Obrady životného cyklu

Chatuna (pokračovanie z predchádzajúceho čísla) Mesader kidušin prečíta ktubu (svadobnú zmluvu) a svedkovia ju podpíšu. Ktuba má pôvod v starom majetkovom práve. Je to listina, ktorá stanovuje manželove povinnosti k žene vrátane záväzku „živiť, ctiť a podporovať ju, ako sa sluší na židovského manžela“. Ktuba tiež obsahuje zmluvu o tom, že v prípade rozvodu či smrti manžela bude žene vyplatená stanovená čiastka, ktorá býva prispôsobená pomerom zúčastnených strán. Tento dokument ženu istí proti unáhlenému alebo nespravodlivému rozvodu. Keď svedkovia podpíšu ktubu, urobí tak aj ženích a potom vojde do nevestinej miestnosti, kde jej sníme závoj z tváre. Ženícha potom odvedú pod chupu a nevesta, sprevádzaná jej sprievodom, prichádza za ním trochu neskôr. Chupa, svadobný baldachýn pripomína stan, do ktorého bývala za biblických čias obradne zavedená kala, dnes chupa symbolizuje budúci spoločný domov. Od neskorého stredoveku tvorí chupu bohato vyšívaná štvorcová tkanina (často zamat alebo brokát), vztýčená na štyroch tyčiach, ktoré držia štyria neženatí muži, vybratí svadobným párom. Miestne zvyky dávajú niekedy prednosť veľkému talitu pred baldachýnom. V kibucoch tyče niekedy nahradí pracovné náradie. Pokiaľ ide o umiestnenie chupy, zvyklosti sa rôznia, čo závisí od tej-ktorej komunity. V Izraeli stavajú Aškenázovia chupu vonku pod nebeským baldachýnom alebo pod šikmou strechou na rozdiel od Safardimov, ktorí tak činia v synagóge alebo aspoň vnútri. V diaspóre sa chupa stavia zväčša v synagóge, ale v našich oblastiach bývala postavená pod šírym nebom. Dnes sa svadby konajú prevažne v synagógach a chupa sa umiestňuje na bimu. Niektorí to však považujú za pripodobnenie sa kresťanskému obradu. Prv než kala zaujme svoje miesto po pravici chatana, sedemkrát ho obíde, čím sa začína prvá časť obradu - erusin - zasnúbenie. Po oslovení ženícha a nevesty odrieka rabín (alebo ten, kto vykonáva obrad) požehnanie nad vínom (s pohárom na to určeným) a predbežné požehnanie svadby, na čo sa pár napije z tohto ich prvého spoločného pohára. Ženích dá neveste prsteň na ukazovák pravej ruky a odrieka text v hebrejčine, ktorý mu je predčítaný. V diaspóre sa predkladá: „Týmto si mi zasvätená podľa zákona Mojžiša a Izraela.“ Prsteň sa pri zasnúbení používa približne od 7. storočia občianskeho letopočtu, dovtedy bolo zvykom darovať neveste mincu. Podľa tradície prsteň nesmie byť zdobený drahými kameňmi. V niektorých synagógach sa zachoval zvyk požičiavať snúbencom na obrad osobitný prsteň, často zdobený malým domčekom. Druhou časťou je nisuin, vlastný sobáš, ktorému predchádza verejné prečítanie ktuby. Keďže je text zmluvy v aramejčine, často sa číta výťah v miestnom jazyku. Dokument odovzdá ženích neveste pod chupou, niekde až po svadbe. Na záver prednesie mesader kidušin sedem požehnaní, z ktorých prvé je odriekané nad vínom a pár sa napije zo svojho druhého pohára. Na záver rozdrví ženích pravou nohou sklenený pohár ako symbol smútku nad skazou chrámu (pretože aj v čase radosti si treba uvedomovať nestálosť a dočasnosť šťastia), na čo prítomní zvolajú Majzl tov! (Dobrý osud). (pokračovanie v ďalšom čísle)