Mercosur – protiváha USA
Na stretnutí v Asuncióne, paraguajskom hlavnom meste, sa prezidenti Luis Ignazio Lula z Brazílie, Néstor Kirchner z Argentíny, Jorge Battle z Uruguaja a domáci Luis González Macchi dohodli na realizácii toho, čo doteraz ostávalo len snom – spoločného regionálneho trhu do roku 2006. Návrhu vdýchla život Brazília, latinskoamerický gigant (170 miliónov obyvateľov) a podporila ho Argentína (37 miliónov). Obe tieto krajiny reprezentujú 95 percent ekonomiky štvorčlenného zoskupenia. V tejto súvislosti Brazília predstavuje dve tretiny hospodárskeho potenciálu a Argentína, doteraz v kríze, 30 percent. V praxi sa Mercosur usiluje vytvoriť kópiu kompenzačných mechanizmov, ktoré používa Európska únia. Ich cieľom je prekonať ekonomickú asymetriu medzi štyrmi zakladajúcimi členmi. Je jasné, že Paraguaj a Uruguaj sú omnoho slabšie ako Brazília a Argentína. Projekt však zároveň ašpiruje na nové negociácie s pozorovateľskými krajinami (Čile a Bolívia) a súčasne s členskými štátmi Andského spoločenstva národov (Peru a Venezuela). Návrh, s ktorým prišli Lula a Kirchner, nestojí len na doplnení integračného procesu. Zahŕňa aj vytvorenie spoločného parlamentu pre celú Južnú Ameriku. Vytvoril by sa tým politický inštrument pre posilnenie vyjednávacej pozície voči Spojeným štátom v rámci rokovaní o vytvorení Americkej zóny voľného obchodu. S týmto návrhom prišla vláda USA s cieľom posilniť svoj vývoz do regiónu a prehĺbiť ekonomickú závislosť Latinskej Ameriky od Washingtonu. Je evidentné, že Lula a Kirchner, dvaja noví progresívni lídri z juhu kontinentu, si dobre uvedomujú, ako vytvorenie Severoamerickej zóny voľného obchodu (NAFTA) prispelo k zrúteniu niektorých sektorov mexického hospodárstva. Vidia, že návrh USA by vo svojej terajšej podobe znamenal opakovanie rovnakého experimentu v celokontinentálnej mierke. Nakoniec, integrácia Južnej Ameriky do jednotného trhu by umožnila vytvoriť „negociačný blok“, ktorý by výrazne posilnil vyjednávaciu silu regiónu a umožnil mu dosiahnuť spravodlivejšie a rovnejšie podmienky obchodnej výmeny, predovšetkým v súvislosti so subvenciami, ktoré dostávajú farmári v USA. Mohlo by sa tak podariť zvrátiť deštrukciu latinskoamerického poľnohospodárstva, ktorú zapríčinilo pätnásť rokov neoliberalizmu s jeho lacnými dovozmi, skorumpovanými vládami či zrušením sociálnych programov a zmrazením verejných investícií, ktoré vládam nanútili medzinárodné inštitúcie (Medzinárodný menový fond a Svetová banka). Okrem toho, práve príklad Mexika a Strednej Ameriky ukazuje pozitívum spoločného ekonomického regionálneho bloku – prispôsobeného potrebám členských krajín – schopného fungovať ako protiváha voči Spojeným štátom.
