Sila ministerského chcenia vs. právo
Búrku v pohári vody pripomína politická fraška okolo prepustenia jedného z najbohatších občanov tejto krajiny, ktorý pre médiá odhadol svoj majetok na vyše osem miliárd. Ani len nestihla vychladnúť posteľ v leopoldovskej cele Jozefa M. a už „tvrďasi“ z Kresťanskodemokratického hnutia rozpútali hotové mediálne peklo. Obaja ministri Vladimír Palko i Daniel Lipšic musia mať asi vynikajúce informácie priamo od vyšetrovateľa a dozorujúceho prokurátora, keď tak erudovane dokázali komentovať rozhodnutie sudcu, ktorý sa rozhodol po ôsmich mesiacoch obvineného Jozefa M. a jeho spoločníka prepustiť z vyšetrovacej väzby. O čo vlastne ide? Podľa príslušného zákona mal špeciálny vyšetrovací tím šesť mesiacov na to, aby objasnil podozrenia z trestnej činnosti podnikateľa. Za tento čas mal vypočúvať svedkov, nazhromaždiť čo najviac dôkazov tak v prospech, ako i v neprospech obvinených, ktoré potom prokurátor predloží s obžalobou na súd. V prípadoch, keď je kauza rozsiahla, čo podvody a tunelovanie nebankových subjektov Horizot Slovakia a BMG Invest nepochybne sú, môže byť polročná lehota predĺžená. Keď bral Okresný súd v Košiciach Jozefa M. do väzby jedným z dôvodov bol možný útek a následné vyhýbanie sa trestnému stíhaniu. Miliardára totiž zadržali na hraniciach, keď cestoval na vopred plánovanú služobnú cestu. Každá zo strán má svoje argumenty. Vyšetrovateľ tvrdí, že išlo o útek, obhajcovia veľkopodnikateľa niečo iné. Otázne je, kde bol minister Lipšic, keď košický krajský súd vo februári tohto roku vypustil tzv. útekovú väzbu? Asi spal zimným spánkom, keď nepodal okamžite sťažnosť na Najvyšší súd SR. Teraz mu na to stačilo pár dní. Lipšicovo prirovnanie k zadržaniu vraha následne po čine v americkom štýle je podľa mnohých právnikov „prejavom nezrelosti“ a nestojí vôbec za komentár. Malá hypotéza prečo až po ôsmich mesiacoch a nie skôr Prepustenie Jozefa M. ponúka však aj celkom iný scenár. Pretože rovnako je zarážajúci fakt, že verejnosť sa o prepúšťacom rozhodnutí súdu dozvedela dva dni od jeho vyhlásenia, zaváňa to divadlom pre oklamaných občanov. Sudca rozhodol minulý utorok. Kampaň a masírovanie verejnej mienky sa začali až o dva dni na to – vo štvrtok. Natíska sa otázka, prečo KDH-rezorty nereagovali skôr? Predsa ide o také závažné prípady, ktoré pravdepodobne „kresťanskí“ ministri dobre poznajú, keď zaujímali také plamenné stanoviská. Sudca predsa mohol Jozefa M. prepustiť už po pol roku. Trestať zástupcu leopoldovskej väznice za to, že Jozef M. opustil múry väzenia pred siedmou a „rozospatí“ novinári v tom hľadajú niečo nezvyčajné, je trápne. Siedma veľmoc nemohla priniesť obrázky a reportáže obvineného. Tak namiesto toho, aby si privstali, začali vymýšľať a hľadať podozrenia z korupcie tam, kde nie sú. Keby sa zákon aplikoval presne do písmena, Jozefa M. mali prepustiť z väzby sekundu po polnoci, keď mu vypršala lehota. Nebol porušený nijaký zákon ani predpis, len novinárom klapli zuby na prázdno a niekto bude pykať. Paradoxy súdneho rozhodnutia Predĺženie lehoty v takom komplikovanom prípade iba o dva mesiace je na zváženie každého racionálne uvažujúceho človeka. O čo vlastne išlo? Stačí si zobrať kalendár a pozrieť na významné udalosti. V polovici mája občania svojou účasťou len tak-tak odobrili vstup Slovenska do Európskej únie. Spomínané nebankové inštitúcie a ďalšie družstvo pripravili dôverčivých občanov – voličov vďaka platnej legislatíve o miliardy korún. Mnohých naivných ľudí obrali o celoživotné úspory. Podobná situácia pred pár rokmi v Albánsku znamenala rabovanie skladov so zbraňami a totálny chaos v krajine. Slováci sú národ holubičí. A tak do štatistiky pribudlo iba zopár samovrážd, občianske združenie a prázdne sľuby o odškodnení. Prípadné prepustenie Jozefa M. a spol. pred referendom by určite jednoduchému občanovi nepridalo na dôvere v štátne inštitúcie. Vláda by mala veľkú prácu upokojovať voličov. Vysvetľovať im súvislosti okolo prepustenia a na úniu by nemusel teoreticky zostať čas. To je však iba špekulácia. Dozvieme sa pravdu, ako to bolo? Napriek tomu, že o slovenských sudcov si obtiera ústa už pomaly každý, najviac svetla do celej záležitosti prinesie Najvyšší súd SR (NS SR). Do troch mesiacov bude jasné, ako to vlastne s prepustením Jozefa M. je. Hoci NS SR podlieha tvrdej kritike politikov, drvivá väčšina jeho sudcov sú ľudia na správnom mieste. Lipšicovu sťažnosť podľa rozvrhu práce dostal senát, ktorému predsedá jeden z najväčších odborníkov na trestné právo. Nebolo by korektné uviesť jeho meno, no verejnosti je známy prísnym, ale spravodlivým rozhodovaním napríklad v kauze Mikuláša Černáka. Jeho meno je pre obžalovaných zárukou prísnosti a pre poškodených spravodlivosti. A tak je celkom možné, že ak by vyšetrovací tím pilne a poctivo pracoval, neustále predvolával svedkov, zhromažďoval dôkazy, bol by možný skorý návrat miliardára do leopoldovskej väznice. Jednoducho ak okresný sudca, prípadne krajský súd porušili zákon, NS SR by určite, keďže sa nehrá o fazuľky, zjednal nápravu. No ak vyšetrovatelia nevykonali za dva mesiace žiaden významný úkon a objektívne skutočnosti sú odlišné od mediálnych vystúpení zodpovedných ministrov, mali by padať hlavy zodpovedných. Pretože iba spájať rozhodujúceho sudcu s rôznymi závažnými podozreniami v právnom štáte a nič neurobiť je nezodpovedné. Existuje predsa ,,kopec“ možností ako takéhoto sudcu dostať z talára, prípadne do podobnej cely, v akej bol Jozef M. a spol. Vyslovovať verejne voči sudcovi podozrenia staré niekoľko rokov z obdobia, keď rezortu spravodlivosti predsedal človek z KDH, je smiešne. Každý občan môže byť obvinený a väzba nie je trest. Nemôže nahrádzať právoplatné rozhodnutie o vine. Veď dokazovanie na súde v mnohých prípadoch na základe výpovedí pochybných svedkov neraz skončilo oslobodením obžalovaného. Ani Jozef M., ktorý má určite obrovský fan-klub neprajníkov, nemôže byť výnimkou. Prezumpcia neviny platí aj pre neho. Ak existujú podozrenia, treba mu ich hodnoverne podľa platných zákonov dokázať. Sila chcenia ministrov vnútra a spravodlivosti nemôže byť silnejšia ako právo. Stíhanie tak medializovaného človeka by malo byť ukážkovou prácou orgánov činných v trestnom konaní. V mnohých krajinách EÚ vedia „zatočiť“ s inými vplyvnými občanmi. Stíhanie prominentov sa stalo ľudovou zábavou Čo sa vlastne prepustením Jozefa M. a spol. stalo? Nič. Finančná polícia Jozefa M. preverovala už dávnejšie v súvislosti s neplatením odvodov. Veľa sa písalo, ale oficiálne výsledky záverov vyšetrovania neboli nikdy zverejnené. Prípad zapadol do zabudnutia, pretože mu nič nedokázali. Nie je to tak dávno, čo minister Vladimír Palko šťavnato verejne prezentoval, ako mali údajne v kufríku Jozefovi M. priniesť milióny z nebankových subjektov patriace oklamaným občanom. Informácia o tom, že stíhanie bolo zastavené, sa už nikde verejne neobjavila. Niet sa totiž čím chváliť. Jednoducho je už trápne, ako v istom dôležitom období špeciálni vyšetrovatelia niekoho vysokopostaveného obvinia. Isté periodikum prinesie zaručenú správu, aký je dotyčný vagabund a zločinec. Po jeho kompromitácii je často trestné stíhanie zastavené a prípad v tichosti odložený. Napríklad pred poslednými parlamentných voľbami novinári na základe kampane rezortu vnútra naháňali lídra opozície Mečiara s otázkou, koľko stála rekonštrukcia jeho vily Elektra. Oficiálne čísla polície vyvolávali u radového občana-voliča minimálne pochybnosti, zneistenie a v konečnom dôsledku stratu priazne. Mečiar penil. ,,Viete odkiaľ na to zobral? Ako sa skončilo preverovanie?“ Skúste sa opýtať ministra Palka na stretnutí s občanmi. Pre novinárov sú na programe celkom iní páni a Palko sa nemá čím chváliť. Keď bolo treba urobiť poriadok v koalícií, padol za obeť i Macejko. Dnes už o tender nákupu ľahkých vlakových súprav nikto ani nezakopne. Hra na vagabunda a zločinca pokračuje. V súčasnosti má v rukách Čierneho Petra Jozef M. No ten sa vie obracať. O pár týždňov bublina spľasne. Veď Slovensko je primalé a s miliardárom prišlo do styku veľa vplyvných a mocných tohto štátu. Pamäti Jozefa M. by boli určite veľmi predávanou knihou a mnohí by nestačili unikať. Rozhodne nebude zábava, ak sa Jozef M. stiahne do inej krajiny a rozpredá svoj majetok. Firmy prepustia zamestnancov. Predstavitelia štátu by si mali svoje kroky premyslieť poriadne dopredu. Ak je niekto ako Jozef M. z niečo podozrivý, na objasňovaní a dokazovaní viny by mala pracovať elita. Tá však stojí často na opačnej strane v pozícii jeho obhajcov. Žiaľ, tragédia je, že mnohých schopných prokurátorov a vyšetrovateľov si štát nevie zaplatiť, a preto musí s nimi po odchode z funkcie súperiť. V poslednom období však štát prehráva až pričasto.
