Už sa teším

Už sa teším na čas, keď bude na Slovensku veľa prisťahovalcov. Teším sa, že k slovenčine, maďarčine, rómčine, rusínčine či nemčine pribudne swahilčina, hindčina, arabčina, či turečtina. Že občasnú nudu knedlí, rezňov a halušiek, stereotyp krčiem, barov a bufetov, obohatí indický dhal, poctivý kebab, pravé chilli con carne či latinskoamerická salsa. A nielen v Bratislave. Teším sa, ako si raz pakistanský Sikh otvorí dhábu v Medzilaborciach a všetkým hosťom poriadne vyštípe tráviaci trakt perfektným jedlom.
Počet zobrazení: 1053

Už sa teším na čas, keď bude na Slovensku veľa prisťahovalcov. Teším sa, že k slovenčine, maďarčine, rómčine, rusínčine či nemčine pribudne swahilčina, hindčina, arabčina, či turečtina. Že občasnú nudu knedlí, rezňov a halušiek, stereotyp krčiem, barov a bufetov, obohatí indický dhal, poctivý kebab, pravé chilli con carne či latinskoamerická salsa. A nielen v Bratislave. Teším sa, ako si raz pakistanský Sikh otvorí dhábu v Medzilaborciach a všetkým hosťom poriadne vyštípe tráviaci trakt perfektným jedlom. Preferencia multikulturalizmu nie je len vecou estetiky. Iste, farebný svet je krajší ako jeho fádna bielo-biela karikatúra, no to nie je jediný dôvod, prečo sa teším na to miešanie kultúr. Len rôznorodá spoločnosť vie kultúrne a myšlienkovo napredovať. Okrem toho, nič nám nevytvára neodňateľné právo na túto krajinu a jej bohatstvo. Mám však aj strach. Slovensko je tradiče multikultúrnou spoločnosťou. Od raného stredoveku sem prichádzali vlny prisťahovalcov a každá z nich priniesla niečo nové. Nebolo by klasicky slovenskej idylky maľovanej kučeravými ovcami a bačom v krpcoch, čo si na pníčku pohráva na fujare a pomedzi to zapíja chlieb s oštiepkom pohárom žinčice, keby k nám raz kedysi dávno neprišli Valasi z Rumunska. Napriek tejto tradícii je tu dusno. Nacionalizmus nie je len nepeknou spomienkou z minulého storočia, rasizmus a xenofóbia driemu vo väčšine z nás. V predvečer irackej vojny pobehovali smiešne znepokojení reportéri s mikrofónmi okolo Gabčíkova a spovedali odborníkov a miestnych ľudí, či je vodné dielo dostatočne zabezpečené. Veď neďaleko žijú v tábore potmavší utečenci. A niektorí z nich sú moslimovia! Teroristi! Čert aby ich vzal, čo sa sem pchajú... Nedávno bol Svetový deň utečencov. Slováci sa radi hrdia svojou pohostinnosťou, no naša azylová politika to nedokazuje. Verejná diskusia o tejto téme, ak aj nejaká existuje, je poznačená predsudkami. Akoby sme nikdy nechceli dospieť. Stále sa vŕtame vo svojom komplexe malého národa, poznačeného „tisícročím poroby“ (čo je, mimochodom, nešťastný historický mýtus vytvorený pre politické účely). Ak teraz po nás chcú, aby sme prijali ďalších susedov, správame sa ako malé deti. V zjednotenej Európe, aj napriek všetkým jej problémom a nedostatkom, budeme s takýmto postojom na smiech. Právom. Ako sa o pár rokov postavíme k požiadavke, aby sme sa spolupodieľali na pomoci ďalším pristupujúcim krajinám – Rumunsku, Bulharsku, či Turecku? Keď teda trestuhodnú inštitucionálnu ľahostajnosť pripočítam k našej xenofóbii a rasizmu, mám naozaj strach. Strach, že svojou obmedzenosťou odstrašíme všetkých tých krásnych aj menej pekných, dobrých aj problematických ľudí rôznych národností, vierovyznaní a rás, čo si s našou krajinou možno spájali nádej na lepší život. Prisťahovalci, utečenci sú ďalšou šancou ako rozvinúť jeden z najväčších potenciálov našej spoločnosti – multikultúrnosť.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984