísanou úvahou o mape v mierke 1:1 neskrýva v epoche neobmedzenej genetickej reprodukovateľnosti nejaké dôležité semiotické posolstvo, alebo či prísne logicky rozvrhnutá rozprava o „stroji, z ktorého nič nevychádza“ („The Wom“) nemôže byť niečo viac než len paródia teologického traktátu, alebo nakoľko sa dá učenie fiktívneho Brachamutanda chápať ako vážnejšia metafora spoločenského myslenia, založeného na tautológiách. Napokon vieme, akým produktívnym spôsobom využil v šesťdesiatych rokoch Michel Foucault Borgésovu poviedku o čínskej encyklopédii. Na neskoršie využitie si určite počkajú aj mnohé Ecove hravé podnety – napokon, naozaj vážny môže byť len ten, kto sa vie skutočne hrať. (Umberto Eco: Babylonský rozhovor. Kalligram, Bratislava 2003, prel. Branislav Čech.)
