Mŕtvi sa vracajú domov (1.)
Tabu je prelomené. Španielsko sa stavia čelom k svojej minulosti. Po prvý raz sa všade po krajine hľadajú zahrabané obete Francovej diktatúry. A opäť plačú staré ženy a muži nad otvoreným masovým hrobom. V Aranda de Duero sa našiel ďalší, už dvadsiaty štvrtý, práve ho otvárajú. Na alumíniovom rebríku sa hompáľa tranzistorové rádio a tvrdá rocková hudba duní v stane, ktorý chráni pred rannou hmlou severnej Kastílie. Dvaja antropológovia a jedna archeologička sa pohybujú v čerstvo otvorenom hrobe. Skláňajú sa nad chrbtice a lebky. Prerastajúce korienky prestrihujú jemnými nožničkami. Nožíkmi vyškrabujú obsah kostí. Štetcami oprašujú bedrové kosti. Sfukujú červenkastý prach po pečeniach, obličkách, srdciach. Tu uviazla v hline kožená topánka, tam vytŕča čeľusť s veľkými rezákmi. Štyri prsty jednej ruky mieria hore: toho zastrelili na okraji jamy skôr, ako ho do nej hodili. Tamten má lakťové a vretenné kosti obidvoch rúk vedľa seba na bruchu: ruky mal zviazané, keď ho zastrelili. Skice archeológov zaznamenávajú každú podrobnosť, vyžaduje to vedecká statočnosť. Na stolíku toho pomaly pribúda: gumová podrážka, polovica koženého sandálu, zdrap bundy, kus nohavíc s pásikovým vzorom. Eduardo Cristóbal Villanueva, vedúci vykopávok a riaditeľ Archeologického inštitútu v Burgose, a jeho tím vyniesli za posledné dva mesiace z ílovitej zeme Arandy, uprostred raja kastílskych viníc, na svetlo sveta peňaženky, zapaľovače a hrebene. Fotografie, papiere, prstene, ozdoby alebo mince íl nevydal. Ani kľúčov nebolo. Ani jeden „červený“ sa nemal vrátiť domov. Teraz sa „červení“ domov vracajú. Idú na cintoríny svojich rodných dedín. Po celej krajine vynášajú právnici, antropológovia a archeológovia na svetlo sveta hlboké vrstvy národnej traumy. Občiansku vojnu rokov 1936 až 1939, keď boli bez milosti povraždené tisíce „červených“, republikánov, ľavičiarov, civilov. Zastrelení ležia zahrabaní pod ovocnými sadmi, v cestných priekopách, na poliach, pri smetiskách. Hovorí sa, že viac mŕtvych leží mimo plotov cintorínov ako na cintorínoch. Píniový hájik v Aranda de Duero bol typický zberný tábor a popravisko. Tri pohrebiská. Hrob C: napočítaných kostier dvadsaťšesť, dosiaľ exhumovaných osem. Hrob B: šesť. Hrob A: dvadsaťdva. V laboratóriách univerzity v Burgose sa vyšetrujú zlomeniny kostí, choroby, spôsoby smrti, analyzuje sa DNA a kompletizuje identifikácia. Archeológia pamäti v poli. Leštenie ostatkov. Rehabilitácia republikánov. Do zabudnutia zatlačovaná občianska vojna sa vracia do myslí a rečí obyvateľov mnohých miest a celého kraja. Po prvý raz sa po šesťdesiatich šiestich rokoch prekopávajú dejiny Španielska. *** Deväť, možno aj desať kilometrov bežal chlapec za nákladným autom. Mal jedenásť rokov. Nákladniak mieril smerom na Ponferradu. Na plošine bolo päť mužov bez a trinásť s pištoľami. Rozvidnievalo sa, cesta viedla popri ovocných záhradách, plantážach a lúkách. Na jednom poli s píniami auto zastalo, zem tu bola z červeného piesku. Muži zostúpili z plošiny a jeden z nich spoznal chlapca. „Synku, čo tu robíš?“ skríkol. „Choď domov, bež preč!“ Chlapec videl, ako si otec musel kľaknúť na zem. „Ale už nemáme dom, náš dom horí!“ Chvíľu bolo ticho. Potom otec ešte povedal: „Choď k mame, bež k svojej mame!“ Chlapec sa rozbehol opačným smerom. Ako utekal, počul päť výstrelov. Senén García je šesťdesiatšesť rokov mŕtvy, umrel 1. septembra 1936. Otvára dvere a stojí v červenom ráme dverí svojho bieleho domu. „Buenos días.“ Skrivenými prstami si ide bielou vreckovkou k zavretým ústam. Senén García stelesňuje španielsku traumu. Za čias Franca označovali republikánov za rojos, „červených“. Platilo o nich, že sú protišpanielski. Povstaleckí nacionalisti videli vlastizradcu v každom, bez ohľadu na to, či mal ľavicové zmýšľanie, alebo bol len nepolitický roľník. Kto nebol za Franca a jeho Espańu, ten bol rojo. Fašisti sa pustili do vyhladzovacieho boja, bola to politická čistka. Franco, vojvodca z Galície, dal medzi februárom a júlom 1936 zostaviť, rozmnožiť a rozoslať zoznamy „protišpanielov“: boli na nich kňazi, starostovia, robotníci, odborári a všetci, čo sa kedy o Francovi vyslovili kriticky, predovšetkým tí, ktorí chceli obmedziť dominantný vplyv katolíckej cirkvi vo výchove a vzdelávaní. O šesťdesiatšesť rokov je v Španielsku opäť jar, čerešne kvitnú naružovo a jablone nabielo. Mačka leží pred domom bez čísla a pod vonkajšou výlevkou sa chúli naľakaný psík. Záclona sa pohla. Cez pestrofarebné plastikové prúžky prichádza muž malej postavy. Stisk ruky Senéna Garcíu je tvrdý, je to mozoľnatá pracovitá ruka robotníka. Stojí v ráme dverí bieleho domu. Pod zeleným vlneným svetrom má modrú kockovanú košeľu. Nohy má vo veľkých plátených papučiach. Je malého vzrastu, má pekné svetlohnedé oči. Krátko ostrihané šedivé vlasy, tichý, trochu chrapľavý hlas. Do pokožky tváre má vpálenú hnedosť celoživotného roľníčenia. Pre Senéna Garcíu platila vždy len prítomnosť. Aké je dnes počasie, čo je so zvieratami, čo s viničom. „Qué?“ veľmi sa čuduje. „Čože?“ „Občianska vojna.“ – „Občianska vojna?“ Do domu si nepustí nijakého cudzinca, ani vtedy nie, keď je vonku búrka a leje ani z krhly. „Dejiny sa opakujú,“ povie, zmĺkne, ale potom sa vzchopí a dodáva, že život je dnes rovnako nebezpečný, ako bol vtedy, a José María Aznar, jeho terajší predseda vlády, mu pripomína Franca, je to tá istá patriarchálna arogancia, opovrhovanie ľudom, sklon k násiliu a posmechu, cynizmus; a my, nevolaní hostia, cudzinci, by sme mohli byť nacionalisti, falangisti, fašisti v novom oblečení. Nie, nám neznámym nepovie nič. „No, no, no!“ a vreckovkou si utiera suché ústa. No naraz z neho vyrazia spomienky, valí sa z neho minulosť. Osudovosť jeho života chce byť rozpovedaná. Po poldruha hodine ustrnutia v ráme dverí cítiť, ako sa mu vracali na myseľ obrazy vyvolávajúce otrasy duše. To krátke ticho za brieždenia 1. septembra 1936, keď otec pochopil svoj koniec a koniec rodiny, keď sa dozvedel aj o horiacom dome… Šesťdesiatšesť rokov zamlčoval Senén García spomienku na posledné slová svojho otca, to „Choď k mame, bež k svojej mame!“, na zdesený horiaci pohľad. Aj s hanbou, zlosťou a, žiaľom, to všetko uväznil vo svojej mysli. „Ten zradca…“ Starý muž sa odvracia a cítiť, že Senén García bude čochvíľa tak ďaleko, že po prvý raz od oného 1. septembra 1936 bude hovoriť o nezmyselnej smrti Pascuala Garcíu a brutálnostiach španielskej občianskej vojny. *** Takmer v každej dedine od Andalúzie po Galíciu je aspoň jeden neviditeľný hrob. Jeden mŕtvy, dvaja mŕtvi, spolu sú to tisíce. Tí starší dobre vedia, kde kto leží, a mladší to vedia od starých. Za Franca sa nesmelo hovoriť. Zo strachu pred pomstou víťazov ľudia mlčali. Mlčali aj zo strachu pred sociálnou diskrimináciou. Kto sa vypytoval, stal sa podozrivým a nenašiel prácu. Kto nešiel do kostola, stal sa podozrivým. Podozrivých zatýkali. Španielske mamy vraveli už svojim deťom, že steny majú uši. Po Francovej smrti zacementovala mlčanie chýbajúca dôvera v novú demokraciu. Starí ostali nemí. Iba si šepkali. Šepkanie sa stalo časťou národnej kultúry. Dnes hovoria nahlas mladí. Bol to Emilio Silva, tridsaťštyriročný novinár bulvárneho časopisu z Torrelodones, severne od Madridu, kto sa pred dvoma rokmi dopustil neslýchaného činu a prelomil posvätný pakt mlčania. „Sme generácia, ktorá po Francovej smrti v roku 1975 vyrástla v španielskej demokracii, ktorá sa zbavila strachu pred brutálnymi represáliami frankizmu,“ hovorí Silva s presvedčením, ale bez pátosu. „Ako generácia vnukov preberáme zodpovednosť za spracovanie španielskej tragédie.“ Iniciatíva prichádza v poslednej chvíli. Ešte pár rokov mlčania – a boli by mŕtvi aj poslední príbuzní obetí, umreli by nezmierení a v neistote. Neostalo by nič, čo by mohli mladí morálne posudzovať. Nežalujú, neodsudzujú, nevinia – chcú len rehabilitovať tých, čo po roku 1936 boli za demokraciu a slobodu. *** Keď začiatkom roku 1936 Francove vojská vpochodovali do Palacios del Sil, ušli aj roľníci Eduardo González a Joaquín Alvárez Mendez do hôr. Eduardo má dvadsaťdva rokov a je bratom Isabely, Joaquín má štyridsať a je bratom Asuncióny. Joaquín je huncút a Eduardo krásavec. Na fotkách má biele topánky, hnedý oblek a pohráva sa s cigaretou. Keď sa Franco stane pánom celej Astúrie, vracajú sa Eduardo a Joaquín do Palacios. Dva dni sa skrývajú v dome Joaquínových rodičov, jeho otec je sudca. Radia sa, čo robiť. Rozhodnú sa dobrovoľne ísť prihlásiť. Niektorí ľudia uisťovali otca, že sa im nič nestane. Pekne sa obliekli, oholili a dúfali, že na Guardia Civil spravia dobrý dojem. So smiechom išli Joaquín a Eduardo toho 3. novembra 1936 z domu a kývali svojim sestrám na rozlúčku. Na rozlúčku… Bolo to až 1. júla 2002, čo Isabel Gonzálezová a Asunción Mendezová opäť uvideli svojich bratov. Asunción: „Aj na druhý deň kopali vo Villabline už od rána, ale nenašli nič, ako celý deň predtým. Aj poobede kopali. Ale keď povedali, že naši bratia tu nie sú, nástojila som: Ba sú tu, len vás prosím, kopte ďalej!“ Videli ste potom kosti? Asunción: „Áno, a aj Isabel, keď prišla.“ Čo ste pritom pociťovali? Isabel: „Plakala som a bála som sa, že sa zrútim, keď som videla tie kosti. Nemohla som sa na tie hnáty dlho pozerať. Nahlas som zaplakala. Kričala som, možno až revala, metala so sebou. Bolo mi jedno, že ma ktosi fotil. Išlo ma zadusiť…“ Asunción: „V ťažkých chvíľach som udatná, inak nie.“ Čo ste urobili? Asunción: „Chcela som zostúpiť do jamy. Keď hrob otvorili, videla som, že ostatky môjho brata boli skoro neporušené, videla som jeho chrup, jeho zuby… Joaquín mal pekné zuby, viete, a preto som hneď dodala: Tu, toto je môj brat. Ktosi sa predstavil ako súdny lekár, ukázal do hrobu a vraví: Tento má tak okolo 40 rokov, načo som ja odpovedala: Súhlasí, môj brat mal štyridsať. Ukázala som na jeho čelo: Toto je vstupná diera od guľky do čela? Súdny lekár ma opravil: Nie, tadiaľ guľka vyšla, dostal ranu do tyla.“ Do tyla? Asunción: „Tu, za ucho.“ *** Dlho to vyzeralo tak, že sa na hroby rojos zabudlo. Kolektívny odklad hrôzy vyústil v roku 1975 do akejsi sociálnej dohody medzi štátom a spoločnosťou, ktorej výpočet sa zakladal na jednoduchej rovnici: amnézia rovná sa amnestii. Čo podliehalo zabudnutiu? Občianska vojna stála spolu 450 tisíc mŕtvych, do exilu ušlo 150 tisíc Španielov, 200 tisíc bolo popravených v priebehu nastolenej diktatúry a 100 tisíc väzňov sedelo vo Francových väzniciach alebo bolo na nútených prácach napríklad v „Údolí mŕtvych“ pri Madride, kde nejeden zaplatil životom na stavbe Francovho pomníka. Nikto nebol volaný na zodpovednosť; nikdy sa nijaký vrah nemusel postaviť pred nejaký španielsky súd. Demokracia sa objavila v štáte bez minulosti. Pretože však kultúra bez vnútornej pamäti zahníva, založil novinár Emilio Silva Združenie za obnovu historickej pamäti. Zašiel do svojho rodiska Leónu. To bolo na jeseň 2000. V obci Priaranza del Bierzo ho jeden starý obyvateľ upozornil na jeden hrob neďaleko cesty 631, pri čerešňovej plantáži. V roku 1937 tam zavliekli štrnásť rojos, vraví starký, on vraj videl, ako tí muži vyzerali. Za tmy padlo trinásť výstrelov; jednému sa podarilo ujsť a rozprávať po okolitých obciach, čo sa udialo. Starý otec Silva bol vraj tiež medzi mŕtvymi. Starký videl mŕtvych tam, kde dnes rastú orechy a teraz kvitne púpava. Z denníka Die Ziet č. 22/2003 preložil Rastislav Škoda (Dokončenie v budúcom čísle)
