Reklama
Reklama

Koľko Európy chceme na Slovensku

„Slovensko chce a musí ísť do Európy.“ Na tomto sa zhoduje politická elita krajiny spolu s drvivou väčšinou verejnosti. No otázku, akú Európu a koľko tej Európy na Slovensku reálne chceme, rozhodujúce politické sily krajiny ešte nezodpovedali.
Počet zobrazení: 625
3-m.jpg

„Slovensko chce a musí ísť do Európy.“ Na tomto sa zhoduje politická elita krajiny spolu s drvivou väčšinou verejnosti. No otázku, akú Európu a koľko tej Európy na Slovensku reálne chceme, rozhodujúce politické sily krajiny ešte nezodpovedali. Kritika toho, že slovenská diskusia o integrácii do Európy, o jej podstate je viac ako povrchná, sa postupne ozýva z viacerých strán. Diskusia o podstate integrácie, o tom, koľko únie na Slovensku chceme a čo si chceme spravovať aj naďalej sami, tu v podstate neprebieha. Európa výlučne ako slogan Je to úplne logické, že diskusia o takej komplexnej téme sa pre účely štandardného každodenného politického súboja vôbec nedá použiť. A ak, tak len v mimoriadne zjednodušenej forme, zredukovanej na absolútnu podstatu. No aj tak nie je a nebude témou, ktorá bežných ľudí „tlačí“. Politicky teda nie je rentabilná. Európa ako slogan, ako každodenne dávkovaná predstava svetlejších zajtrajškov, v tejto forme „funguje“ téma európskej integrácie už dlhé roky. Napokon v takejto forme si na európskej integrácii postavila volebnú kampaň a prakticky vyhrala voľby bývalá a súčasná hlavná vládna strana. Eurointegrácia má teda nepochybne vysoký politický mobilizačný potenciál. Ale len do hĺbky povrchných sloganov. Nie viac. V posledných mesiacoch, vo finiši prístupového procesu sa eurodiskusia zúžila len na otázku úrovne pripravenosti Slovenska na vstup do únie, otázku schopnosti čerpať predvstupové a povstupové fondy. Diskusia o praktickej podstate integrácie sa teda aj naďalej úspešne odtláča niekde do neurčitej budúcnosti. O tom, či chceme mať európskeho prezidenta, ministra zahraničných vecí, spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku, spoločnú európsku daňovú, sociálnu, dôchodkovú, obchodnú, hospodársku či antidiskriminačnú politiku, politiku spravodlivosti, ochrany spotrebiteľa, životného prostredia, pracovného práva, atď. atď atď, o tom, či chceme o týchto oblastiach rozhodovať prostredníctvom našich zástupcov v orgánoch únie, alebo či si ich chceme ponechať aj naďalej v našej slovenskej pôsobnosti, teda o tom, koľko integrácie chceme a koľko už nie, o tom sa až na malé výnimky v podstate nediskutuje. Dalo by sa namietať, že už predsa niet o čom. Uzavretím procesu prístupových rokovaní, implementáciou acquis communitaire a v konečnom dôsledku podpisom prístupovej zmluvy je predsa o všetkom rozhodnuté. Áno a nie. Pretože i keď prístupové podmienky sú uzavreté, práve vstupom do únie sa aj pre Slovensko a jeho politických zástupcov v inštitúciách EÚ otvára skutočná príležitosť formovať budúcu podobu únie podľa vlastných predstáv, vlastných záujmov. Diskusia o tom, akú úniu chceme, a teda koľko únie chceme na Slovensku, sa preto stáva absolútne legitímnou, ak nie nevyhnutnou pre budúcnosť našej krajiny. Slovenská politická eurohmla Pozície politických strán k týmto praktickým a konkrétnym otázkam eurointegrácie sú do veľkej miery neznáme. Nečudo, nik ich od strán nevyžaduje. Širokú verejnosť v podstate nezaujímajú, politické spravodajstvo preto nepredávajú, novinári sa teda nepýtajú. Neexistuje prirodzený verejný a mediálny tlak na tieto otázky a to napriek tomu, že pre našu budúcnosť v európskom priestore sú absolútne kľúčové. Pozície politických strán sú teda pomerne hmlisté. Najsilnejší Smer sa v eurodiskusii plne sústredí na otázku predvstupovej nepripravenosti Slovenska, iba v niektorých vyjadreniach podpredsedníčky pre zahraničie Moniky Beňovej počuť jasné prihlásenie sa k silnej, emancipovanej Európe a takisto k spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike. HZDS plne v rámcoch konzekventnej realizácie stratégie naprávania protieurópskeho imidžu prezentuje silne proeurópsku pozíciu, priamo podporujúcu federálny model únie. Podstatne zaujímavejšia situácia sa však črtá vo vládnej koalícii. Nie u liberálov z ANO. U tých sa dá predpokladať podporovanie zjednocovania únie na úrovni spoločného slobodného trhu, no jasné odmietnutie harmonizácie oblastí ako sociálna politika, politika pracovného práva, daňová harmonizácia. Pri SMK je odhad europozícií pomerne komplikovaný. Koaličný konzervatívny eurospor Neporovnateľne „napínavejší“ sa javí vývoj pozícií medzi moderátne-konzervatívnou SDKÚ a tvrdo konzervatívnym KDH. Tu sa totiž z prvotnej pozičnej eurohmly vynára ďalší zásadný koaličný spor, tentoraz spor o podobu a hĺbku integrácie SR do EÚ. Dalo by sa predpokladať, že obe strany konzervatívneho zamerania budú presadzovať čo najväčšiu mieru zdržanlivosti v odovzdávaní ďalších a ďalších kompetencií do Bruselu. V miere tejto zdržanlivosti však existuje priepastný rozdiel. Musí to byť v dôsledku častého pobytu čelných predstaviteľov SDKÚ, predsedu vlády a ministra zahraničných vecí na summitoch EÚ a rokovaniach s európskymi predstaviteľmi, že ich socializácia európskou atmosférou, európskou myšlienkou spôsobuje ich pomerne silné proeurópske pozície. Premiér Mikuláš Dzurinda si podľa vlastných slov vie predstaviť, že summity EÚ by v budúcnosti viedol európsky prezident. Takisto sa nebráni návrhu rozšírenia rozhodovania kvalifikovanou väčšinou, „Je to dôležité pre fungovanie Európskej únie, inak budeme pri rozhodovaní ťarbaví,“ hovorí. A čo viac, M. Dzurinda je osobne za zrušenie práva veta v zahraničnej a bezpečnostnej politike. Toto sú už celkom konkrétne postoje a pozície, ktoré svedčia o tom, že M. Dzurinda sa rozhodol aj v téme Európy profilovať svoju stranu ako klasickú ľudovú stranu európskeho typu rakúskej OVP alebo nemeckej CDU, ktoré nezachádzajú do euroskeptických pozícií povedzme V. Klausa, britských konzervatívcov či slovenských kresťanských demokratov. Slovenské KDH je od tejto proeurópskej pozície svojho koaličného partnera na míle vzdialené. A KDH, tak ako sme už zvyknutí, nielen reční, ale reálne koná. Kresťanskí demokrati sú odhodlaní opätovne do NR SR predložiť prijatie ústavného zákona o zachovaní suverenity SR v oblastiach priamych daní, bezpečnostnej a zahraničnej politiky, oblasti trestného práva, v systéme dôchodkového zabezpečenia, vo vzdelávaní a kultúrnych a etických otázkach. Tak hovorí programová línia KDH, prijatá na tohtoročnom sneme hnutia. Kultúrne a etické otázky a pozície EÚ v nich sú pre slovenských kresťanských demokratov tým najväčším tŕňom v oku. Veľmi jasne a prostoreko tento postoj vyjadril na sneme KDH podpredseda hnutia Vladimír Palko. Vyzval na „kultúrnu vojnu“ proti ľavicovým liberálom a pokračoval: „Čo sú vlastne zač títo ľavicoví liberáli? Nie sú to vlastne komunisti? Nie, sú to iba ich bratranci. S Leninom majú spoločného deduška – Karola Marxa. Snáď nám ešte nevypadla valaška z ruky, lebo zápasiť o kresťanskú civilizáciu musíme. Ako na Slovensku, tak aj v Európskej únii,“ vyhlásil pred delegátmi snemu. A predseda Pavol Hrušovský o triedu politicky korektnejšie, no rovnako jednoznačne: „Slovensko si musí ponechať istú zvrchovanosť v úprave aj v otázkach etických, morálnych a kultúrnych, pretože sa tu naozaj valí niečo, čo Slovensko odmietne. Nemôžeme sa len tak prizerať na to, čo EÚ ponúka aj Slovensku. Treba mať na zreteli i to, že Slovensko je zvrchovaný štát a istú zvrchovanosť si musí ponechať z hľadiska úpravy niektorých vecí aj po vstupe do plnoprávneho členstva v EÚ.“ V októbri sa uskutoční medzivládna konferencia, ktorá rozhodne o definitívnej podobe Ústavy EÚ. Slovensko na túto konferenciu musí prísť s vyjasnenou pozíciou. V neskorých letných mesiacoch sa teda črtá opätovný koaličný konflikt. Tentoraz však skutočne o otázku kľúčovú pre budúcnosť našej krajiny v európskom priestore.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama