Reklama
Reklama

Pomôžeme vyriešiť trianonský komplex?

Bývalý štátny tajomník MZV MR Zslot Németh 11. septembra 2000 povedal: „Boli by sme radi, keby sme vedeli spracovať aj maďarskú trianonskú traumu. Nejestvuje iba menšinová trauma, ale celé Maďarsko má traumu z Trianonu.“ Vyslovil nádej, že „by Slovensko mohlo byť reláciou, na ktorej možno dokázať riešenie“.
Počet zobrazení: 1182
2_karikatura-m.jpg

Bývalý štátny tajomník MZV MR Zslot Németh 11. septembra 2000 povedal: „Boli by sme radi, keby sme vedeli spracovať aj maďarskú trianonskú traumu. Nejestvuje iba menšinová trauma, ale celé Maďarsko má traumu z Trianonu.“ Vyslovil nádej, že „by Slovensko mohlo byť reláciou, na ktorej možno dokázať riešenie“. Expremiér Viktor Orbán toto riešenie formuloval 20. augusta 2001 pri príležitosti Dňa sv. Štefana, teda už po schválení maďarského krajanského zákona, slovami: „Teraz vykonáme znovuzjednotenie maďarského národa ponad hranice.“ Dvadsiateho ôsmeho augusta 2001 bývalý štátny tajomník Ministerstva kultúrneho dedičstva MR A. Várhegyi objasnil, že „tento proces sa zavŕši vtedy, keď každý maďarský občan, ktorý žije mimo Karpatskej kotliny, dostane volebné právo“ (rozumej v Maďarskej republike). Zdôraznil, že „dnes je celá národná politika o budovaní inštitucionalizovaného pätnásťmiliónového spoločenstva,“ čo znamená, že „každý Maďar sa dostane (ak chce) do inštitucionalizovaného osobného vzťahu s maďarským štátom“. Za zákon sledujúci tieto a ďalšie politické ciele, veľmi vzdialené od podpory jazykovej a kultúrnej identity príslušníkov maďarských menšín, hlasovalo 19. júna 2001 92 percent poslancov vtedajšieho maďarského parlamentu vrátane socialistov. Nik z nich sa od týchto cieľov zákona nedištancoval. Naopak, socialista dr. Tabajdi v rámci parlamentnej rozpravy k tomuto zákonu vystatovačne povedal, „že bez maďarských menšinových organizácií a bez uspokojivého riešenia menšinovej otázky susedia Maďarskej republiky nemajú šance na integráciu“ a že „Budapešť a Maďarsko dnes nie je možné obísť“. Všetci, ktorí hlasovali za zákon, ho obhajovali, že je eurokonformný, že zodpovedá európskemu štandardu. Vtedajší poslanec za Zväz slobodných demokratov T. Bauer však v lete 2001 otvorene a bez obalu povedal, o čo ide a ako je to s eurokonformnosťou. Upozornil, že zástancovia zákona o zahraničných Maďaroch (ZZM) „by chceli dať Maďarom žijúcim ako menšina právo občanov národa, čo sa nedá zosúladiť s logikou organizovania štátov, prijatou v západných liberálnych demokraciách“. Konštatoval, že zákonom „vzniká obmedzené právne spoločenstvo, ktorým maďarský štát v istom bode rozšíri svoju právnu účinnosť na maďarské obyvateľstvo susedných krajín“. Túto koncepciu „reintegrácie“ a potom „znovuzjednotenia národa bez zmeny hraníc“ položil tento maďarský liberál do jasného politického jazyka: „iredentizmus bez územných nárokov“. Proti tomuto politickému cieľu ZZM T. Bauer ponúkol maďarským menšinám inú perspektívu – integrovať sa do politického spoločenstva svojho štátu, ako to urobili napr. Švédi vo Fínsku, s tým, že by maďarský štát diplomatickými prostriedkami podporoval zachovanie jazykového a kultúrneho prostredia menšiny a jeho rozvíjanie prostredníctvom dvojjazyčnosti. Všetko by sa uskutočňovalo prostredníctvom základných zmlúv medzi susednými krajinami (ako to, mimochodom, od začiatku navrhuje SR). Dôvody na poskytovanie takejto podpory vysvetlil T. Bauer jednoznačne, zrozumiteľne a pre každého demokrata akceptovateľne: „Pretože aj ja pokladám za utrpenie, ak je niekto nútený sa asimilovať.“ Nezlučiteľnosť týchto dvoch koncepcií riešenia postavenia príslušníkov maďarských národnostných menšín je zrejmá. Riešenie T. Bauera je štandardné, európske. To druhé riešenie, prostredníctvom vytvárania právnych a inštitucionálnych väzieb medzi MR a občanmi susedných štátov, je experiment, do ktorého chce MR vtiahnuť celú Európu. Keby skutočne išlo iba o podporu jazykovej a kultúrnej identity Maďarov žijúcich v zahraničí, tak by sa krajanský zákon nevzťahoval na tých z nich, ktorí žijú v susedných krajinách. Pravda, potom by odpadla manifestácia aspoň čiastočného, symbolického spájania napr. s Felvidékom. Stačilo by však slovenskej vláde povedať, koľko je maďarský štátny rozpočet ochotný vyčleniť na podporu činnosti Csemadoku a maďarského národnostného školstva v SR a na báze ustanovení Zmluvy o dobrých susedských vzťahoch medzi SR a MR uzavrieť medzivládnu dohodu o spôsobe distribúcie týchto peňazí. Ale to by už nebolo o vytváraní inštitucionalizovaného pätnásťmiliónového spoločenstva v Karpatskej kotline. Ak dnes počúvame, že novelizovaný ZZM je eurokonformný a zodpovedá európskemu štandardu, patrilo by sa pridať rozumné vysvetlenie, prečo sú v novele opäť z pôsobnosti zákona vyňatí Maďari žijúci v Rakúskej republike, členskej krajine EÚ. Ak má novela platiť aj po vstupe MR do EÚ, znamená to, že na SR sa nebudú vzťahovať tie isté normy EÚ ako na Rakúsko? Ak je s novelou všetko v poriadku, prečo 24. júna t.r. vydal vysoký komisár OBSE pre národnostné menšiny Rolf Ekeus vyhlásenie pod titulkom Vysoký komisár varuje pred precedensom krajanského zákona, v ktorom pokladal za potrebné znovu pripomenúť základný princíp medzinárodného práva, že „štát môže konať jedine v rámci svojej jurisdikcie, ktorá sa vzťahuje na jeho územie a občanov“? Ak je ZZM skutočne eurokonformný, prečo 25. júna 2003 95 poslancov Parlamentného zhromaždenia Rady Európy(PZRE) oproti jedenástim hlasom proti usúdilo, že v schválenej rezolúcii treba pripomenúť základné princípy: teritoriálna suverenita, pacta sund servanda, dobré susedské vzťahy a rešpektovanie ľudských práv a základných slobôd? Prečo PZRE muselo pripomenúť, že „štáty by sa súčasne mali vyhnúť prijímaniu jednostranných opatrení, ktoré môžu ohroziť spoluprácu s iným štátom“, a vyjadriť „ľútosť, že prijaté zmeny neboli výsledkom bilaterálnych dohôd so susednými krajinami“? Odpoveď na tieto otázky je jednoduchá. Pod tlakom Rady Európy, OBSE a EÚ sa Medgyessyho socialistická vláda rozhodla iba zmierniť agresivitu zákona a oslabiť niektoré jeho exteritoriálne a diskriminačné účinky. To zobrala na vedomie nielen slovenská vláda, ale aj PZRE a Rolf Ekeus. Právne analýzy však viedli vládu SR k jednoznačnému záveru, že „zákon aj v novelizovanej podobe obsahuje ustanovenia majúce exteritoriálne účinky a spôsobujúce diskrimináciu na etnickom základe“. Po prvé, z preambuly ZZM sa síce odstránila formulácia o jednotnom maďarskom národe, ale zostala zachovaná pôvodná podoba maďarského preukazu, ktorú koncom minulého roku kritizoval aj komisár EÚ pre rozšírenie G. Verheugen. Ako je známe, tento preukaz má podobu cestovného pasu a na jeho prednej strane je zobrazená svätoštefanská koruna – štátny symbol Veľkého Uhorska. Čo lepšie symbolizuje úsilie kojiť týmto zákonom trianonské zmluvy? Po druhé, je tu úsilie presadiť kolektívne práva národnostných menšín. Nedávno na summite EÚ v Solúne aj predseda socialisticko-liberálnej vlády P. Medgyessy uviedol, že navrhne, aby sa do ústavnej zmluvy únie dostalo ustanovenie o ochrane kolektívnych práv etnických menšín. Nie náhodou na druhý deň komentátor denníka Népszabadszág vyzdvihol, že zakotvenie kolektívnych práv etnických menšín by bolo uplatnením jedného z najdôležitejších maďarských národných záujmov a zároveň by išlo o myšlienkový a politický obrat v celej Európe. Maďarskej politickej elite ide teda o zásadnú revíziu celého systému ochrany práv príslušníkov národnostných menšín, ktorý je zakotvený v dokumentoch Rady Európy a EÚ. *** Maďarsko robí voči Slovensku politiku dokonaných krokov. Bez predchádzajúcej dohody o jeho obsahu dá zákon do parlamentu a potom sa dožaduje rokovaní a kompromisov. Urobilo to dvakrát, v roku 2001 i v roku 2003. Vyvoláva sa dojem, že Maďarsko je ústretové a Slovensko je ten zlý partner, ktorý odmieta kompromis. (Nielen s cieľmi zákona iného štátu, ale aj so súčasným medzinárodným právom). Pritom sa v Maďarsku dobre vie, že pozícia vlády SR, podoprená aj vyhlásením NR SR z februára 2002, nebola a nie je konjunkturálna. Slovensko vždy chcelo a stále chce riešiť otázku podpory jazykovej a kultúrnej identity príslušníkov maďarskej národnostnej menšiny štandardným spôsobom – na báze základnej zmluvy a prostredníctvom konkrétnych medzivládnych dohôd. Maďarsku však ide o niečo iné. Keďže chce urobiť zásadný prielom v zaužívanej praxi podpory príslušníkov národnostných menšín, potrebuje, aby sa SR zmierila so zákonom o zahraničných Maďaroch a aby sa platnosť tohto zákona neskončila vstupom MR a SR do EÚ. Bolo by totiž po ilúzii nápravy trianonských krívd. Ide teda o revíziu celého systému ochrany práv príslušníkov národnostných menšín, ktorý je zakotvený v dokumentoch Rady Európy a EÚ. V spore o maďarský krajanský zákon preto nejde iba o to ako zasiahne dvojstranné slovensko-maďarské vzťahy a ovplyvní vnútropolitickú situáciu v SR. *** Politickí komentátori, ktorí na všetko poukazujú iba z hľadiska stability vládnej koalície a odvrátenia prípadného konfliktu SMK s ostatnými koaličnými partnermi v prípade nevyhnutnosti prijať opatrenie na zabránenie účinnosti ZZM na území SR, by si mali uvedomiť, že ide o viac. Ide o budúcu podobu zjednocujúcej sa Európy. Našťastie, je zahraničnopolitické postavenie Slovenska dnes iné ako v rokoch 1995 – 1997. Slovensko si preto môže dovoliť jednoznačne odmietnuť uzatvoriť s MR dohodu o vykonávaní zákona, najmä keď sa môže jasne oprieť o medzinárodné právo. Veľa však bude závisieť od postoja EÚ. Možno pochopiť, že jej predstavitelia chcú, aby bol aktuálny problém medzi dvoma budúcimi členskými štátmi EÚ čo najskôr alebo aspoň na chvíľu zo stola. Ak sa však EÚ bude držať doterajšej politiky „nejako sa dohodnite“ bez ohľadu na to, kto problém vyvolal, podporí nebezpečný experiment. EÚ dobre vie, že pre SR je neprijateľné akceptovať exteritoriálne účinky zákona a tolerovať vytváranie právnych väzieb medzi jej občanmi a cudzím štátom a pasívne sa prizerať na prax, že sa veľkým skupinám ľudí bez súhlasu ich štátu budú zo zahraničia dávať peniaze za to, že sa rozhodnú dať svoje deti na školu s maďarským vyučovacím jazykom (čomu sa v zahraničí zvykne hovoriť etnocorruption). Neprijateľné je aj to, aby sa so SR v EÚ zachádzalo inak ako s Rakúskou republikou, ktorá je aj po novelizácii krajanského zákona vyňatá z jeho pôsobnosti. Riskujú, že Maďarskom vytvorený precedens skôr alebo neskôr využijú iné európske štáty, ktoré majú menšiny v okolitých krajinách. Po tom, čo predstavitelia a inštitúcie EÚ budú potichu akceptovať novelu maďarského krajanského zákona a spôsob, akým sa tento zákon nanucoval okolitým krajinám, sa dá predpokladať, že v istom čase si môžu zmyslieť podobný zákon prijať aj v iných štátoch. Predstavme si, že sa schváli napr. v ruskej Štátnej dume s cieľom spájania ruského národa ponad hranice. Som zvedavý, či aj v tomto prípade budú inštitúcie EÚ s takou ľahkosťou odporúčať predstaviteľom pobaltských štátov alebo Ukrajiny, aby sa s Ruskou federáciou nejako dohodli. Možno si tiež predstaviť, že na myšlienku prijať podobný zákon o spájaní národa ponad hranice prídu aj v srbskom, chorvátskom, či albánskom parlamente. Príkladov by sa dalo uviesť viac, aj zo západnej a strednej Európy. Ak sa tak stane, budúci predstavitelia už rozšírenej Európskej únie budú mať o komplikovanú politickú agendu určite postarané. Preto otázka nestojí tak, či Verheugen politicky „podrží“ Medgyessyho proti Dzurindovi alebo naopak. Ide o to, či sa má zabudnúť na tragické skúsenosti z etnických konfliktov, ktoré v 20. storočí znivočili strednú Európu a Balkán. Či sa v rozšírenej EÚ otvorí Pandorina skrinka liečenia historických tráum a dôsledkov kedysi v minulosti prehratých vojen prostredníctvom spájania národov ponad hranice vytváraním právnych a inštitucionálnych väzieb medzi jedným štátom a občanmi iných štátov.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama