Kantovmu problému slobody
Spielbergova filmová esej Minority report (Menšinový záznam) v hlavnej úlohe s Tomom Cruisom bola prijatá s rozpakmi. Prezentovaná ako typická americká science fiction s veľkolepou high tech výpravou provokovala už svojou nezvyčajnou dĺžkou. Hoci tento film zaujal tradičnými hollywoodskymi kaskadérskymi vymoženosťami, jeho najväčšou devízou je nezvyčajný príbeh. Niežeby v ňom nebolo dosť akčných scén, bleskových úderov, výskokov a pádov. No len ťažko sa dá ubrániť dojmu, ako poznamenal americký kritik Jerommy Hiddens, že jeho hlavnými hrdinami sú idey slobody a zodpovednosti, ktorými Američania žili viac než tri storočia. Minority report je film o zmene tohto systému. „Naša ústava vždy uznávala v časoch veľkého nebezpečenstva konanie, v ktorom obetujeme určité princípy s cieľom zachovať národ ako aký,“ tvrdí jedna z postáv filmu. „Dnes sme začali trestať ľudí za zločiny, ktoré neboli ani spáchané.“ Slavoj Žižek si všimol práve tento súčasný politický kontext filmu o preventívne zasahujúcej diktatúre a paradoxne zrejme aj pre samotných tvorcov aktualizoval jeho posolstvo v prípade irackej krízy. Na inom mieste tiež pripomenul starší Heideggerov príbeh o technike ako o dokonale fungujúcom a ovládateľnom bytí. Jeho základným motívom je predstava bezpečného sveta, kde sa riziko a otvorenosť života eliminuje skôr, ako sa môže prejaviť. Tento motív presahuje politický kalkul. Je súčasťou dialektiky osvietenstva, ktoré už pozná svoju odvrátenú tvár: rozum už nie je cestou k lepšiemu zajtrajšku, ale tvorcom antiutopickej budúcnosti. O odcudzenej slobode, o technike ako fatálnej sile a slabosti ľudstva sa dnes hovorí opäť častejšie ako inokedy. Vo svojom príspevku by som rád pripomenul tento konflikt slobodnej voľby s predurčujúcim kalkulom rozumu v klasickej verzii Imannuela Kanta. Spoločným motívom Kantových úvah o morálke a filmovej odysey Minority report je totiž presvedčenie, ktoré sa dá hádam najlepšie uviesť slovami autora Kritiky praktického rozumu: „Ak by sme mohli tak hlboko nahliadnuť do spôsobu myslenia človeka, že by sme … mohli vypočítať jeho budúce správanie s takou istotou ako zatmenie Mesiaca alebo Slnka, treba pripustiť tvrdenie, že človek je slobodná bytosť.“ Minority report je príbeh, kde sa ľudský zločin stáva predpovedateľným fenoménom rovnako ako zatmenie Slnka. Víťazstvo rozumu je súmrakom človeka, pretože poznaním sprístupnená budúcnosť, je spravidla iná, ako jej prepočítateľná predstava. Prečo? I. Autor pôvodnej poviedky, kultový spisovateľ Philip K. Dick rozvíja príbeh, ktorý nás privádza do New Yorku v roku 2054. Baconova una scientia universalis určuje budúcnosť tým, že naplňuje tézu: poznanie je moc. Moc však nie je dopredu jasná veličina. Scenárista filmu John Scott obohatil poviedku o víziu moci v podobe technokratického raja na zemi – a na rozdiel od pôvodnej poviedky vynechal všetky súvislosti, ktoré by hovorili o sprisahaní. Víťazná podoba kombinácie techniky, informácie a rozumu nie je vedomým výsledkom konania človeka. Najskôr pripomína dialektiku moci rozumu a jeho bezmocnosti, ktorú sprevádza lesť civilizačného pokroku: „Iróniou je, že ozajstné vízie, ktorým uveríš, že urobia svet lepším miestom, sa zvrhnú na niečo, v čom sa už ani len nedokážeš vyznať.“ New York žije v podobne lákavej vízii večného mieru už šesť rokov. Za hygienicky čistý svet bez násilia môžu neobyčajné schopnosti troch, poloľudských bytostí – Agathy, Arthura a Dashiella, nazývaných Precogs. Tieto nechcené výtvory vedeckých pokusov majú schopnosť vidieť budúcnosť. Predvídajú osudy budúcich vrahov a ich obetí. „Komisia zločinu (precrime),“ tvrdí jedna z postáv, „je absolútnou metafyzikou. Precogs vidia budúcnosť a nikdy sa nemýlia.“ Len čo sa budúcnosť vyjaví v neomylnej predpovedi, dá sa jej zabrániť. Precrime jednotka zasiahne skôr, ako sa niečo stane. V tradičnej terminológii by sa dalo povedať, obeť zachránila všemohúca prozreteľnosť – ak by to bola pravda. V tejto spoločnosti rozumu je teda všetko preventívne pod kontrolou. Sloboda je tu zločinom a zločin jedinou podobou slobody. Vládnuca Organizácia disponuje armádou robotov, očných scannerov. V noci sa vkrádajú cez škáry dverí, aby zistili identitu. Cez deň vás oslovujú ako na mieru šité reklamné hologramy. V New Yorku 2054 sa za všetko platí očami. Doslova, keď namiesto karty sa naskenuje očná sietnica, a symbolicky: nutnosťou uvidieť svet z príjemnejšej stránky a súčasne nevidieť to ostatné. Čo však s nepodarkami dokonalého sveta? Aj technokratický raj pozná svoju apokalypsu. Virtuálni kriminálnici pykajú v „chráme“ za činy, ktoré nespáchali. Zamrazení v stave medzi životom a snením čakajú na rozsudok, ktorý nepríde. Súdy za predpovedané úmysly a nespáchané činy neexistujú. Rozsudok „nevinný“ stráca zmysel. Dôkazy o vine nie sú nepotrebné, aj keď vinníci existujú. Pykajú nielen za to, čo ešte nestihli urobiť, ale aj za predstavy o sebe, ktoré si nevedia predstaviť. Totiž ako budúcim vyvrheľom, budúcim vrahom im donekonečna premietajú príbeh ich života s úlohami, ktoré ešte nestihli splniť.. Ako sa dostať von z tohto metafyzického holocaustu? II. V Spielbergovom filme je riešením John Anderton. Tento komisár osudu, ako to presne vystihol Frank Wurzel, prenasleduje zločin, lebo je sám zločinom prenasledovaný. Je obeťou únosu a straty vlastného syna a súčasne policajtom, ktorý už raz zabil z omylu. Ako šéf preventívnej jednotky je predurčený na úlohu Oidipa v časoch supermoderny. Veď ak by fungoval precrime systém skôr, mohol by žiť bez oboch výčitiek. Všetko je ináč, keď sa z prenasledujúceho terminátora stáva prenasledovaný – pochybujúci – človek. Ďalšieho vraha, ktorého má Anderton zastaviť, dobre pozná. Meno vraha, ktorý je na rade, patrí jeho osobe. Z nezúčastneného pozorovateľa sa stáva účastník konfliktu. „Nie som zabijak,“ tvrdí Anderton, a je to jednoduchá veta. Hovorí o všeličom, predovšetkým o tom, čo by klasik nazval hlasom svedomia. Práve podľa Kanta hoci je svedomie naším najčastejším a prvým advokátom („nič som neurobil“ atď), a teda často zavádza, deklaruje tým to podstatné: nutnosť zdôvodňovať svojho konanie pred sebou a a inými. Ak má Anderton pravdu ako obeť nepravdivej predpovede, mýli sa ako komisár, ktorý odsúdil nevinné obete. Ak má pravdu ako komisár, zmýlil sa v sebe ako človek. Pričom ide o veľa: Andertonovo presvedčenie „nie som zabijak“ sa týka rovnako jeho, ako aj ostatných: Ak je obeťou, nezabije, ak má pravdu systém, ktorý zosobňuje, bude musieť vraždiť. V každom prípade už vie, že tí, ktorých eliminoval a odsúdil bez rozhrešenia, museli byť na tom rovnako ako on sám. III. Anderton už nežije v tom istom svete ako predtým. Karteziánsky krízový variant dôvery v seba samého a zásadnej pochybnosti o neurčitom svete vedie k záveru o manipulovateľnosti ináč bezchybného systému. Systém je dobrý, len ho niekto zneužil. Po rozhovore s jeho tvorcom, Dr. Hinemanovou, vysvitne, že jedinou nádejou, ako zachrániť seba a nezničiť precogs systém je nájdenie „minority report“ (menšinovej správy). Menšinová správa je dôkazom, že nie všetky predpovede Precogs sú absolútne platné. Alternatívna budúcnosť je možná, lepšie povedané, vo výnimočných prípadoch existuje alternujúci „záznam“ osudu. Dá sa nájsť v hlave jedinej ženskej bytosti z troch „predpovedačov“, Agathy, najdôležitejšej z trojice, keďže bez jej fluida nefungujú predpovede oboch Precops. Viac než v Dickovej poviedke sa každý Andertonov krok uniknúť predurčenemú osudu obracia proti jeho úmyslu a posúva ho bližšie k neodvratnému koncu. Po únose Agathy sa ukáže, že ona je súčasťou záznamu o budúcej vražde. Aj ona je teda momentom fungovania osudu – jej únos je súčasťou jeho nevyhnutného naplňovania. Nielen to. Príbeh o slobode a neodvratnom osude dostáva svoju, povedzme to tak, kantovskú dimenziu, keď sa ukáže, že Anderton nemá nijakú alternatívnu budúcnosť. Na Andertonovu otázku: „Mám alternatívnu budúcnosť?“ Agatha odpovedá: „Nie.“ Menšinový záznam v jeho prípade neexistuje. Túto neodvratnosť konca potvrdzuje dej filmu v nasledujúcich minútach. Všetko, čo predpovie Agatha, sa stane skutočnosťou. Darovaná almužna vypadne žobrákovi z rúk, aby sa vzápätí jeho telo stálo prekážkou v ceste prenasledujúcim policajtom. Rozprestretý dáždnik po predchádzajúcej Agathinej výzve ho zachráni pred odhalením precogs tímu na jednej stanici. To, čo sa má stať, sa blíži ku koncu. Naozaj? Skutočná hĺbka príbehu vystúpi na povrch diania neskôr. Paradoxne až vtedy, keď sa frekvencie z filmu nápadne zhodujú s Agathinou predpoveďou. Napriek tomu Anderton zdôrazňuje: „Agatha, ja ho nezabijem, veď ho ani nepoznám. Môžem sa iba konečne dozvedieť, kto má podvádza.“ IV. Anderton sa blíži k rovnakému hotelu ako v zázname, vidí rovnakú reklamu. Vstupuje do hotela, vchádza do izby, kde už raz v zázname bol. V skutočnosti je však niečo navyše – na stenách visia fotky malých unesených detí. Medzi nimi je aj fotka jeho syna. Priznanie „Musím zabiť tohto muža“ sprevádza tušenie, „nebol som podvedený“. Neomylnosť systému znamená zabudnúť na seba ako človeka, ktorý nevraždí. Je to síce zabudnuté ja, ktoré koná, ale zmysel konania hľadá mimo seba. Ako zdôrazňuje Anderton, dôvodom, prečo musí zabiť, je neexistujúci menšinový záznam. „Nemám alternatívnu budúcnosť.“ No v tomto bode Anderton už zavádza sám seba, klame sa. A je to on sám, nie osud, kto sa podvádza. Pretože, ako hovorí Agatha, na rozdiel od iných precops obetí, on pozná svoju budúcnosť. Má voľbu zaujať k nej postoj: odísť alebo zostať. „Máš voľbu, môžeš odísť.“ Je to skutočne on sám, kto rozhoduje – môže zvážiť užitočnosť jedného a bezperspektívnu škodlivosť druhého konania. Môže sa vyhnúť zlému osudu – alebo ho naplniť. Urobme prvý záver: Kant pozná voľbu konajúceho človeka s dôvodom konania mimo seba a pokladá túto voľbu za fiktívnu slobodu. Prirovnáva ju k voľnému pohybu telesa, ktoré sa pohybuje vlastnou silou, ale pripomína „automat, natiahnutý najvyšším majstrom “. Na Andertonovu adresu by zrejme poznamenal, že konanie človeka môže byť predpovedateľné ako zatmenie Mesiaca, ale na to, aby fungovalo, človek musí chcieť byť tým, za koho ho osud pokladá. Bez tejto možnosti vôle zaujať postoj k tomu, kto vlastne som – vrah alebo obeť – je sloboda podľa Kanta porovnateľná so samootáčacím ražňom. Urobme však ďalší záver: Už týmto poznaním je sen o technokratickej spravodlivosti pochovaný. Predstava o preventívne nehumánnej diktatúre sa zakladá na neslobode v dvojakom zmysle. Ak by mal každý možnosť poznať svoju budúcnosť, napríklad zločinca prichyteného pri čine, s veľkou pravdepodobnosťou by sa v danom prípade rozhodol ináč. Precrime polícia však informácie nezverejňuje. Agenda prevencie by tým stratila zmysel. Preventívny súd človeka sa ďalej zakladá na nemožnosti zaujať postoj k sebe samému, čiže na tom, čo sa nazýva svedomie. Paranoidný kruh nedôvery k človeku a k sebe samému je teda základom preventívnej vyhubiteľnosti zločinu a neznesie sa s možnosťou slobody a voľby vyhnúť sa mu. Nielen to. Ak má takýto systém fungovať, človek nesmie voliť vlastnú budúcnosť ani disponovať informáciami o nej. V. Už Nietzsche poukázal na to, že za vedeckým snom regulácie človeka sa skrýva iba ďalší variant vôli po moci. Zároveň dodáva: „Ten istý prostriedok vyhubenia a vykorenenia (zlých vlastností človeka – pozn. autora) voliav boji proti žiadostivosti tí , ktorí sú vôľovo slabí a príliš degenerovaní na to, aby prevzali dobrovoľnú mieru konania na seba.“ Anderton volí ináč. Ak by nezostal do konca a odišiel by z hotela, motívom jeho voľby by bol negatívny strach z možného sebaohrozenia. Ak by sa iba zhrozil možnosti byť vrahom, potom by šlo o privátne defenzívny postoj. Je naozaj možné, že vôľa k sebazáchrane sa dá použiť na dobrý účel – napríklad udržanie poriadku v spoločnosti. Ale práve tak ľahko sa dá inštrumentalizovať tým najbrutálnejším smerom. Stačí povedať: precogs systém funguje, ak nie ste zločinec, pokojne sa starajte o seba. Anderton však stále nevie, funguje precops systém alebo je krivo obvineným vrahom? Keďže zostal, neuteká pred sebou ani svojím osudom. Kantovsky povedané, neriadi sa vlastnými záujmami, ale sebou samým. „Musím zistiť pravdu, čo sa deje s mojím životom.“ Toto zistenie a záujem o pravdu o sebe (obeť alebo vrah) je podmienkou zistenia pravdy o precogs systéme. Je zároveň skúškou toho, čo vlastne chce, a odpoveďou na to, za čo vlastne stojí. Sú stovky mnou odsúdených vrahmi, alebo obeťami systému, ktorý zosobňujem? Nebudem ďalej napínať. Všetko sa skončí dobre. Dokonca aj pre klasického Kanta, veď sa ukáže, že Anderton nie je vrah. Naozaj je ten, za koho sa pokladá: rozhodne sa pre zatýkanie podľa zákona za únos a nie pre pomstu za mŕtveho syna. Zhodou okolností sa dokonca záznam udalosti nakoniec zhoduje s realitou. Na konci padne výstrel z policajtovej pištole. A predsa precrime sytém nefuguje, veď zabitý nie je obeť, ale samovrah, ktorého sa nepodarí zastaviť. Nie výsledok, ale morálny úmysel rozhoduje o hodnote konania. To rozhodujúce tým ešte nie je povedané. Na rozdiel od Kanta, Agathina výzva „máš voľbu“ sa týka možnosti voliť aj tak, že nevidíš žiadnu voľbu. Ale to už je príbeh z iného storočia.
